Z kroniky o Valentínovi Drugetovi a Krásnobrodkom monastyre

Uhorský kráľ Karol Róbert daroval svojim obľúbencom Drugetovcom rozsiahle pozemky v severnej časti Zemplínskej a v Užskej stolici. V r. 1383 si v Humennom vybudovali svoje základné sídlo. Postupne sa rodové majetky rozrástli a členovia rodu sa spájali s ostatnými bohatými rodmi v Uhorsku a medzi prepojením nechýbali ani Rákociovci. Postupne k svojim pôvodným majetkom pripojili aj panstvo Trebišova a Vranova. V čase svojho najväčšieho rozkvetu, 17. storočí, pod Humenské domínium patrilo 192 poddanských dedín, šesť miest a 14 hradov. Svojimi majetkami sa Drugetovci dali prirovnávať ku Rákociovcom.

Drugetovci boli predovšetkým horliví katolíci a prevažne stáli na strane panovníka. K určitým výnimkám došlo v čase reformácie a stavovských povstaní v Uhorsku. Niektorí členovia rodu sa ocitli medzi protestantmi a nechýbali medzi nimi aj také osobnosti, ako bol Valentín a jeho bratranec Juraj Druget. V tom čase rozsiahle panstvo riadili z Humenného a Užskeho hradu. Mnohí členovia rodu zastávali vysoké funkcie v Uhorsku a boli aj županmi v Zemplínskej a Užskej stolici.

Významnou osobnosťou rodu bol Valentín, označovaný v rodovej línii ako I. Bol synom Štefana V. Drugeta, narodil sa v r. 1577. Už ako 22-ročný sa v roku 1600 stal najskôr županom v Zemplínskej a potom aj v Užskej stolici, ale bol poverovaný aj inými vysokými funkciami v Uhorsku. Bol dvakrát ženatý a jeho prvou manželkou bola Alžbeta Rákociová, dcéra známeho Žigmunda Rákociho. Manželstvom došlo k prepojeniu rodu s Rákociovcami.

Po vypuknutí prvého stavovského povstania v Uhorsku, ktoré viedol Štefan Bočkaj, veliteľom povstaleckých vojsk - hajdúchov sa stal práve Valentín Druget. Nevedel sa zmieriť s tým, že viedenský dvor obmedzoval náboženské slobody a preto sa stal protestantom. Na veliteľa povstaleckých vojsk mal dobré telesné a osobné vlastnosti a k tomu bol aj vzdelaný. S povstaleckým vojskom uskutočnil mnohé ťaženia a prepracoval sa na najlepšieho veliteľa Bočkajovej armády.

Štefan Bočkaj vo svojom testamente pred smrťou odporúčal uhorským stavom zvoliť Valentína Drugeta za knieža Sedmohradska. Jeho vôľu uhorské stavy nerešpektovali. Ešte pred vlastnou voľbou sa Valentín Druget vybral za svojím svokrom Žigmundom Rákocim, aby sa voľby vzdal v jeho prospech, s čím nesúhlasil Rákoci a ani uhorské stavy. Vo svojom snažení Valentín neuspel. Bol z toho sklamaný a nespokojní boli aj hajdúsi. Jeho reakciou na neúspech bolo, že sa zmocnil veľkého povstaleckého majetku, ktorýsi dal priviesť do Humenného. Nakoniec sám pochopil situáciu a s daným stavom sa zmieril. Usadil sa na Užhorodskom hrade. Postupne sa zmieril s cisárom Rudolfom II. a pomohol mu dostať sa na uhorský trón. Osobne sa zúčastnil na jeho korunovácii a pri tejto príležitosti mu cisár udelil vyznamenanie - Rytier zlatého kľúča" a poveril ho funkciou sudcu kráľovskej kancelárie.

V r. 1603 sa Valentín Druget v predvečer sviatku Zoslania Svätého Ducha náhodou prechádzal na svojom kočiari okolo Krásnobrodského monastyru, v čase, keď k nemu smerovali procesie ľudí z jednotlivých dedín. Ako obchádzal jednu procesiu, jeho kone sa splašili, koč sa prevrátil a on si zlomil ruku. Rozzúril sa a rozkázal hajdúchom podpáliť monastyr aj kostol.

Drevený chrám a kláštor s ostatným zariadením zhorel a zbožní baziliáni si zachránili len holé životy. Zachoval sa iba obraz Bohorodičky, ktorý našli pastieri neďaleko kláštora. Podľa povesti vraj ikona Bohorodičky plakala, kým sa nepostavil nový chrám. Podľa kronikára V. Turleckého, ktorý udalosť opísal, Valentín Druget potom ochorel a nedokázali ho uzdraviť lekári. Až priatelia mu poradili, aby dal znova chrám a monastyr postaviť. Vraj po splnení sľubu sa mu zdravie vrátilo.

Valentin Druget sa vyznačoval veľkou krutosťou a zomrel mladý, 32-ročný, 9. novembra 1609 na Užskom hrade a predpokladá sa, že bol otrávený. Všetko sa odohrávalo v čase reformácie a rekatolizácie a po štyristo rokoch sa pravdivosť dá posúdiť len podľa historických zápisov.