Zem zasľúbená. Ťažký návrat podvedených presídlencov

Bol to jeden z najväčších podvodov spáchaných na obyvateľoch Československa v minulom storočí. Prešlo len niekoľko mesiacov po druhej svetovej vojne a sovietski agitátori usilovali o presídlenie našich obyvateľov, najmä Rusínov, na Ukrajinu, ktorá bola po vojne vyprázdnená a zničená a nemal tam kto pracovať. Agitátorom naletelo takmer 12-tisíc ľudí, ktorí do ZSSR odišli za vidinou lepšieho života. Realita však bola celkom iná.

Život mnohým rodinám najmä z východného Slovenska zmenila dohoda medzi vládami Československej republiky a Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorú podpísali pred sedemdesiatimi rokmi, presne 10. júla 1946. Jej cieľom bolo budovať povojnové Československo bez národnostných menšín a zároveň formou výmeny umožniť návrat do ČSR takmer 33-tisíc Čechom, ktorí žili v ukrajinskej Volyni. Namiesto nich mali prísť na Ukrajinu občania ruskej, ukrajinskej a bieloruskej národnosti, ktorí na naše územie predtým emigrovali. Tí sa však k návratu do pôvodnej vlasti nemali. Sovietsky zväz však urýchlene potreboval pracovnú silu, ktorá na Ukrajine po vojne chýbala. Po obciach východného Slovenska chodili sovietski verbovači, ktorí chudobným našincom sľubovali na Ukrajine dom, pôdu, bezplatné zdravotníctvo, školstvo a lepší život.

Veľký presídľovací podvod
Štefan Kruško mal v roku 1947 šesť rokov. Spolu s rodičmi a tromi otcovými bratmi nasadli do vagóna a vydali sa za lepšou budúcnosťou. Po ôsmich dňoch nekonečného trmácania sa o hlade a zime sa ocitli v ukrajinskej obci Hrušnica, kde ich mal čakať lepší život. Naoko všetko vyzeralo ružovo, netrvalo však dlho a zo sna sa prebudili. Ocitli sa v prostredí, kde im upierali práva a slobodnú vôľu. Kruškovci sadli na lep ľuďom, ktorým vôbec nešlo o dobro presídlencov.

„Ukázalo sa, že všetko to bola lož. Po odchode z Československa sme stratili občianstvo, štát nám skonfiškoval majetok. Na Ukrajine sme síce dostali dom aj pôdu, no realita bola napokon iná, ako našim ľuďom pri agitácii sľubovali. Išlo o jedno veľké klamstvo. Po vojne a presídlení Čechov z Volyne zostali mnohé obce takmer bez obyvateľstva, zničené domy a pôda, ktorú nemal kto obrábať. Tak potrebovali nás,“ vracia sa do temných rokov dnes už 75-ročný Kruško.

S rodičmi opustil rodnú Chmeľovú v okrese Bardejov ako dieťa a domov sa vrátil ako dospelý ženatý muž. „V roku 1948 založili Sovieti kolchozy a vzali nám všetok majetok. Nielen pôdu, ktorú sme po príchode dostali, ale aj hospodárske zvieratá, ktoré sme na Ukrajinu priviezli so sebou. My sme žili v chudobe a biede,“ spomína ďalej Kruško. Jeho rodičia sa potom usilovali dostať sa naspäť do Československa, no nebolo im to umožnené. Nemali už československé občianstvo a prechod cez hranicu bol nelegálny útek. Legálne sa vrátiť domov roky nedalo. Štefan zatiaľ vychodil základnú školu, strednú zdravotnícku školu a pracoval na dedine ako obvodný lekár. Tam spoznal aj manželku, Slovenku, ktorá mala také isté vzdelanie ako on.

Domov do Československa sa Kruškovci dostali po dvadsiatich rokoch počas Pražskej jari. Aj to len vďaka pozvaniu od starej mamy jeho manželky, ktorá žila na východnom Slovensku. Kým sa zabývali a našli pracovné uplatnenie, prešlo dosť času. Jeden z jeho strýkov na Ukrajine zostal a jeho potomkovia stále žijú v Donecku.

Kruško hovorí o presídlení, ktorému sa hovorilo optácia, ako o veľkom podvode. Ľudia išli za lepším, no boli oklamaní a skončili ako chudáci. Takmer všetci sa usilovali o návrat domov, no vrátilo sa len asi sedem a pol tisíca ľudí. Mnohí z nich museli po návrate čakať aj roky na znovuzískanie československého občianstva. Prvá veľká vlna navrátilcov k nám prišla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, druhá v období po černobyľskej tragédii v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Takých, ktorí po druhej svetovej vojne cestovali v „dobytčákoch“ na Ukrajinu, už nežije veľa. Len tí, ktorí boli v tom čase ešte len malými deťmi, no aj ich je málo. Hovoriť o optácii sa u nás dlho nesmelo. Za čias socializmu to bola zakázaná téma. Dnes o nej preživší a ich potomkovia rozprávajú preto, aby sa na tieto temné škvrny našich dejín nezabudlo.

Pekné sľuby a škaredá skutočnosť
K svedkom i účastníkom presídľovania patrí aj 75-ročný Michal Škurla. S rodičmi sa na Ukrajinu presťahoval ako štyriapolročný aj so sestrou a s dvomi bratmi. Predtým žili v Ladomirovej v okrese Svidník.

„Rodičia mali veľké očakávania, lebo sľuby boli veľké. Realita však bola iná. Na Ukrajine sme síce získali nedostavaný dom, aj päť hektárov pôdy, no v roku 1947 tam bolo veľké sucho a hladomor. Ľudia nemali čo jesť. Ešte k horšiemu prišlo, keď sa založili kolchozy po nástupe kolektivizácie. Všetko nám vzali. Za prácu v kolchozoch dostali rodičia za rok dva metráky obilia,“ hovorí Škurla.

Ako dieťa vnímal situáciu inak ako jeho otec a mama. Vyštudoval strednú všeobecnú školu. Aj jeho rodina sa usilovala o návrat domov a podarilo sa jej to ako jednej z prvých optantov. Domov do Ladomirovej sa vrátili v roku 1962. Ich rodný dom bol však zničený, nasťahovali sa do prázdneho. Neskôr si postavili nový domov. Pán Škurla po návrate na Slovensko vyštudoval filozofiu na vysokej škole a dnes už na minulé udalosti len spomína ako dôchodca.

Navrátilci domov, ktorým sa hovorí aj reoptanti, založili pred dvadsiatimi rokmi Občianske združenie reoptantov, ktorého poslaním je humanitárna, administratívna a poradenská činnosť pre našich rodákov, ktorí sa vrátili z Ukrajiny. Ako jediné združenie na Slovensku udržuje kontakt aj s rodákmi a ich potomkami, ktorí sa na Ukrajine rozhodli zostať. Členovia sa pravidelne stretávajú a najbližšie tak urobia už túto sobotu v Prešove. V predvečer 70. výročia podpísania medzivládnej dohody, ktorá tak výrazne zasiahla do ich životov. A zobrala im na dlhé roky domovinu i slobodu.

Štefan Rimaj, Pravda 07.07.2016 

Zdroj: 
https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/398455-tazky-navrat-podvedenych-presidlencov/

Foto:
Skupina presťahovalcov zo Slovenska na Ukrajine
Autor: Štefan Rimaj, Pravda