Zamenil školu za GULAG... Svedectvo večného študenta

Ťažký začiatok
Poznám človeka, ktorého osud si zasluhuje mimoriadnu pozornosť. Posúďte sami.
Pán Jozef Bobalík sa narodil roku 1928 v obci Lukov, okres Bardejov. Keď bol malý chlapec, otec mu zahynul v Amerike. Doma na statku všetka robota pripadala mame. Začala 2. svetová vojna. Matka ochorela a mladý Osif (Jozef), si uvedomuje zodpovednosť za celé gazdovstvo. Strýkovia z maminej strany odchádzajú do hôr. Jozef si pamätá, s ako mu s nadšením rozprávali o víťazstvách červenej armády. Spomína: „Bol presvedčený, že komunisti jedného dňa nastolia poriadok.“ Ako šestnásťročný sa rozhodol odísť k partizánom. Až slzy a naliehavé prosby milovanej matky ho prinútili vrátiť sa domov.
Na jar, roku 1945 Lukovčania oslavujú mier. Jozef sa rozhodol študovať. Lukovský farár sa nadaného chlapca ujíma a pripravuje ho na meštiansku školu do Bardejova. Po úspešne zvládnutých záverečných skúškach odchádza na Obchodnú akadémiu do Prešova.

Svitá na lepšie časy
V tom istom čase Jozefova matka Mária pracuje na poli v rodnom Lukove. Ľudia sa iba pomaly spamätávali z biedy, ktoré so sebou priniesla vojna. Hornatý kraj a málo úrodná pôda nedávajú dobré vyhliadky do budúcna. A práve vtedy prichádzajú do Lukova čudní páni, ktorých dedinčania nazývajú „agitátori“. Vyzývajú Lukovčanov, aby zanechali svoje staré domovy a odsťahovali sa do Sovietskeho Zväzu. Vraj na Ukrajine je lepší život, úrodná, čierna zem, ktorú netreba ani hnojiť. A že v ZSSR ich čakajú väčšie a krajšie domy po ľuďoch, ktorí sa vracajú do Československa. Bobalíkovcov nebolo potrebné prehovárať. Konečne vidí Osif príležitosť študovať na najlepších školách v Rusku, a to zadarmo.
Pravdou je, že po 2. svetovej vojne Volynskí Češi, žijúci na území Ukrajiny poprosili J. V. Stalina o vysťahovanie do Československa. Stalin im vyhovel pod podmienkou, že na ich uprázdnené miesta privedú rovnaký počet občanov, hlásiacich sa k ZSSR. To bol dôvod, prečo agitátori svoju pozornosť sústredili predovšetkým na Rusínske obyvateľstvo. Pod ich vplyvom a v spolupráci medzi vládami ČSSR a ZSSR začiatkom roku 1947 dobrovoľne odišlo z východného Slovenska skoro 12 000 občanov.

Exodus Aj z Lukova odchádza 59 rodín. V zozname je zapísaný Jozef, jeho matka Mária, obaja strýkovia, tety, ba aj ich starí rodičia. Osif je v tom čase študentom obchodnej akadémie v Prešove. Tam stretá pani Šestákovú, švagrinú svojej mamy. Pochválil sa jej, že odchádza do Ruska aj s jej príbuznými. Vraj tam bude lepšie ako doma. A že tam ide študovať. Tetuška ho pokojne vypočuje a potom dodá: „Znaješ co, muj synu. Budzeš ty staru Šestačku zhadovac, pokym žic budzeš. Ja ci kažem. Do Ruska nechoc!“ Jozef spomína: „Ja, 18 ročný chlapec oddaný Rusku som myslel: „Stará glupa baba, vedz ona tomu nemože rozumec!“ Lenže opak bol pravdou...“ S veľkou nádejou odchádzajú z Lukova chudobní aj bohatí gazdovia. Cez vojnu pomáhali partizánom a verili, že za to sa im Stalin bohato odmení. Že v Rusku budú požívať patričnú úctu.
Jozef pokračuje: „V Čope na stanici sme chceli napojiť dobytok. Voda vytekala z čiernej rúry. Nekonečný rad čakajúcich s vedrami v rukách veľavýznamne podfarbila poznámka miestneho Ukrajinca: „Job tvoju mať. Kakoho chuja ty tu chočeš.“ Razom sme pochopili situáciu, v ktorej sa nachádzame. Agitátori splnili svoju úlohu. Pred odchodom do Ruska sme sa museli „dobrovoľne“ vzdať slovenského občianstva.
Na staniciach sú posilnené stráže, pretože v noci, z opačnej strany vagónov si miestna chudoba prilepšuje na našom majetku. Okrádanie cestujúcich je na dennom poriadku. Po náročných dňoch cestovania sme dorazili do cieľovej stanice okresného mesta- Dubno. Je február, vonku sneh a nepríjemná zima. Pre našinca vojnou zničené mestečko pôsobí odstrašujúco. Na stanici nás čaká okresné vedenie strany a asi dvesto zapriahnutých saní, ktoré nás majú poodvážať do dedinky-Mirohošči.
„Veru sa našli aj takí, ktorí odmietli vykladať. Pochopili sme, že Moskva slzám neverí. Naspäť cesta nemožná a napred sa ísť musí. Majetok, ktorý predtým vošiel do jedného voza sme teraz museli naložiť aj na troje saní. Bola to chyba. Zakiaľ prvé sane aj s majiteľom nákladu smerovali do Mirohošče, ďalšie dve sa nevedno kde nadobro stratili. Nikto ich viac nevidel a ani nikto z miestnych sa tomu nedivil.

Nový začiatok
Ešte pár mesiacov trvalo, pokiaľ pôvodné obyvateľstvo opustilo svoje domovy. Po celý ten čas v jednom dome žilo niekoľko rodín pokope. Na jar r. 1947 ľudia začínajú gazdovať. Polia prideľujú podľa potreby, lebo zem je naozaj mohutná a úrodnejšia ako v rodnom Lukove. Jozef spomína, že napriek tomu všetci prežívali nostalgiu po rodnej zemi. V tom čase sa nenašiel nikto, kto by sa tešil novému domovu.
Jozef sem prišiel študovať. Spomína: „S mojimi kamarátmi sme v Lvove navštívili tucet stredných škôl, ale žiadna z nich ma nezaujala. Školu sme si vyberali podľa toho, či sa nám neskôr na Slovensku môže zísť. Verili sme, že na Ukrajine sme iba dočasne. Prijali ma do tretieho ročníka na poľnohospodársku priemyslovku. Na začiatku bolo dobre, ale keď riaditeľ školy oznámil, že odchádzame na mesiac klčovať lesy, vzoprel som sa. Rúbať lesy som mohol aj doma! Rozhodol som sa, že do tejto školy viac nenastúpim.“ Zamestnal sa v obecnej predajni. Spomína: „ V obchode som dostával 460 rubľov a to nám stačilo. Mama v tom čase nedostávala nijaký príjem.“
Kamarát, Juraj Doroš sa bude ženiť. Je dobrým zvykom, že v dome budúcej manželky sa deň pred svadbou koná družbovský tanec. Jozef tam nesmie chýbať. Zábava je v plnom prúde. V tom sa rozletia dvere a do miestnosti vstupujú traja ozbrojení vojaci. „Pamätám si, že to bolo 18. februára 1948. Všetko stíchlo a vojak sa pýta.“ „Kto vie čítať ukrajinsky?“ Od stola sa ozvalo: „Osif, veď ty si aj do ukrajinskej školy chodil“. Chlap pristúpil ku mne, vyťahuje z puzdra revolver, priloží mi ho ku spánku a druhou rukou mi podáva leták: „Čítaj!“ A ja som vystrašený čítal. Pamätám si iba, že na konci letáku stálo: „Smrť Stalinovi!“ „To si do dobre pamätám.“ Vojak leták zbalil a spolu s ďalšími odišiel z miestnosti. Zábava pokračovala. Neskôr som sa dozvedel, že to boli Benderovci.“

Študent-trestanec
Jozef pokračuje: „Dňa 30. mája 1948 zastavilo pred obchodom nákladné auto a z neho vystúpil nejaký kapitán a dvaja vojaci. Zaistili ma a previezli na domovú prehliadku. Doma všetko poprevracali a keď nič nenašli, kapitán mi oznámil moje zatknutie.
„V Dubne aj dnes stojí väznica a v nej cela č.3, kde som začínal svoje neslávne „štúdia“. Za celý mesiac ma iba 3x vypočúvali. Mal som sa priznať, že spolupracujem s Benderovcami. Nikdy predtým som o nich nepočul. Napriek tomu 29. júna 1948 ma „súd“ v Dubne odsúdil na 10 rokov väzenia a 2 roky pozbavenia občianskych práv. Môj obhájca tam ani nebol.
Cez pootvorené okno v cele sme dovideli až na ulicu. To väzni využívali na zanechanie svojich odkazov. Cez sesternicu Máriu som odkázal mame, že v marci odchádzam na Sibír.“
Toho dňa v meste Dubno bola premávka odstavená. Smerom na železničnú stanicu kráča asi dvesto trestancov. Transport je obkľúčený vojakmi a cestu po oboch stranách lemujú príbuzní odsúdených. Je to smutný pohľad. Plačúci otcovia, matky, ženy, deti aj náhodní diváci. Jozef kráča hneď v druhom rade z kraja a tam zbadá svoju uplakanú mamu. V rukách niečo drží a horko plače. Na stanici sa k nemu priblíži skoro na dva metre. Prosí vojaka, aby balíček odovzdal synovi. Ten ju surovo odsotí. Matka plače a nezmôže sa ani na slovo. Jozef to vidí a kričí: „Mama, neplačte! Ja sa určite vrátim.“ Vtedy ešte netuší, že to bolo naposledy, čo svoju matku vidí živú. vJozef pokračuje: „Smer Sibír. Zdolbunov, Berdyčev, Kyjev, Charkov, Novosibirsk, Kujbišev, Tajšet, Komsomoľsk... Spomínam si, ako nám v Dorbunove dali do vlaku slané ryby a až v Berličeve sme sa mohli napiť. Bol som taký smädný, že som myslel, že zahyniem. V Charkove na cele pre šiestich nocovalo aj štyridsať väzňov. Hnačky a bolesti brucha boli na dennom poriadku. Často som chorľavel.“ Spomína ako ich v Novosibírsku žrali ploštice a ako tam musel rozpredať niektoré veci, aby mu ich neskôr neukradli. Pokračuje: „V jedno nedeľné ráno, bolo to v apríli roku 1950 som sedel pred barakom na lavičke a rozmýšľal o mame, o mojich premárnených štúdiách a terajšom osude. V tom príde ku mne starší pán. Podľa výzoru mal už za sebou veľa rokov väzenia a kladie mi otázky. Odkiaľ som a či mi žijú rodičia. Odrazu som mal pocit, že tento človek mi môže pomôcť. S radosťou som mu prikývol, že áno, mama mi žije. Vtedy zmenil tón a prísnou ruštinou mi riekol: „No malodoj. Zabuď, što u Tebia mať. Dumaj adkuda sažrať chleb. Patom ty svaju mať uvidiš. Inače pagibneš kak sabaka.“ Jeho slová som si po celý čas pripomínal.“
Činnosť v tábore je rôznorodá. Väzni pracujú na stavbách, v baniach, v továrni, na poli alebo vykonávajú rôzne domáce práce. Najhoršie je to v zime pri silných mrazoch. „Boli sme 400 km za polárnym kruhom a rekordné teploty tam dosahovali mínus 60 stupňov. Raz sa stalo, že väzni odmietli nastúpiť do práce. Strhla sa hádka a dozorca vystrelil. Guľka ma tesne minula, no na nešťastie smrteľne zranila môjho kamaráta. Do prepustenia mu chýbalo sotva sedem mesiacov. Oblečení sme boli skromne. Na sebe sme nemali nič kožušinové. Čižmy sme si polievali vodou, aby zamrzli. Cez ľad zima neprenikla a v čižmách bolo horúco ako v peci. Najťažšie pre mňa bolo prežiť hlad. Neskôr čakanie na návrat. Nekonečné dni, mesiace a roky. Jedného dňa mi doručili list, že mi mamka zomrela. Ostal som na celom svete sám. Trvalo mi ešte dlho, kým som sa z toho spamätal“.

Stretnutie s matkou
Konečne 14. februára 1955 sa konal súd, kde mi oznámili moje prepustenie. Cesta domov trvala jeden mesiac. Posledné zastávky vo vlaku som si už ani nesadol. Cestu zo stanice k naším som zabudol. Do rodičovského domu som sa nevracal, pretože tam už žila iná rodina a nechcel som ich vyrušovať. O tretej ráno som zabúchal na okno mojej tety:
„Odkrojte, tu Osif prišol.“. Keď ma ujo spoznal, vykríkol: „Vstavajte, Osif sa vrátil!“ „Všetci začali plakať...“ Na druhý deň moja prvá cesta smerovala na cintorín. Aby som splnil sľub, ktorý som daroval svojej matke na stanici v Dubne v marci roku 1949: Neplačte mama, ja sa vrátim.“ Pri hrobe som objal už iba drevený kríž a so slzami v očiach povedal: „Mama, ja som sa vrátil...“

Splnený sen
Ostal som bývať v Mirohošči. Oženil som sa. Vzal som si dievča z rodného Lukova a láska k Slovensku bola o to väčšia. Rok na to sa nám narodila dcérka Lýdia a o štyri roky neskôr syn Vasiľ. S pribúdajúcimi rokmi túžba po Slovensku rástla. Môjho bratanca Jána Bobalíka z rodného Lukova som poprosil, aby mi napísali pozvanie na Slovensko. On mi vyhovel a po nekonečných peripetiách s ukrajinskými úradmi som 12. októbra 1967 dostal povolenie vycestovať.
Keď som po dvadsiatich rokoch vstúpil do rodného Lukova, do oči sa mi tisli slzy. Boli sme doma. Ďakujem môjmu bratancovi, vlastne „bratovi“ Jankovi, že nás prijal. Odvtedy ho považujem za môjho brata. Zamestnali sme sa a našli šťastný domov. Po rokoch som s celou rodinou navštívil Mirohošči na Ukrajine. Poznáme tam veľa príbuzných a dobrých priateľov. Aj tam sa veľa zmenilo k dobrému. Tí starší si ešte aj dnes pamätajú chlapca, ktorí v Rusku absolvoval tu najvyššiu školu života. A zadarmo. A keď sme raz na spiatočnej ceste prekročili ukrajinsko-slovenskú hranicu, moje deti mi vraveli: „Otec, ďakujeme Ti, že si sa na Slovensko vrátil.“

Ondrej Krajňák, Pamäť národa č.1/2009 (www.upn.gov.sk)