Zempľinske povidočki pošteklili bránice poslucháčov

Jazyk žije vtedy, keď sa v ňom píše literatúra, keď sa v ňom tvorí. Zemplínčina živým organizmom rozhodne je. Študentov Obchodnej akadémie v Humennom o tom na čítačke  knihy Zempľinske rozpravki spojenej s besedou presviedčali členovia Kladzanskeho ľudoveho divadla (KĽUD). V knižnici si študenti v hre O mocnim vrabčakoj aj zahrali.

Najnovšia knižka Zempľinske rozpravki, povidočki ňeľem pre dzecočki, ktorú vydalo Vichodoslovenske združeňe Valal, uzrela svetlo sveta v Kladzanoch na sklonku minulého roku. Humenné sa po Košiciach a Michalovciach stalo tretím mestom, kde sa konala čítačka.
 
„Kniha je akýmsi obrazovým sprievodcom divadelného predstavenia. Sú v ňom síce zdramatizované iné rozprávky, ale podobného razenia. Ide v prvom rade o vtip,“ hovorí autor poviedok a režisér Jozef Jenčo.
 
Kniha obsahuje svieže dielka viacerých autorov. Havrijil Kosteľnik, Mikola Skuban a Michajlo Kovač sú autori zo Srbskej Vojvodiny, Daniil Charms je ukrajinský dadaistický autor z tridsiatych rokov minulého storočia. Svojou trochou prispeli aj trebišovski maturanci a levím dielom Jožko Jenčo.
 
„Jazyk žije vtedy, keď sa v ňom píše. Združenie Valal založilo svoje bytie na vydávaní moderných textov v zemplínčine. Hľadajú mladých autorov, nové formy v dialekte. Vytvára sa tak obraz o východe a takýto spôsob reflektovania reality je zrozumiteľný nielen u nás, ale aj v iných častiach Slovenska,“ hovorí.
 
To, čo nás odlišuje
Jozef Jenčo je presvedčený o tom, že žijeme v časoch, keď sa znova začína ceniť a zdôrazňovať to, čo nás od seba odlišuje.
 
„Vraciame sa k etno základom. Globalizácia je jedna vec, ale alternatívou k nej je návrat k etno koreňom, k starým zvykom a obyčajom, tradíciám, ktorým sa dáva nová forma. Určite to prežije, len neviem, v akej forme. Jazyk je živý útvar,“ dodáva.
 
Príkladom životaschopnosti dialektov je divadelný festival Mihaľovske deski, kde hrajú divadlá v nárečí.
 
„Zachytávame realitu. A čo narobíme, keď je realita zlá? I Záborský napísal Dva dni v Chujave a dvakrát tak sa vysmial zo všetkého negatívneho. Ľudia sú takí i onakí,“ hovorí.
 
Na východniaroch si váži živelnosť, bezprostrednosť a prispôsobivosť životným podmienkam. „Humor, ľudová tvorivosť a gadžovský rozum. To nás posúva ďalej. Tu nejde o akési násilné a umelé delenie na východ a zvyšok Slovenska. Všetci sme súčasťou jednej slovenskej rodiny. Poznám veľa Bratislavčanov, ktorí sú normálni a veľa východniarov, ktorí normálni nie sú,“ dodáva.
 
Dobrá terapia
Divadlo, humor a smiech sú podľa neho nielen životnou filozofiou, ale aj výbornou terapiou.
 
„V piatok sme hrali vo Vranove. Jedna známa z Humenného sa sťažovala, že ju seklo, všetko ju bolí a rozhodovala sa, či má prísť. Napokon prišla a počas predstavenia sa tak smiala, že  všetko ju prestalo bolieť,“ hovorí so smiechom.
 
A na záver pridal posolstvo: „Keď sa nebudú mať východniari k čomu prihlásiť, k niečomu, čo pozdvihne ich sebavedomie a hrdosť, nie je to dobré. Za jazyk sa netreba hanbiť.“
 
Jana Otriová

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/6704231/zemplinske-povidocki-posteklili-branice-posluchacov.html