Z histórie sninského kaštieľa

 

Návršie, na ktorom sa nachádza dnešný kaštieľ sa v historických listinách spomína pod názvom Lisa (Lysá). Prvá zmienka o drevenej kúrii, ktorá sa tu prvotne nachádzala pochádza z roku 1646. Z nej sa nám zachovali dva opisy - z roku 1654 (súpis vyhotovený pre Juraja IV. Drugeta (+1661) a z roku 1728 (Urbár Humenského panstva). Bola dvojpodlažná, postavená z dreva ihličnatého dreva a uspôsobená na dva panské byty. Dole boli dve izby s dvomi komorami a jednou pivnicou, hore tri izby a dve komory (spálne) a k tomu ešte balkón na spôsob filagórie, z ktorého bol dobrý výhľad. Nielen na širšie okolie, ale aj na záhrady, ktoré k nej prináležali, takisto ako aj veľmi pekne postavená a priestranná kamenná kuchyňa.

 

V jej susedstve bola drevená stajňa, do ktorej sa zmestilo okolo 12 koní, postavená v r. 1725. Ďalšia, takisto drevená, bola o tri roky mladšia. Oproti sa nachádzal majer, ktorý pozostával z hlavnej majerskej budovy - alódia, postavenej krátko pred r. 1728 a pozostávajúcej z dvoch izieb, troch komôr a átria. Neďaleko stála maštaľ pre dobytok a celé to obkolesovala ohrada. K majeru patrili aj dva rybníky (v dnešnom parku), povyše jedného z nich, označenom ako starý sa nachádzal kamenný domček. Na základe dobovej mapky z roku 1780 vieme, že kúria sa nachádzala severnejšie od budovy dnešného murovaného kaštieľa, na mieste medzi komplexom murovaných hospodárskych objektov.
 

Poslednou vlastníckou sninskej kúrie bola grófka Terézia Vandernatová, rod. Zichy (1705-1784, Snina, od r. 1742 vdova), manželka grófa Gotharda Jozefa Kazimíra van der Nath (Viedeň 1696 -1742, Mechelen, Flámsko). Mali sedem detí, z ktorých v Uhorsku ostal iba Henrik. Grófka Terézia sa v Snine zaslúžila o to, že sa stala samostatnou rímskokatolíckou farnosťou, dala postaviť kaplnku Panny Márie Snežnej v Barlahovom potoku a začala výstavbu nového murovaného kaštieľa v roku 1780. V roku 1784 však zomiera a po nej sa stal zemepánom Sniny jej syn Henrik Vandernat. Od Henrika Vandernata v roku 1788 vzal do zálohu Sninu, Valaškovce, Modru a Olšinkov podnikateľ Jozef Rholl za sumu 72-tisíc zlatých. Pri ďalšej deľbe majetkov Snina v roku 1797 pripadla Františkovi Vandernatovi a jeho sestre Anne, vydatej za Jána Okoličániho. Mestečko však i naďalej zostávalo v zálohu a jeho majiteľmi boli Rhollovci. V roku 1819 bol záloh znovu obnovený na dobu 32 rokov, teda až do roku 1851.
 

Rhollovci, ako podnikatelia nestatkárskeho pôvodu sa usadili v Snine, kde Jozef Rholl kúpil od Vandernatovcov kaštieľ, ktorý pre potreby rodiny dostaval a moderne vybavil. Kaštieľ bol nimi dokončený po 20 rokoch od začiatku výstavby, v roku 1800. Jeho poloha bola situovaná južnejšie od existujúcej drevenej kurie, tak aby priečelie bolo kolmo orientované na cestu vedúcu z Humenného. Po jeho dokončení bola stará kúria rozobratá a vystavané boli nové sýpky a malý kaštielik pre služobníctvo. Areál kaštieľa tak nadobudol obdĺžnikový pôdorys, v strede ktorého sa nachádzala starobylá studňa (dnes prekrytá budovou z druhej polovice 20. storočia) a fontánou so sochou Herkulesa z roku 1841. Z pôvodne dvoch rybníkov za kaštieľom, ktoré patrili pôvodne k majeru, prebudovaním vznikol jeden a stal sa súčasťou rozsiahleho kaštieľneho parku.
 
V roku 1850 zomiera Štefan Rholl. Dedičkou kaštieľa sa stala jeho dcéra Klára (1809, Snina -1870, Košice). S kaštieľom zdedila i celý veľkostatok. Záloh na majetok, ktorý skončil v roku 1851, pravdepodobne nebol vyplatený, a tak Klára Csakyová zostala vlastníckou majetku až do svojej smrtí v roku 1870. Klára a jej manžel Teodor Csáky sa spravovaniu majetku nevenovali a tak sa Klára po smrti manžela v roku 1855 dostala do finančných problémov. Z uvedeného dôvodu dávala veľkostatok v Snine s kaštieľom do prenájmu (napr. Solonisovi Wemmemu, Eduardovi Valpertovi alebo Karolovi Schmidtovi). Nakoniec celý veľkostatok s kaštieľom v roku 1858 zaťažila hypotékou vo výške 175.500 zlatých v Rakúskej národnej banke vo Viedni. Po jej smrti v roku 1870 jej dedičia kaštieľ s celým veľkostatkom v roku 1872 odstúpili Rakúskej sprostredkovacej banke.

 

Banka hľadala kupca na majetok, pričom záujem prejavili povereníci Filipa Eugena, arcivojvodu z Flandier. Povereníci postupne v rokoch 1873 - 74 odkúpili sninský veľkostatok spolu so susedným stakčínskym a hostovickým. Belgický majiteľ veľa investoval do nového vybavenia kaštieľa. V rokoch 1873 - 74 sa nakúpili prikrývky, bielizeň, kúpeľňové náčinie, kávové a čajové súpravy, stoly a kuchynské prístroje, riady - celkom 226 položiek v sume 2.012 zlatých. V dvojpodlažnej budove kaštieľa sa nachádzalo okolo 20 miestností, veľký salón, pánske a hosťovské izby, jedáleň a kuchyňa s komorou. Len samotný nábytok v kaštieli bol v roku 1885 ocenený sumou 5951 zlatých. Veľa investoval i do priľahlého parku, predovšetkým do nákupu a výsadby cudzokrajných drevín.

 

Belgický princ Filip Eugen Sachsen Koburg pravdepodobne Sninu nikdy nenavštívil. V roku 1888 sa so svojou manželkou Máriou Hohenzollern rozhodol veľkostatok v Snine predať. Novým majiteľom v tom istom roku sa stal Štefan Ocskay z Budapešti. Pôvodný majiteľ z kaštieľa odsťahoval všetok početný inventár, ktorý doň nakúpil. Štefan Ocskay veľkostatok v Snine vlastnil len krátko. V nasledujúcich rokoch ho dal do zálohu Pavlovi Kollerichovi z Budapešti a Ľudovítovi Beňovskému z Bratislavy. V roku 1890 získala majetky manželka Ľudovíta Beňovského Alžbeta, rodená Ocskayová, ktorá bola sestrou Štefana Ocskaya. Rodina Alžbety Beňovskej vlastnila veľkostatok v Snine do roku 1911.
 
Začiatkom 20. storočia sa na správe majetkov podieľal aj jej zať gróf Eberhard Schaumburg - Lippe, manžel jej dcéry Ludoviky. Eberhard Lippe býval väčšinou v Grazi a do Sniny prichádzal na letné pobyty. Vtedy sa zdržiaval v kaštieli, ktorý ešte stále patril k najhonosnejším budovám, bol pohodlne zariadený, obklopený krásnym parkom s fontánou Herkula. Súdobá literatúra dokonca uvádza, že pri kaštieli bola aj zvernica. Keďže väčšinu pôdneho vlastníctva predstavovali lesy, poľnohospodárska výroba sa dostávala do úzadia a v popredí stála ťažba dreva. Do roku 1910 majer v Snine prestal existovať.
 

V júli 1911 odkúpil pozemky a lesy za sumu 495.000 korún gróf Jozef Degenfeld z Debrecína. Tri šestiny vlastnil samotný Jozef Degenfeld, po jednej šestine mali jeho deti Otto, Mária a Anna. V Snine sa Jozef Degenfeld zameral na ťažbu dreva, kvôli čomu dal postaviť postaviť aj novú pílu s továrňou na ohýbaný nábytok. V rokoch 1. svetovej vojny pozemky a lesy dával do prenájmu rôznym firmám (napr. Alfôldi hordógyár, Ullrich B. F. z Budapešti či bratom Thonetovcom z Viedne) alebo ich zálohoval bankám. Napokon v roku 1917 pozemky, ktoré boli súčasťou Sninského lesného hospodárstva Jozef Degenfeld predal Zemplínskemu lesnému hospodárstvu, účastinárskej spoločnosti so sídlom v Ružomberku, za sumu 500.000 korún.

Ing. Miroslav Búraľ