Zabudnutá celebrita – ALEXANDER LJUBIMOV

V septembri tohto roku si na podujatí Pocta Alexandrovi Ljubimovovi pripomenieme 120. výročie narodenia výnimočnej osobnosti Medzilaboriec, Horného Zemplína, ale i celého východného Slovenska, učiteľa, hudobného a speváckeho pedagóga, osvetového pracovníka, rodom Rusa, srdcom Rusína, veľkého Slovana - Alexandra Andrejeviča Ljubimova.

Narodil sa 12. septembra 1898 v kozáckej rodine na stanici Kazanska na Done. Študoval v Gymnáziu a neskôr Dôstojnícke učilište v meste Taganrog. Jeho život osudovo poznačili udalosti 1.svetovej vojny a Veľkej októbrovej revolúcie. Ako ruský vojak sa dostal pri Varšave do poľského zajatia, kde mu z nešťastia pomohol otec jeho spolužiačky z gymnázia pán Šlejmer, ktorý si ho vyžiadal na práce na svojom statku. Po vojne ho osud zaviedol do Prahy, kde v rokoch 1921 - 1925 vyštudoval Vyššiu obchodnú školu. Tu si našiel spriaznených priateľov medzi rusínskymi študentmi z Podkarpatskej Rusi a rozhodol sa pre život učiteľa medzi Rusínmi.

Absolvoval Učiteľský seminár v Mukačeve a v rokoch 1946-1949 aj Slovenskú univerzitu v Bratislave. V rokoch 1925 – 1927 učil v Olšinkove, následne v Oľke, roky 1929-1938 sú zviazané s jeho pedagogickou činnosťou v Kalinove a v 1938-1945 pracoval v Čertižnom. Po vojne v 1945 – 1947 pôsobil v ruských gymnáziách v Medzilaborciach, v rokoch 1948 - 1950 v Humennom, potom sa znovu vrátil na Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach.

Alexander Ljubimov bol aj organizátorom kultúrneho, predovšetkým hudobného a speváckeho života rusínskeho obyvateľstva na Slovensku. Bol zakladateľom detských i mládežníckych súborov. Medzi najznámejšie patrili Balalajkový detský orchester z Kalinova a Orchester ľudových nástrojov humenského gymnázia, s ktorými účinkoval nielen v regióne Horného Zemplína, ale aj na území Podkarpatskej Rusi a v Čechách. Aktívne sa podieľal pri organizovaní súťaží a festivalov umeleckej tvorivosti mládeže i dospelých, rôznych školení pre dirigentov a zbormajstrov, čím sa zaslúžil o rozvoj umeleckej činnosti nielen na Hornom Zemplíne, ale aj na celom východnom Slovensku. V 1953 bol Alexander Ljubimov pri vzniku nového dôležitého kultúrneho projektu. V Medzilaborciach bol založený Súbor piesní a tancov ukrajinského obyvateľstva ČeskoSlovenska, ktorý bol neskôr presunutý do Cemiaty pri Prešove. Ljubimov v ňom pracoval ako dirigent orchestra národných inštrumentov. Súbor bol predchodcom PUĽS-u. Prvé premiéry sa napriek ukrajinskému názvu niesli v duchu osláv krásy rusínskeho folklóru.

Možno aj preto bol tento výnimočný kolektív napriek mnohým úspechom v roku 1955 zlikvidovaný. Ljubimov ostal pracovať v Prešove, kde prednášal na Katedre ruského jazyka a literatúry Prešovskej filologickej fakulty. Chýbalo mu ale prostredie Medzilaboriec a jeho okolia. V roku 1957 sa vrátil pod Kamjanu a bol pri zriadení hudobnej školy. Stal sa jej učiteľom a prvým riaditeľom. Pracoval v nej až do odchodu do dôchodku.

Bol vášnivým včelárom a záhradníkom. Na miestach svojho pôsobenia zakladal nové sady, choval včely a tejto záľube učil aj miestnych obyvateľov. Mal liečiteľské schopnosti a neváhal pomôcť chudobným ľuďom v akejkoľvek situácii. Bol veľmi dobrým, múdrym, skromným a obetavým človekom. Okrem toho, že vynikajúco učil, nezištne súkromne pripravoval a vysielal chudobné dedinské deti na štúdiá stredných a vysokých škôl. Uvedomoval si, že vzdelaní sú predpokladom rozvoja biedneho horno-zemplínskeho regiónu. Študenti v jeho byte veľakrát jedli, spali a pripravovali sa na dôležité skúšky. Napísal mnoho učebníc, učebných textov, vytvoril školy hry na viaceré hudobné nástroje, vymyslel veľa učebných pomôcok. Komponoval, inštrumentoval a upravoval skladby svetových autorov a ľudové piesne, prepisoval partitúry a rozpisoval jednotlivé party pre potreby hudobných kolektívov.

Jeho odchovanci sa stali významnými osobnosťami rusínskeho aj slovenského kultúrneho, spoločenského i širokého spektra odborného života na Slovensku - učiteľmi základných, stredných a umeleckých škôl, lekármi a odborníkmi rôznych profesií. Z mnohých možno menovať prof. MUDr. Michala Šteňa, Ivana Mihaliča, Mikuláša Fecuru, ale i jeho detí – Vladimíra, Ľubku a Vierku.

Mgr. Miroslav Kerekanič