Zablúďte do Čertižného a Habury, objavíte čarovný kraj

Raj pre cykloturistov aj milovníkov legiend.

Nádherná príroda, ticho, pokoj a množstvo historických zaujímavostí robia z tohto kúta Slovenska príťažlivé miesto.

Do pohraničnej obce Čertižné prichádzajú návštevníci pešo, na bicykli ale aj na motorkách či terénnych vozidlách.

Hraničný hrebeň Karpát je popretkávaný cyklotrasami, ktoré turistov privedú až na Kremenec.

Najvyšší kopec nad obcou je Kameň (857 m n. m.), neďaleko sa nachádza miesto, ktoré turisti hojne navštevujú.

„Na tomto mieste bol Ján Pavol II v časoch, keď ešte nebol pápežom. Je na ňom vyskladaná obrovská pyramída z kameňa, aby pripomínala túto udalosť,“ hovorí starosta Čertižného Peter Tričák.

V chotári obce sa rozkladá prírodná rezervácia Mokré lúky pod Čertižným.

Obec je iniciátorom dvoch turistických pochodov. Zimný vo februári vedie na bežkách z Čertižného na Duklu, letný z Čertižného na Kameň.

V tomto roku je pochod naplánovaný na 19. augusta.

Buditeľ Čertižné miloval
Obec s 350 obyvateľmi je miestom posledného odpočinku významného politika, kultúrno-osvetového dejateľa a buditeľa karpatských Rusínov Adolfa Dobrianskeho (1817 – 1901), ktorý v obci v rokoch 1869 – 1880 žil.

„Adolfa Dobrianskeho môžeme hodnotiť ako hybný motor pri obrodení Rusínov v 19. storočí. So spolupracovníkmi vytvoril prvú fázu rusínskeho obrodenia,“ hovorí gréckokatolícky kňaz Milan Jasik z farnosti v Oľke. O Dobrianskom vydal monografiu.

Obec Čertižné s priľahlým chotárom a lesom kúpil Dobriansky v roku 1863 za 25 000 zlatých.

U obyčajných ľudí rozvíjal národné povedomie, miestnej škole zabezpečil zdarma knihy a školské potreby, dal zriadiť veľkú knižnicu.

„Zaviedol železné pluhy, naučil ľudí lepšie obrábať pôdu, pestovať timotejku a ľadník. Nad obcou dal vysadiť nádherný ovocný sad a dedinčanom vysvetľoval, ako štepiť stromy, choval včely, plemenné býky kupoval až zo Švajčiarska,“ vysvetľuje otec Jasik.

Čertižné miloval, o čom svedčí fakt, že aj keď zomrel v Insbrucku, kde ho internovali, nechal sa pochovať na obecnom cintoríne.

V testamente rozdelil svoje majetky v Čertižnom rovnomerne medzi všetkých obyvateľov obce.

Pil zo studničky
Obec nijakú hmotnú pamiatku na význačného buditeľa nemá.

„Po jeho smrti rakúski vojaci na začiatku prvej svetovej vojny pred očami jeho manželky zapálili ich veľkú rodinnú kúriu, ktorá zhorela do tla. Voľakedy bolo múzeum v budove žandárskej stanice, po revolúcii všetko prešlo pod svidnícke múzeum. V chráme je kalich na prijímanie, ktorý vraj farnosti daroval Dobriansky,“ dodáva starosta Tričák.

„Udržiavame tiež studničku, z ktorej sa vraj Dobriansky zvykol napiť, keď sa vybral do lesov na koni,“ dopĺňa.

Na cintoríne aj osobnosti
Dominantou obce Čertižné je gréckokatolícky chrám z roku 1928.

Historickou vzácnosťou je drevený vyrezávaný oltár zo začiatku 18. storočia, ktorý sa zachoval z pôvodnej drevenej cerkvi.

Za pozornosť stojí tiež 700-ročná kamenná krstiteľnica.

Na miestnom cintoríne sú okrem Dobrianskeho pochované aj ďalšie významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života: národný buditeľ, básnik, a historik Július Stavrovskij – Popradov, niekdajší správca farnosti, národovec a mecenáš Ireneus Chanát a spisovateľ Vasiľ Zozuľák, ktorý písal najmä v ukrajinskom jazyku.

V obci je päť vojenských cintorínov, jeden na obecnom cintoríne, kde je pochovaných 145 vojakov bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie a Ruska, a štyri na štátnej hranici s Poľskom.

Pamätná tabuľa a izba
Pamiatkou na Čertižniansko-haburskú roľnícku vzburu zo 14. marca 1935 je tabuľa na budove bývalej žandárskej (četníckej) stanice v centre obce.

Práve pred ňou protestovali proti exekúciám obyvatelia Čertižného a Habury, osem ľudí bolo ťažko zranených.

Vzburu potlačili až posilnené hliadky žandárov, celkovo bolo neskôr zatknutých 105 osôb z Čertižného, Habury a Borova.

Pamätná izba v budove kultúrneho domu dokumentuje, ako sa v obci voľakedy žilo.

„Máme napríklad starý tkáčsky stav, ručné výšivky a kroje, dobové fotografie, drevenú plastiku Dobrianskeho, obraz s výjavom z Čertižniansko-haburskej vzbury, odev koledníkov, ktorí s Pastierskou hrou obchádzajú dedinu. Nájdete tu aj nástroje na močenie a spracovanie konope,“ vyratúva starosta Tričák.

Turistom mimo pracovných hodín pamätnú izbu na požiadanie ochotne otvoria.

Príjemný chládok poskytujú dve mohutné staré lipy v centre obce, ktoré museli sanovať. Majú priemer kmeňa sedem metrov a ich vek odhadujú na vyše 200 rokov.

Haburčanov „stráži“ knieža
Susedná Habura ponúka návštevníkom niekoľko príbehov a zaujímavostí z dávnej i novodobej histórie.

Dominantou je bronzová socha kniežaťa Laborca.

Staroveké knieža meria 5,40 metra a váži takmer dve tony.

Podstavec z prírodného kameňa je vysoký 1,70 metra a je v ňom uložená schránka so zeminou rusínskych obcí východného Slovenska, ktorá má symbolizovať jednotu a identitu Rusínov, ich jazyka, kultúry, zvykov a tradícií.

Rusínske (staroslovienske) knieža Laborec, súčasník Svätopluka, vládol v 9. storočí veľkému užhorodskému kniežatstvu. V roku 903 ho porazili uhorské vojská.

Podľa legendy ho zabili alebo popravili po vyhratej bitke pri prameňoch rieky Sviržava.

Iná verzia tvrdí, že knieža zo zúfalstva z nemožnej záchrany našiel smrť v prudkom toku rieky, ktorú na jeho počesť dedinčania neskôr pomenovali Laborec. Pri jej prameňoch je údajne aj pochovaný.

Čarovné legendy a príbehy
Sochu zhotovil akademický sochár Ján Ťapák. Hoci o kniežati je informácií málo a mnohí tvrdia, že je len legenda, sochár v tom problém nevidí.

„Treba žiť aj svoje rozprávky, príbehy, legendy, lebo je to čarovné. Nevieme, či to naozaj tak bolo. Vieme však, že títo ľudia tu skutočne žili. My sme si ich takto uctili. Sochou, ktorá osloví ďalších ľudí, ich nasledovníkov,“ skonštatoval.

Haburský chrám bol skutočný cestovateľ
Druhou dominantou Údolia je drevený chrám sv. Mikuláša Čudotvorcu. Chrám je presnou replikou drevenej cerkvi, ktorá stála na tomto mieste už pred rokom 1510.

Haburčania ju v roku 1759 darovali obci Malá Poľana. Odtiaľ sa chrám v roku 1935 dostal do Hradca Králové, kde stojí dodnes v Jiráskových sadoch ako pamiatka na československých legionárov, ktorí padli v prvej svetovej vojne.

Chrám postavený bez klinca jednoducho rozobrali, v Medzilaborciach naložili do vagónov a poslali do Česka.

Kríž poškodilo bombardovanie
Repliku dreveného chrámu stavali vyše roka dvaja zruční haburskí rodáci Dušan Kantuľák a Pavol Petrík. Ekumenický chrám nepatrí žiadnej cirkvi, ale obci.

Zvon doň venoval Haburčanom v roku 2013 vtedajší veľvyslanec Ruskej federácie na Slovensku Pavel Maratovič Kuznecov.

Váži sto kilogramov, je zasvätený svätému Pavlovi a odliali ho v zvonolejárskej dielni 70 kilometrov od Varšavy.

Za chrámom stojí starý kríž. Je darom od amerických rodákov spred vyše dvesto rokov. Cez vojnu bol počas bombardovania poškodený. Ostal z neho len podstavec s nápismi. Obec ho však dala zrekonštruovať do pôvodnej podoby.

Partizánska minulosť
V Habure sa nachádza pamätník náčelníka štábu partizánskej brigády Čapajev Ľudovíta Kukorelliho (1914 – 1944).

Hrdina SPN tu zahynul v noci z 23. na 24. novembra 1944.

Hovorí o tom aj tabuľa na Partizánskom chodníku.

Dnes je na jeho mieste pred vstupom do obce kaplnka.

JANA OTRIOVÁ

Zdroj:
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/20883709/zabludte-do-certizneho-a-habury-objavite-carovny-kraj.html

Foto
Kňaz Laborec
autor: Horný Zemplín Korzár - Sme