ZÁPISNICA Z RUSÍNSKÉHO PLESU V BRATISLAVE /17.1.2015/

Oj, zábava, zábava až do rána, ba nás to držalo aj na druhý deň vo vlaku, kým sme neprišli do Prešova. Zažili sme zase jeden nádherný deň a noc a potvrdilo sa, že hlavným zmyslom ľudskej existencie je radosť zo života. Určite tak to chcú tam Hore. A radosť zo života sa dosahuje okrem iného aj v spoločnosti dobrých bytostí úprimne sa tešiacich  zo stretnutia s  podobne zameranými a naladenými ľuďmi. V tomto kontexte idea rusínskych plesov je pre nás Rusínov mimoriadne povzbudivá a povznášajúca. 

 

 Na 12. rusínsky ples v bratislavskom hoteli Holliday Inn sme  cestovali bez zaváhania, lebo  sme tam plesali aj v predchádzajúce roky. Tento rok naše odhodlanie posilnil  bezplatný cestovný lístok pre aksenov (aktívny seniori – aj v Prešove existuje organizácia tohto názvu) a túžba vidieť tretieho vnuka, ktorý má teraz 4 mesiace. Chlapík! Prvé naše stretnutie na našej matičke-zemi bolo nezabudnuteľné. Riško mňa tak silne stisol za prst, že to cítim doteraz. Ďakujeme Bohu, že je v rodine ďalší Sipko! 

 

Po tejto krásnej ľudskej a rodinnej predohre sme sa vyštafirovali.  Juro s Ľubkou a ja s Jarkou sme na taxiku značky Mercedes boli dopravení na miesto činu. Ten istý taxikár nás ráno priviezol aj naspäť. Hneď na úvod plesu každý návštevník dostal vstupnú kapurkovú a tým sa aj ľahšie  nadväzovali nové známosti.   Ja som si pospomínal na niektoré tváre z minulého roku. Najmilšie mi bolo na duši zo stretnutia s Kamjunčanmi, viacerí z nich sú z našej rodiny. Dušou plesu ako aj po minulé ročníky bol Voloďa Lichvár-Kočela z rodu, odkiaľ boli aj naša mama. Vítala nás aj  jeho pôvabná manželka, kotra ša narodiva v Šambroni, a ďalší rodáci. Aj teraz pre oživenie mojich pamäťových buniek sa mi predstavili členovia kapely Junior: Syn Oša Obertana, Syn Vaňa Kundľu, Syn Milana Bončkovoho. Tomu posledne menovanému som povedal:

- Šak ty jes calkom po svojij mamji...

- Aj druhy mi tak hvarjat.

 

Je to mimoriadne hrejivý pocit stretnúť ďaleko od domova našich krásnych a schopných mladých ľudí! Čo všetko nehrali a nespievali naši Juniori! Samozrejme, že prevládali rusínske a ukrajinské melódie, ktoré si pamätám ešte s detských čias, keď som spieval v našom školskom súbore pod vedením  nezabudnuteľného rovesníka nášho ňaňa Štefana Bittnera, ba spievali sme ich aj na hodinách hudobnej výchovy a na prvých brigádach na našom JRD. Raz sme ako deti nevládali nosiť obrovské snopy a ukladať ich do kôp. Vtedy k nám doslova priskočila naša učiteľka Savuľaková a skríkla:

 

- Pri roboti treba spivati a spustila:

„Čerez riče-e-ňku, čerez boloto, 

Podaj ruče-e-ňku, moje zoloto,

Podaj ruče-e-ňku, podaj druhuju,

Podaj liče-e-ňko, naj pociluju...“

 

Nepamätám si, žeby sme sa vtedy cilovali, ale robota nám išla rýchlejšie. Fakt! Odvtedy som si začal viac všímať, že pri speve sa akosi lepšie ciluje. Aj preto sme si kúpili CD-čko našich Juniorov a len čo sme prišli domov, tak sme si ho pustili. Ťahalo nás to na tanec. Kamjunskí Juniori poznajú aj piesne slovenskej etnickej menšiny, ktorá bola tiež na plese a preto  spievali mnohé východniarske, slovenské, populárne a ľudové, nejaké poľské, ruské a cigánske. Najkrajšie boli ich vlastné improvizácie. Pri svetoznámej ruskej Kaťuši spievali aj o kupónovej knižke. Ja ju ešte kdesi doma mám. Odteraz bude ešte vzácnejšia, hoci mi naše strany a vlády dali iba dieru z kupónu. Potešili by sa aj Kandráčovci, keby videli, ako na ich pôvodný repertoár skačut rusnaci v Bratislavi. 

 

Okrem Juniorov výbornú náladu robili aj ďalší mladí hudáci z Kamjunky a za doprovodu ich muziky sme spievali tiež až do rána. Ešte predtým rusínsku atmosféru vytvorili členovia súboru Ruténia, ktorého hlavným šéfom je Ing. Peter Štefaňák, rodák z Malého Lipníka. Aj v tomto prípade bolo cítiť jeho veľkú národoveckú zanietenosť, sám pritom tancoval a bolo zrejmé, že je dušou súboru mladých Rusínov, pôsobiacich zväčša v Bratislave.   

 

Bratislava v tú noc bola naša, kamjunsko-rusínska. Skvelú náladu prežívali takisto ostatní hostia a účastníci plesu. Nemohol som si nevšímať mnohých aktmladenov (aktívnych mladých), ako sa temperamentne zabávajú. Zostalo vo mne presvedčenie, že niektorí z nich museli tancovať v nejakých profesionálnych súboroch. Zvlášť to platí o trojici mládencov, ktorých nohy podávali vrcholné, ba takmer akrobatické výkony. Okrem nich ešte jeden mládenec vytváral kreácie, s ktorými by mohol ašpirovať na sólistu Boľšoho teatru v Moskve. Keď sme tancovali okolo týchto tanečných majstrov, tak aj my sme zvýšili tempo, topánky nám na šťastie vydržali. Keby boli  made in China, tak by sa asi rozpadli. 

 

 Aj tento rok sme dali prednosť rusínskemu plesu pred pravidelnou túrou. Keby sme mali krokomer, tak nám určite nameria poriadnu dávku. Možno by bolo treba skonštruovať skokomer, alebo tancomer. Výsledok by bol zaujímavý, najmä keď človek pidskakuje 8-9 hodín. V každom prípade sme si pravidelnú turistickú normu splnili – na rusínskom plese.  

 

Tanec je obrovský ľudský fenomén, vyjadrujúci spontánnu ľudskú radosť zo života. V tejto súvislosti si stále pripomínam, ako prírodné národy, ktoré prijali kresťanstvo, počas omše tancujú. Tým vlastne vyjadrujú známu myšlienku z Biblie:

Budeš má velebiť celou svojou mysľou, celou svojou dušou a celým svojim telom.   Počas radostného tanca sa teší celá ľudská bytosť. Osobitne to platí o tancujúcich ženách, pri ktorých sa krútia takí mládenci, ako som spomenul vyššie a ktorí čas od času dostávali od šťastných tanečníc pusy. Potvrdzuje sa slovo básnika:

Niet nič krajšieho na svete,

Ako žena v rozkvete. 

 

A mne sa žiada dodať:

Jej krása s chlapmi máva,

Keď sa jej tvár usmieva.

 

A na rusínskom plese hádam ani iné ženy neboli. A ešte keď sa také krásne bytosti vyobliekajú! Veď sa nám ani nechcelo ísť domov! Čas pritom utekal akosi rýchlejšie, ako zvyčajne. V takom prípade neplatí ani teória relativity.

 

Ples porusínčil laureát Fedor Vico, ktorý prebral cenu za doterajšiu tvorbu. Pri tejto príležitosti vysvetlil, aký je rozdiel medzi Ukrajincami a Rusínmi na rusínskom slove šparhet  a na jeho ukrajinskom ekvivalente pič. Uvedený rozdiel je najpresvedčivejší pri zdrobneline tohto ukrajinského variantu....Hádam ho nemusím písať. S veľkou istotou, veselo a zábavne konferoval  čolovik z východu a v  jednej  osobe aj herec a vysokoškolský učiteľ Voloďa Čema. Je to zodpovedný mladý muž. Keď sme prihádzali do hotela, práve sa učil  naspamäť  mená osôb, ktoré mal predstaviť. Ako sa ukázalo, pamäť má ešte dobrú. 

 

Gastronomická zložka plesu bola takisto na úrovni. Mňa najviac posilnili  polnočné halušky, či iné kalorické dobroty a radosť nám urobila ešte aj tombola. Kúpili sme si tri lístky, no najviac som dôveroval červenej 45-ke. Kedysi to bolo  číslo nášho rodičovského domu   a teraz to je najlepšia  linka MHD v Prešove – z nášho sídliska Šváby do Veľkého Šariša, obľúbeného to cieľa našich túr. A práve toto číslo nám prinieslo veľký obraz! Nikto však ho nevedel pomenovať. Dokonca ani Fedor Vico. Jedni vraveli, že je to Modrá tanečnica, druhí – Trafená svokra, tretí – Výboj v Jaslovských Bohuniciach.  Sú možné aj ďalšie varianty. Napokon obraz šťastne doputoval domov a doplní našu domácu galériu. 

 

Pred odchodom z plesu nasledovala rozlúčka najmä z Kamjunčanami. Osobitne príjemné pocity navodil záverečný rozhovor s Edom Horbaľom. Ja túto generáciu mojich rodákov veľmi nepoznám, veď sú to už dospelé a samostatné detí, ktorých rodičia sú  ľudia z mojej generácie, ale jednotlivé epizodické stretnutia s nimi človeka obohatia. Edo v tombole vyhral prvú cenu. No zriekol sa jej! Bolo to krásne gesto mladého vyspelého človeka. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že práve prvú cenu do tomboly dodala jeho firma. 

 

Iba jeden tieň bol na 12 rusínskom plese! Šatniarky nám vyčítali, že sme ich nevytancovali. Sľubovali sme im, že nabudúce na ne nezabudneme, len nech sa naučia aspoň trochu po rusínsky. Prvý krátky kurz rusínčiny sme s nimi absolvovali v šatni pred odchodom z hotela ráno pred 5.00 hod.  Rozumeli všetko. 

 

Všetky zážitky a pôžitky na plese boli pravidelne zaznamenávané fotokorešpondentmi z rôznych svetových agentúr. Najaktívnejší bol Janko Lipinský, ktorý počas fotografovania sám vytváral priam profesionálne pózy. Aj preto sa fotky vydarili.

 

Bolo už nedeľné ráno a biorytmy života nás ťahali domov pod perinu. Nad tými biorytmami  však dominovali silné citové vlny, v rámci ktorých nás ovládali pocity, že svet je krásny, že chlopci koni rozprahajut, a kozačky jich čekajut,  všetci veria, že Boh dá dobrý čas, že  Kaťuša stále bude vychádzať na bereg, že pod lisočkou milyj pociluje svoje divčatko, že žena pide hori gruňom za svojim milym, že teren bude krasni rozcvitati a že oči čornyje budeme furt ľubiti. A podobné živé  polosny nech čo najviac ovládajú naše životy. A nech to bude častejšie, nie iba na plese.   

 

Oj, či sme si zaplesali,  
Až topánky nám škrípali, 

-----
Foto z 12.PLESU RUSÍNOV nájdete tu:
http://www.rusyn.sk/akcie/?showAlbum=283&page=0