Z histórie Svidníka a jeho okolia - Jurková Voľa

Začiatok 20. storočia sa pre celý kraj pod Makovicou začínal pomerne nádejne. Rozbehli sa viaceré dlho pripravované akcie, ktorých cieľom bolo zlepšiť život tunajších ľudí a obmedziť rýchlo rastúce vysťahovalectvo. Spomedzi nich najväčší efekt malo skvalitňovanie chovu dobytka a rozširovanie chovu
koní, najmä pre potreby armády. Všetko úsilie však zmarila prvá svetová vojna. Tá priniesla nielen samotnému Svidníku, Stropkovu či Bardejovu, ale aj prakticky všetkým obciam v ich okolí obrovské škody.
Boje s ruskou armádou, ktorá obsadila veľkú časť tohto regiónu, si vyžiadali nielen evakuáciu tunajšieho obyvateľstva, ale i zničenie či poškodenie množstva objektov. O obnovu domov a hospodárskych stavieb patriacich roľníkom, statkárom a drobným podnikateľom v jednotlivých dedinách, sa rakúsko – uhorskí úradníci starali iba v minimálnej miere. Väčšiu pozornosť venovali stavu štátnych a cirkevných objektov. Na posúdenie ich stavu a najnutnejších opráv bol do tejto oblasti z Budapešti vyslaný znalec, povolaním staviteľ, A. Hofhauser. Ten v druhej polovici roku 1915 prešiel opäť oslobodené oblasti a vypracoval o jednotlivých objektoch pomerne podrobnú správu. Jedna časť sa týkala aj kostola v dedine Jurková Voľa, v tom čase ešte oficiálne nazývanej Györgyfölde. Obec v rokoch tesne pred prvou svetovou vojnou nepatrila k tým najmenším. V roku 1909 tu oficiálne žilo 273 obyvateľov, v celkovo 41 obytných domoch. Richtárom tu v tom čase bol Závoda Illés a krčmárom Šalamon Grünfeld. Ten bol aj jediným podnikateľom v čisto roľníckej obci.

 

Jurková Voľa patrila do notárskeho obvodu Vyšný Svidník, pričom najbližšia pošta sa nachádzala vo Vyšnom Orlíku. Hoci v obci nebol žiadny obchod, ani remeselníci, jej obyvatelia, charakterizovaní ako „.. málo majetní roľníci a chovatelia dobytka..“, platili pomerne vysokú štátnu daň, ročne až 889 korún a 82 halierov. O to citeľnejšie na nich doľahli škody, ktoré priniesli boje medzi rakúsko–uhorskou a ruskou armádou. Hoci v obci boli poškodené aj jednotlivé hospodárstva, najväčšie opravy si vyžadoval miestny kostol, zasvätený sv. Márii. Budapeštiansky staviteľ sa spravidla usiloval odhadnúť vzniknuté
škody čo najnižšie. Napriek tomu mu pri sčítaní potrebného materiálu a iba tých najnutnejších prác, ktoré bolo treba urobiť pre obnovu kostola, vyšla v prípade Jurkovej Vole suma 6114 korún a 40 halierov. Finančne pritom nehodnotil samotnú prácu veriacich, s ktorou úrady počítali ako so samozrejmosťou. Počas bojov najviac utrpela veža kostola, ktorú zasiahlo, okrem guľometnej paľby, aj viacero projektilov z diel. Ako konštatoval budapeštiansky staviteľ: „.. Vrch veže a celú strechu je potrebné zniesť, spevniť múry železnými tyčami do výšky 12 metrov, opäť strechu postaviť a pokryť ju šindľom. Na vrch je potom znovu potrebné umiestniť železný kríž. Aj nad loďou kostola je potrebné opraviť šindľovú strechu, na celkovej ploche 140 metrov štvorcových.

 

Za jeden meter treba počítať 12 K, takže oprava iba tejto strechy bude stáť najmenej 1680 korún.“ Omietnutie a celková oprava strelami z guľometov a pušiek poškodených stien, zvonku aj zvnútra, si podľa jeho názoru vyžadovala viac ako 600 K. Podmienkou však bolo, aby steny ešte viac nepoškodili jesenné dažde a sneh.  Voda, ktorá by presakovala rozbitou strechou, predstavovala vážnu hrozbu najmä pre interiér kostola. Aspoň základnú, najjednoduchšiu, jednofarebnú výmaľbu kostola ocenil na 500 korún. Ako najnižšia položka sa v celom zozname škôd javila potreba nákupu streľbou rozbitých 24 okenných tabúľ, v cene po korune za kus. Osadiť ich následne mohol každý šikovnejší miestny občan. Vzhľadom na rozsah poškodenia, kostol nebolo možné obnoviť iba z prostriedkov obce či cirkvi. Takto poškodených objektov navyše bolo v celo regióne priveľa. Štát i vedenie Šarišskej stolice sľúbili pri obnove podporu, peňazí však, ako vždy, nebolo dostatok. A tak, hoci nakoniec štátne úrady predsa len sľúbené prostriedky aspoň sčasti poskytli, najväčšiu zásluhu na obnove kostola v obci Jurkova Voľa mali samotní veriaci. Iba vďaka ich obetavosti tamojší kostolík dodnes stojí.

Patrik Derfiňák