Založil fyziku na Slovensku. Ilkovič viedol žiakov k múdrosti na úkor svojej vedeckej kariéry

Začiatkom augusta uplynulo 40 rokov od smrti významného slovenského fyzika Dionýza Ilkoviča.

Na základnú školu som chodil v časoch, keď sa ešte na hodinách robili pokusy.

Tie ma veľmi bavili. Dokonca aj doma sme si s bratom zriadili malinké laboratórium – celé sa dalo popratať do škatule, boli tam skúmavky, sklíčka, kadičky, tégliky a dajaké farebné neškodné chemikálie, z ktorých sme vyrábali bonbóny a tuším sme ich aj jedli – volalo sa to Junnyj chimik.

Na gymnáziu som v pokusoch pokračoval, ibaže chemikálie som poťahoval zo školského laboratória, miešal som ich bez akéhokoľvek konceptu – dôležité to bolo riadne zahriať – neznáme produkty rôznych farieb som odkladal do šuplíka môjho písacieho stola – dosť to tam smrdelo.

Na vysokej som už zamiešaval presne podľa protokolu, reaktanty vážil na analytických váhach, pridával ich do roztokov, zahrieval sledujúc teplomer, produkty som analyzoval kvalitatívne aj kvantitatívne, výsledky zaznamenával do protokolu.

Riešením kvapkajúca ortuť
Najviac ma zaujala práve tá analýza – upútalo ma, že sa dá vybádať, čo a koľko je toho v roztoku bez toho, aby som ten roztok ochutnal.

Napríklad tak, že sa do roztoku ponoria dve elektródy. Ak sa elektródy pripoja na zdroj napätia, roztokom začne pretekať prúd – prebieha elektrolýza.

Na vedení prúdu sa podieľajú ióny v roztoku (teraz už v elektrolyte), ktoré sa na elektródach vylučujú – oxidujú sa alebo redukujú. Veľkosť prúdu na elektróde priamo závisí od množstva iónov v elektrolyte – od ich koncentrácie.

Či elektrolytická reakcia na elektróde vôbec prebehne, zasa závisí od veľkosti privádzaného napätia – potenciálu elektródy.

Určité ióny sa vylúčia pri nižších hodnotách potenciálu, zakaždým tých istých; iné ióny zasa pri vyšších, pri každom pokuse jednako – ako prvé sa vylúčia ióny, ktoré sa najľahšie redukujú.

Takto sa pomiešané ióny dajú od seba oddeliť a podľa veľkosti privádzaného napätia sa dá určiť, ktoré ióny sa práve podieľajú na vedení prúdu – stanoví sa zloženie roztoku. A tak sa sledovaním napätia a prúdu prevedie presná kvantitatívna aj kvalitatívna analýza daného roztoku.

Veľkým problémom tejto metódy dlho bolo, že počas merania sa povrch a tým aj chemické a elektrické vlastnosti elektród menili v závislosti od zloženia roztoku, čo ovplyvňovalo presnosť nameraných hodnôt. Veľkým riešením bolo, keď sa ako elektróda začala používať odkvapkávajúca ortuť – povrch elektródy sa s každou kvapkou obnovil!

Ilkovičova rovnica
Elektrochemická analýza pomocou ortuťovej kvapky sa nazýva polarografia a objavil ju Jaroslav Heyrovský z Ústavu pre fyzikálnu chémiu Karlovej univerzity v Prahe v roku 1922.

Závislosť elektrického prúdu (stredného difúzneho prúdu) spôsobeného pohybom iónov na ortuťovú kvapku od ich množstva v roztoku, pohyblivosti a od vlastností ortuťovej elektródy vyjadril Heyrovského študent a asistent Dionýz Ilkovič v rovnici, ktorá nesie jeho meno – Ilkovičova rovnica.

Figuruje v nej aj Faradayova konštanta – Michael Faraday bol prvý, kto sto rokov pred objavom polarografie popísal deje prebiehajúce počas elektrolýzy a matematicky ich vyjadril v hlavných zákonoch elektrolýzy.

Ja som si polarografiu po prvý a vlastne aj posledný raz vyskúšal na laboratórnych cvičeniach na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave 60 rokov potom, ako Dionýz Ilkovič v Heyrovského laboratóriu odvodzoval rovnicu pre stredný difúzny prúd.

Neviem už, čo sme vtedy analyzovali, ale môj údiv z jednoduchosti a ladnosti stále obnovujúcej sa elektródy doposiaľ nezmizol.

A práve tak ma dodnes neopustila ani hrdosť, že v mojej obľúbenej knihe – áno, vtedy sa ešte učilo z kníh – Fyzikálna chémia od Walkera Johna Moorea sa popri Faradayovi spomína aj meno vedca, ktorý pochádzal z môjho kraja a ktorý vypočítal, čo sa deje na tých kvapkách z ortuti.

Školu skončil o rok skôr
Dionýz Ilkovič sa narodil rusínskym manželom Hilárovi a Irene Ilkovičovcom v Šarišskom Štiavniku 18. januára 1907. Rodina sa po jeho narodení presťahovala do Fulianky, kde Hilár pracoval ako farár gréckokatolíckej cirkvi.

Omnoho neskôr bol Hilár Ilkovič viackrát väznený – najprv fašistami pre svoj nesúhlas s ľudáckou politikou, po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi zasa komunistami. Všetky svoje deti poslal študovať.

Zo staršieho Mikuláša sa stal učiteľ matematiky a fyziky, zo sestry Marty učiteľka nemčiny a ruštiny, mladší Alexej, novinár, zahynul pri bombardovaní Prešova.

Dionýz sa veľmi dobre učil – ľudovú školu vo Fulianke skončil o rok skôr. Po maturite na prešovskom gymnáziu odišiel v roku 1925 do Prahy na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity študovať chémiu, fyziku, matematiku a okrem toho učiteľstvo.

Po štúdiách učil na rôznych stredných školách, aby mohol ako neplatený asistent pracovať na univerzite v laboratóriu Jaroslava Heyrovského.

Tam urobil svoju doktorandskú prácu a tam aj odvodil svoju slávnu rovnicu popisujúcu závislosť stredného difúzneho prúdu pri polarografickej analýze.

V roku 1937 získal štipendium na študijný pobyt vo fyzikálno-chemickom ústave parížskej univerzity; v laboratóriu René Auduberta skúmal vlastnosti ultrafialového žiarenia.

Vynútený návrat na Slovensko
Po návrate do Prahy však už nemohol pokračovať vo svojom výskume v oblasti polarografie, ba v žiadnej oblasti – po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži v roku 1938, v časoch protektorátu totiž slovenskí študenti a vedci nesmeli zostať v Čechách; rovnako tak boli českí učitelia a vedci nútení vysťahovať sa zo Slovenska.

Dionýz Ilkovič sa tak vrátil na Slovensko, kde započal svoju učiteľskú a organizačnú prácu. Chvíľu učil v Bardejove, no nakoniec prišiel do Bratislavy, kde sa stal mimoriadnym profesorom fyziky.

Vyučoval na Slovenskej vysokej škole technickej, rozbiehal Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, prednášal aj na Lekárskej fakulte. Po skončení druhej svetovej vojny obnovil vzťahy s pražskými fyzikmi, pokračoval v budovateľskej práci v oblasti fyziky a bol pri založení troch hlavných fyzikálnych pracovísk na Slovensku – Ústavu technickej fyziky Slovenskej vysokej školy technickej, Fyzikálneho ústavu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied.

Školy a inštitúty budoval doslova vlastnými rukami – v modrom plášti sťahoval nábytok, zapájal vypínače, zbíjal lavice a podlahy; istý čas dokonca zariaďoval internát Horský park a býval tam spolu so študentmi. Mal na starosti aj renováciu Smolenického zámku pre účely Slovenskej akadémie vied.

O práci doma nerozprával
Dionýz Ilkovič sa popri svojej práci zaujímal o kultúru, spoločnosť, prírodu, šport – lietal na vetroňoch a malých športových lietadlách, hral na mnohých hudobných nástrojoch, na mandolínu, balalajku, husle, cimbal, harmoniku.

Bol známy aj tým, že ani ako člen komunistickej strany – v časoch komunistickej totality nebolo možné, aby riadiace funkcie zastávali nestraníci – neskrýval vieru v Boha a nebál sa chodiť do kostola. Dionýz Ilkovič prednášal dvadsať hodín týždenne, písal učebnice – jeho Fyzika vyšla vo veľkých nákladoch v niekoľkých vydaniach.

Navyše navrhoval a vyrábal pre študentov rozličné učebné pomôcky pre svoje názorné experimenty. S jeho levitujúcou hliníkovou guľou sa doma hrávali aj jeho deti. S manželkou Lenkou, s ktorou sa zoznámil ako tanečník na plese, mali dve dcéry.

Ako mi prezradila jedna z nich, Eva, otec doma o práci nerozprával, celé víkendy sa im naplno venoval. V zime chodili korčuľovať či lyžovať; letá trávili v záhrade alebo pri vode. Čosi-kamsi mali doma jaštericu či iné divé zvieratá. Dcéru Dagmar doviedol k prírodným vedám, Eva sa dala na umenie.

Zakladateľ fyziky na Slovensku
Dionýz Ilkovič pracoval na Katedre fyziky Slovenskej vysokej školy technickej do roku 1976, keď odišiel na dôchodok.

Inšpiroval mnohých svojich spolupracovníkov (Július Krempaský, Ivan Červeň), vychoval niekoľko generácií významných fyzikov (Vladimír Hajko, Milan Petráš, Ľubomír Hrivnák, Vojtech Kellö, Dezider Tomkuljak či Imrich Staríček, ktorý bol pre náboženskú činnosť za komunizmu neskôr dlhodobo väznený); je považovaný za zakladateľa fyziky na Slovensku. Zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave.

V roku 1982 zriadila Slovenská akadémia vied čestnú plaketu Dionýza Ilkoviča za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách a pred niekoľkými rokmi vznikla Nadácia Dionýza Ilkoviča na podporu nadaných študentov.

Dionýz Ilkovič nesformuloval iba jednu rovnicu. Ja som postrehol tri; tí, ktorí ho poznali, určite ešte viac.

Tá prvá, slávna, nazvem ju vedeckou, matematicky popisuje vzťahy medzi roztokom a kvapkou ortuti. Na jej odvodenie bol potrebný brilantný úsudok, podobný Faradayovmu či Maxwellovmu, a ten Ilkovič mal. Vďaka nej sa k nim dostal do učebníc. Pochopiť ju si však vyžaduje štúdium, trpezlivosť, sústredenie, poctivosť a tiež nejaký dôvtip.

Na úkor svojej vedeckej kariéry
Dnes, keď sa vo významných vedeckých časopisoch o Slovensku píše najmä v súvislosti s figliarmi, ktorým sa trpezlivosti, poctivosti a dôvtipu veľa nedostalo, a tak vedecký titul, ktorý si nezaslúžili, ukradli, je povzbudzujúce vedieť, že vo svete sa učia o Ilkovičovi z Fulianky.

Druhá rovnica, ktorú rozoznávam, popisuje vzťahy medzi štátnou mocou, učiteľom a študentmi, nazvem ju preto učiteľskou. Nedá sa matematicky exaktne vyjadriť, ale hovorí, že aj v zlých, hlúpych časoch je možné naučiť sa niečomu dobrému, ušľachtilému, úchvatnému. Vyžaduje si to však múdrych, ušľachtilých, úchvatných učiteľov a úctyplných študentov a ich rodičov.

Dnes, keď v školách už pomaly nemá kto učiť, lebo dobré učiteľky odchádzajú do dôchodku a nadaných mladých ľudí učenie neláka, lebo za podpriemerný učiteľský plat neuživia rodinu, a tí, ktorí to predsa len skúsia, sú z toho istého dôvodu nútení tráviť leto nie so svojimi deťmi, ale v Anglicku na brigádach; dnes, keď žijeme v slobode, ale povolanie učiteľ požíva menej úcty ako za totality, fašistickej či komunistickej – lebo v učiteľstve sa predsa vyzná každý, rovnako ako v ekonomike či futbale – je povzbudzujúce byť si vedomý, že Ilkovič vychoval svojich žiakov k múdrosti. Skultivoval spustnutú pôdu.

Podobne ako Jur Hronec, Ľudovít Kneppo, František Valentín, Juraj Gašperík a mnohí ďalší na úkor svojej vedeckej kariéry.

No a tretia rovnica, nazvem ju rodičovskou, popisuje vzťahy medzi zamestnanými rodičmi a deťmi. Čítam v nej, aké dôležité je venovať im svoj čas.

VLADIMÍR LEKSA
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Zdroj:
https://dennikn.sk/1999466/zalozil-fyziku-na-slovensku-ilkovic-viedol-ziakov-k-mudrosti-na-ukor-svojej-vedeckej-kariery/

Foto: 
Dionýz Ilkovič na snímke z roku 1977. 
Foto – TASR/AP