Z kopcov tiekla krv potokmi. Veľkrop bol slovenský Verdun.

 

Najväčší vojnový cintorín na východnom fronte zachránili dobrovoľníci.

Časť z mnohých vojenských cintorínov z prvej svetovej vojny na severovýchode Slovenska už úplne zanikla, väčšina je zanedbaná.

Najväčším pietnym miestom na dnešnom území Slovenska a s najväčšou pravdepodobnosťou aj na celom bývalom východnom fronte je cintorín vo Veľkrope pri Stropkove. V 131 hroboch nad dedinkou s 200 obyvateľmi je pochovaných 8662 vojakov. Viac ako na Slavíne či vo Svidníku, kde ležia obete druhej svetovej vojny.

 

„Ako chlapec som tam chodil kosiť. Starí ľudia spomínali, že z rozprávania svojich dedov vedia, ako z kopcov tiekla krv potokmi. Vraj keď tam orali, zem bola aj po rokoch čierna. Boli to jatky,“ spomína starosta Veľkropu Marián Prokopič.

 

Kráčame po provizórnej kľukatej lesnej ceste do strmého kopca. „Predtým cintorín z času na čas v rámci brigády pokosili. To bolo všetko. Kto nevedel, že sú tu pochovaní vojaci, ani ho nenašiel. V priebehu desaťročí vyrástli na ňom mohutné agáty, hlohy, čerešne, husté kroviny. Len vďaka mechanizmom sa nám cintorín podarilo vyklčovať.“ Po necelej polhodine stojíme v areáli s nanovo vydláždenými chodníkmi a s desiatkami hromadných aj jednotlivých hrobov obloženými bielym kameňom.

 

Pár ľudí z dediny, ktorí sú tu na aktivačných prácach, zhrabúva pokosené seno.

„Nebyť nadšených dobrovoľníkov, dnes by cintorín ani zďaleka takto nevyzeral. Aktivačné práce na jeho obnovu nestačia,“ hovorí starosta.

 

Pochybnosti

V lete 2009 vyhľadali starostu dvaja mladíci z klubu vojenskej histórie Beskydy. Podľa archívnych dokumentov obchádzali cintoríny z prvej svetovej vojny.„Keď sme vyliezli hore, boli ako obarení,“ hovorí Prokopič. „Vraj - také niečo na Slovensku, ba ani v susedných krajinách nemá obdobu, že by radi pomohli pri záchrane. Pravdupovediac, nie veľmi som im veril.“

 

Učiteľ dejepisu a občianskej náuky Radoslav Turik a doktorand histórie na Univerzite P. J. Šafárika Martin Drobňák pochybnosti v krátkom čase vyvrátili. V roku 2010 spolu s dobrovoľníkmi z partnerských organizácií v Česku, Maďarsku a Poľsku cintorín a okolie vyčistili. Na ploche viac ako 33 árov objavili obrysy hrobov.

 

Odvtedy vydláždili časť chodníkov a obnovili väčšinu hrobov. Čaká ich ešte osadenie krížov, výstavba mohyly, osadenie informačnej tabule, vybudovanie oplotenia a vstupných brán.

 

Stratené cintoríny

Vo veľkej vojne zahynulo na území dnešného Slovenska od 50-tisíc do 69-tisíc vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády.

Viac ako 37-tisíc prišlo o život v bojoch na súčasnom území šiestich severovýchodných okresov. Podľa archívnych dokumentov odpočívajú na takmer dvoch stovkách cintorínov. Radoslav Turik a Martin Drobňák väčšinu z nich zdokumentovali v dvojdielnej publikácii Mementá 1. svetovej vojny.

 

Množstvo lokalít je dodnes zanedbaných. Aj keď schválením zákona o vojnových hroboch z roku 2005 sa situácia začala zlepšovať, na mnohých miestach človek ani netuší, že stojí na vojnovom pohrebisku, hovorí Martin Drobňák. „Tri roky sme podľa dobových aj súčasných máp hľadali cintorín v Zbudskej Belej. Už sme takmer rezignovali, keď sme objavili zvyšky pamätníka. Až keď sme priestor vyčistili, našli sme hroby.“

 

Slovenský Verdun

Iná situácia je vo Veľkrope. „Také pietne miesto som dovtedy nikde nevidel. Bolo síce zjavné, že obec sa ho snažila v rámci možností udržiavať, s piatimi ľuďmi v rámci verejnoprospešných prác však nebolo reálne vyčistiť ho a zrekonštruovať,“ spomína Martin.

Nie náhodou leží najväčší cintorín z prvej svetovej vojny nad touto východoslovenskou obcou. V jej okolí sa odohrávali najkrutejšie boje. „Do obce zvážali aj mŕtvych z okolia. Kedysi tu bola úzkokoľajka, ktorú pravdepodobne využívali na prepravu pozostatkov,“ vysvetľuje Rado Turik.

Boje na severovýchode Slovenska, a zvlášť v okolí Veľkropu, prirovnávajú k dejisku najdlhšej a najkrvavejšej bitky celej vojny. „Je to náš slovenský Verdun,“ hovorí dejepisár.

 

Línia frontu prechádzala dnešnými okresmi Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Humenné a Snina. Ruské velenie tam uskutočnilo začiatkom roku 1915 dve generálne ofenzívy, ktorých cieľom bolo preniknúť cez Karpaty do vnútrozemia Rakúsko-Uhorska a vyradiť ho z vojny.

 

„Najmä ofenzíva z prelomu marca a apríla 1915 sa radí rozsahom a počtom obetí medzi najvýznamnejšie operácie prvej svetovej vojny.“

 

Spor s ministerstvom

Dobrovoľníci a samospráva obnovujú cintorín už štvrtý rok. „Mali sme v pláne dokončiť ho tohto roku, keď si pripomíname sté výročie začiatku vojny. Žiaľ, chýbali nám peniaze,“ vysvetľuje Prokopič.

 

Z ministerstva vnútra, ktoré poskytlo obci dve dotácie, spolu 15 400 eur, však zaznievajú výhrady. Samospráve vyčíta najmä neodbornosť a neefektívnosť. Starosta zápisnicu z kontroly nepodpísal.

 

„Väčšinu peňazí sme použili na nákup kameňa, jeho dovoz a na úpravu časti cintorína ťažkou technikou. Zbytočne sme neminuli ani cent, čo potvrdila aj kontrola. Keby obnovu cintorína robila na kľúč stavebná firma, vyšla by nás neporovnateľne drahšie,“ tvrdí.

 

Dobrovoľníci zrekonštruovali na severovýchode republiky už niekoľko cintorínov. Najvýznamnejšiu vojenskohistorickú pamiatku chcú opraviť tak, ako ju naprojektovali architekti po vojne. Podkladom je plán cintorína, ktorý našli vo vojenských archívoch.

 

„Chceme zachovať historický tvar a podobu cintorína tak, aby údržba bola čo najlacnejšia,“ vysvetľuje Martin Drobňák. Za zachovanie historickej podoby a odbornosť prác ručia špecialisti, licencovaní architekti.

 

Na obnovu cintorína získali peniaze z rakúskeho Čierneho kríža, z Visegrádskeho fondu, z rôznych nadácií a darov, prísľub dostali od maďarského ministerstva obrany aj od ruského veľvyslanectva.

 

Príspevok štátu - desať eur na hrob

Na území Slovenska je podľa ministerstva vnútra pochovaných takmer 160-tisíc vojakov, z toho približne 66-tisíc obetí prvej svetovej vojny.

 

Eviduje viac ako 32-tisíc vojnových hrobov, z prvej svetovej viac ako 23-tisíc. Za starostlivosť o ne zodpovedajú obce. Každý rok majú nárok na štátny príspevok desať eur na jeden hrob.

 

Systém je podľa členov klubu vojenskej histórie Beskydy nespravodlivý. Podľa nich by mal príspevok zohľadňovať rozmery hrobu, geografické podmienky, poprípade počet pochovaných na jednom hrobovom mieste.

 

„Napríklad obec, kde je na cintoríne desať jednotlivých hrobov na ploche štyridsať štvorcových metrov, dostane sto eur. Keď v susednej obci majú dve masové šachty s rozmermi dvakrát desať metrov, teda s rovnakou plochou, dostanú len dvadsať eur. Je tiež rozdiel zabezpečiť údržbu cintorína priamo v obci alebo v horách, v ťažkom teréne tri kilometre od dediny,“ argumentuje Martin Drobňák.

 

Jana Kráľová z oddelenia vnútorných vecí a vojnových memoárov na ministerstve vnútra hovorí, že kritériom nemôže byť počet pochovaných v jednom hrobe. Do kategórie vojnový hrob patria aj pamätníky, pomníky, pamätné miesta a tabule. „Počty pochovaných často nie sú známe alebo sú nepresné.“

 

Na Slovensku je niekoľko veľkých pamätníkov, kde nie je nikto pochovaný, ale ich údržba je veľmi drahá. Aj Kráľová si však myslí, že kritériá by mohli viac zohľadňovať náročnosť údržby. „Je to predmetom diskusie, no najmä ekonomických možností.“

 

Mikuláš Jesenský

 

Zdroj: http://www.sme.sk/c/7304262/z-kopcov-tiekla-krv-potokmi-velkrop-bol-slovensky-verdun.html