Základné fakty o holokauste Rómov na Slovensku

Široká verejnosť iba okrajovo pozná faktografiu druhej svetovej vojny. Výraz holokaust nie je neznámy, ale iba málokto ho spája s rómskou populáciou. Množstvo zločinov, spáchaných na Rómoch, však dodnes nebolo vyriešených. 

 

Perzekúcie, ktorým boli Rómovia počas druhej svetovej vojny vystavení, sa po oslobodení bagatelizovali. Mnohé zločiny neboli vyšetrené a vinníci zostali nepotrestaní. Aj v samotnej rómskej populácii prevládal názor, že na utrpenie a porobu treba rýchlo zabudnúť.

 

Rasistické teórie v prvej polovici minulého storočia pokladali Rómov (ostatne ako mnoho iných skupín) za menejcenných, parazitujúcich na ostatnom obyvateľstve. Táto filozofia vytvorila predpoklady na uplatňovanie tvrdých postupov smerujúcich k ponižovaniu, upieraniu práv, k útokom a i fyzickej likvidácii. Tzv. norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti vydané v roku 1935 v Nemecku a na ne nadväzujúca vyhláška o klasifikácii „Cigánov“ jasne deklarovala prístup štátu. Rómom boli nie len odoprené občianske práva, boli zbavení ríšskeho občianstva, ale bolo zakázané uzatvárať sobáše či mať pohlavný styk medzi Rómami a nemeckými „Árijcami“. V roku 1940 ríšsky vodca SS Heinrich Himmler nariadil prvé transporty Rómov do koncentračných táborov, kde boli využívaní pre potreby nemeckého zbrojného priemyslu a násilne sterilizovaní. Od roku 1942 deportácie zintenzívnili a to predovšetkým do špeciálneho „cigánskeho koncentračného tábora v Osvienčime - Auschwitz II. - Birkenau. Všetci väzni boli označení - na odev im boli našité čierne trojuholníky a na predlaktie im bolo vytetované číslo a písmeno Z (nem. Zigeuner). Táborom prešlo viac ako 22 000 európskych Rómov, vyše 19 000 z nich tu našlo svoju smrť.Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo asi 300 tisíc európskych Rómov.

 

 

Diskriminácia Rómov na Slovensku v rokoch 1939 - 1945

K perzekúciám, teroru a fyzickej likvidácii dochádzalo aj na území Slovenska, aj keď k masovým transportom do koncentračných táborov z územia tzv. slovenského štátu nedošlo. Na základe Branného zákona z roku 1940 boli Rómovia, spolu s Židmi, zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci (vojenskými osobami). Aktívnu vojenskú službu potom vykonávali v špeciálne zriadenom VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany, kde vykonávali zemné a pomocné stavebné práce. 

Ako „nespoľahlivým“ im nesmeli byť zverené zbrane. 

 

V apríli 1941 vydalo Ministerstvo vnútra vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov“. Výrazne ovplyvnila život celej rómskej populácie, početne menšej skupine olašských Rómov, boli im odobraté kone a vozy a bolo im zakázané kočovať. Usadlí Rómovia boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest a umiestniť ich oddelene od obce, často vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov, ba i v lese. Rómom bolo zakázané cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, nesmeli vstupovať na verejné miesta (do kín, do parkov), do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny, nesmeli vlastniť psov. Opakovane boli vystavení ponižujúcim telesným prehliadkam a ich osady nočným raziám na ktorých sa aktívne podieľali hlavne príslušníci polovojenskej organizácie - Hlinkovej gardy.

 

Pracovné útvary na Slovensku

Jedným z opatrení obmedzujúcich osobnú slobodu Rómov bolo aj zakladanie táborov perzekučného charakteru - tzv. pracovných útvarov. V pracovných útvaroch boli internovaní iba práce schopní muži, ktorí boli zneužívaní na najťažšie manuálne práce pri stavbách priehrad, ciest a železničných tratí. Útvary vznikali na celom území vtedajšieho štátu, prvé v roku 1941 v Očovej, Moste na Ostrove a horárni Trnava, ktoré boli po niekoľkých mesiacoch existencie rozpustené. Na východnom Slovensku vznikol komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, pod vrchom Petič a Nižnom Hrabovci. Rómovia na východnom Slovensku budovali železničnú trať Prešov - Strážske. Pod hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou patril aj pracovný útvar v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu Čertovica - Mýto pod Ďumbierom. Najväčším pracovným útvarom, ktorý bol v prevádzke v rokoch 1942 - 44 bol tábor v Dubnici nad Váhom. Tamojší zaradenci pracovali na stavbe vodného diela. V neďalekej Ilave zriadili dočasný pracovný útvar v roku 1943. Na strednom Slovensku bol zriadený pracovný útvar v Revúcej. Posledným väčším pracovným útvarom bolo Ústie nad Oravou, kde sa rómski zaradenci podieľali prácach na najvýznamnejšej slovenského štátu - Oravskej priehrade.

 

Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom

V novembri 1944 na mieste pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v zaisťovací tábor, ktorý je možné bez zveličovania označiť za tábor koncentračný. Boli v ňom internované celé rómske rodiny z územia vtedajšej slovenskej republiky. Podmienky boli mimoriadne tvrdé, vysoký počet zaistených a takmer žiadna hygiena, nedostupnosť liekov a vysoká podvýživa boli predpokladom na vznik a šírenie chorôb. Zomierali predovšetkým deti a starí ľudia. Vo februári 1945 vypukla v tábore epidémia škvrnitého týfusu. Nemci, ktorí v tom čase prebrali kontrolu nad chodom tábora, riešili situáciu radikálne. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili. V masovom hrobe bolo pochovaných 26 mŕtvych - 19 mužov, jeden 15- násť ročný chlapec a 6 žien, jedna z nich v siedmom mesiaci tehotenstva. Tábor bol pred blížiacim sa frontom rozpustený.

 

Represálie na sklonku vojny

Po potlačení Slovenského národného povstania represálie voči domácemu obyvateľstvu, vrátane Rómov, zintenzívnili. Od septembra 1944 až do oslobodenia na jar v roku 1945 bolo odvlečených, väznených, umučených ale aj na mieste zavraždených niekoľko sto Rómov. Okrem už spomenutej Hlinkovej gardy sa na represáliách podieľali špeciálne oddiely nemeckej brannej a represívnej moci. Dôvodom pre agresiu bolo aktívne pôsobenie Rómov medzi partizánmi, stačilo však aj podozrenie zo spolupráce. 

 

Rómovia boli popravovaní na mieste: tak tomu bolo v Čiernom Balogu, vo Svätom Kríži nad Hronom, v Motyčkách - osade Štubňa. V mnohých prípadoch boli násilne deporotvaní a zavraždení na masových popraviskách v Kremničke, Nemeckej, Kováčovej a na židovskom cintoríne vo Zvolene. Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija pri Banskej Štiavnici, Čierneho Balogu, Tisovca, Lutily a Krupiny. Rómske obete je možné počítať na stovky a výpočet nie je konečný. Záujem o tému v posledných rokoch prináša čoraz viac poznania aj do zložitej doby na sklonku druhej svetovej vojny.

 

Situácia na okupovaných územiach

Obdobná situácia bola v rokoch 1939-1945 aj v južných a východných oblastiach Slovenska, ktoré v tom čase boli súčasťou horthyovského Maďarska. Ba dokonca, v týchto oblastiach sa udiali priame deportácie Rómov. Situácia sa vyostrila po politických zmenách v roku 1944. Rómovia boli koncentrovaní do pracovných táborov a neskôr sa pristúpilo k deportáciám do koncentračných táborov. Odhaduje sa, že z územia vtedajšieho Maďarska, vrátane slovenských území zabratých Viedenskou arbitrážou, bolo deportovaných asi 25 000 - 30 000 rómskych mužov a žien. Z okupovaných území východného Slovenska boli Rómovia sústreďovaní do Košíc a odtiaľ deportovaní do Komárna. Z južných území boli Rómovia internovaní priamo v Komárne vo vojenskej pevnosti. Z Komárna potom boli vypravované vlaky do koncentračného tábora Dachau a odtiaľ do iných koncentračných táborov.

 

Útrapy druhej svetovej vojny na našom území pripomínajú mnohé pamätné tabule, obelisky a pietne siene. V obciach Ilija, Tisovec a Dúbravy boli postavené pamätníky na počesť padlých v druhej svetovej vojne, informácia, že išlo o rómske obete, na nich nie je uvedená. V roku 1995 miestna samospráva odhalila pamätník pripomínajúci zavraždené rómske obete v Čiernom Balogu. Ostatné miesta poroby Rómov, lokality, kde boli umiestnené pracovné útvary a zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom, mestá odkiaľ boli vypravované transporty do koncentračných táborov, miesta, kde došlo k zavraždeniu Rómov a masové popraviská zostávali doposiaľ pre verejnosť neznáme.

 

Zuzana Kumanová 

 

Zdroj:

http://www.changenet.sk/?autor=370727&x=112124