Zabudnuté cintoríny (2)

95 rokov od začiatku bojov prvej svetovej vojny v okrese Snina
Dňa 20. novembra 1914 ruské vojská prekročili Ruské sedlo a prvýkrát vkročili na územie dnešného Slovenska. Týmto sa stal dnešný okres Snina priamou súčasťou bojov prvej svetovej vojny, ktoré tu trvali do mája 1915. Nezabudnuteľné, strašné udalosti nám dnes pripomínajú len vojnové cintoríny, ktoré čitateľom Sninských novín postupne predstavíme.

KOLONICA
Vojnový cintorín v Kolonici sa nachádza v severovýchodnej časti obecného cintorína. Miesto posledného odpočinku tu našlo 33 vojakov. V období zriadenia bol samostatným cintorínom o výmere 189 m2 (21x9 m). Postupne splynul s obecným cintorínom. Pozostáva z 30 vojnových hrobov, z ktorých je 27 hrobov jednotlivých a 3 hroby spoločné. Pôvodne pozostával z 25 hrobov (22 jednotlivých hrobov a 3 spoločné hroby). V rámci obce sa nachádzali ďalšie tri samostatné vojnové hroby. Prvý sa nachádzal na dolnom konci obce na mieste zvanom .Kolo chresta". Tu boli pochovaní v jednom hrobe rakúsko-uhorskí vojaci (dom. ppl. 22) - kapitán Ivan Koričanskij (34-ročný) a nadporučík Ivan Oslanij, ktorí zahynuli 25.11.1914. V strede obce „Kolo mlyna" bol pochovaný civil - vojenský kočiš Antonín Neznámy (65-ročný), ktorý zahynul 26. 1. 1915. V hornom konci obce na mieste zvanom „Salaganičová zahoroda" boli v jednom hrobe pochovaní dvaja rakusko-uhorskí vojaci (dom. ppl. 23) - Andrea(s) Margisean a Šavel Čorka, ktorí zahynuli 25.11.1914. Ostatky uvedených piatich vojakov boli v roku 1923 exhumované a prenesené na vojnový cintorín v Kolonici. Známych podľa mien je 5 rakúsko-uhorských vojakov. Neznámych je 28 vojakov, zrejme rakúsko-uhorských. Vojnový cintorín vznikol pravdepodobne v roku 1915. Dozor nad ním v období 1. ČSR zabezpečovala Žandárska stanica v Stakčíne. V súčasnosti je v správe Obecného úradu v Kolonici. Hroby sú usporiadané v dvoch radoch a pôvodne boli označené drevenými krížmi. Udržiavaný bol neprestajne, nakoľko splynul s obecným cintorínom. Z pôvodnej výsadby sa na cintoríne zachoval iba solitér smreka obyčajného. V súčasnosti sú hroby ťažko identifikovateľné v teréne. Udržiavaný je v rámci údržby obecného cintorína. K zaujímavosti patrí i skutočnosť, že zo dňa 10.2. na 11.2.1915 v Kolonici prenocoval po nemecky píšuci česky spisovateľ Egon Ervín Kisch, známy pod prezývkou „zúrivý reportér". Tu si do svojho denníka zaznamenal: "Veliteľ divízie vydal dve prehlásenia. Jedno výstražné, ktoré vrcholilo vetou - Zima je našim najväčším nepriateľom. Druhé povzbudivé - Za päťmesačného ťaženia, ktoré sa vyznačovalo utrpením a obeťami, vykonali sme veľké hrdinské činy a zasadili nenávidenému nepriateľovi našej ríše také hlboké rany, že nabudúce upustí od toho, aby sa nám ľahkovážne vysmieval a nás podpichoval. Dodatkom k tomu sa oznámil, že nám pripadá úloha vyhnať Rusov z Haliče. Nie každému - vraví v hlavnej vete - sa dostane vyznamenanie, aby bojoval za vlasť na juhu i na severu a preto nech nás naplní novou hrdosťou naša nová úloha, ku ktorej nás najvyšší vojenský vodca povolal".

LAD0MÍR0V
Vojnový cintorín v Ladomírove sa nachádza v severnej časti obecného cintorína. Miesto posledného odpočinku tu našlo 19 vojakov. Výmera cintorína je 42 m2 (7 x 6 m). V dobe zriadenia bol súčasťou obecného cintorína. Pozostáva zo 4 vojnových hrobov, všetky sú spoločné. Známych podľa mien je 6 rakúsko-uhorských vojakov. Neznámych je 13 vojakov, zrejme všetko rakúsko-uhorskí vojaci. Vojnový cintorín vznikol pravdepodobne v roku 1915. Dozor nad ním v období 1. ČSR zabezpečovala Žandárska stanica v Ubli. V súčasnosti je v správe Obecného úradu v Ladomírove. Hroby sú usporiadané v dvoch radoch a pôvodne boli označené drevenými krížmi. Cintorín bol udržiavaný do konca druhej svetovej vojny, potom chátral, až  celkom zarástol náletovými drevinami. Po roku 2000 bol z neho nálet drevín odstránený. V súčasnosti sú hroby dobre identifikovateľné v teréne. Udržiavaný je v rámci údržby obecného cintorína.

N0VÁ SEDLICA
V Novej Sedlici na lokalite Geborová na Zimovčakovej lúke sa nachádza hrob ruského vojaka. Nebol exhumovaný, a ani štatisticky podchytený. Hrob udržiavala rodina Zimovčakova, pretože sa nachádzal na ich poli. Od 80. rokov 20. storočia bol neudržiavaný a celá lúka zarástla náletom drevín. V roku 2007 bol na hrob osadený drevený kríž.

Miro Buraľ