Zhrnutie výskumu: Kampaň proti „ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu“ na Slovensku v prvej polovici 50. rokov 20. storočia 

Projekt "Ukrajinský buržoázny nacionalizmus": proces zúčtovania s "medzivojnovou generáciou" a povojnovou reprezentáciou Rusínov na Slovensku (1948-1953)
Realizované s finančnou podprou Fondu na podporu kultúry národnostnych menšín.

Predložená štúdia sa zaoberá kampaňou proti tzv. „ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu“ na Slovensku v rokoch 1948 – 1953, ktorá prebiehala paralelne s oveľa známejším zápasom proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“. Autori vychádzajú z analýzy dobových straníckych a bezpečnostných dokumentov, ako aj z existujúcej literatúry. Text zachytáva niekoľko kľúčových rovín a dôsledkov tejto kampane:

Historické pozadie a formovanie UNRP 
Po druhej svetovej vojne vznikla na severovýchodnom Slovensku Ukrajinská národná rada Priaševščiny (UNRP), ktorá spočiatku presadzovala pripojenie územia obývaného Rusínmi (Ukrajincami) k Sovietskemu zväzu. Hoci sa po neúspešnom pokuse o pričlenenie k ZSSR pretransformovala na menšinovú reprezentáciu, jej počiatočná separatistická činnosť zostala v pamäti domácich i komunistického vedenia. Po februári 1948 vedenie KSČ/KSS síce dočasne akceptovalo existenciu UNRP, no súčasne v nej sledovalo a vyhrocovalo vnútorné rozpory, využívané neskôr proti jej funkcionárom.

Prechod k tvrdšiemu politickému postupu  
Komunistický režim spustil v 50. rokoch rozsiahlu kampaň proti rôznym „nepriateľským ideológiám“. Na Slovensku sa popri „slovenskom buržoáznom nacionalizme“ hľadali aj „ukrajinskí nacionalisti“ – a to jednak medzi prívržencami pôvodnej, predprevratovej UNRP, jednak v radoch ukrajinskej či rusínskej inteligencie, gréckokatolíckeho kléru a emigrantov z území Poľska a Podkarpatska. Bezpečnostné zložky (ŠtB) a stranícke orgány obviňovali funkcionárov UNRP z iredenty, buržoázneho nacionalizmu či spolupráce s „banderovcami“, resp. so zahraničnou emigráciou. Kampaň zosilnila po roku 1949, keď sa do hľadania „vnútorných nepriateľov“ viac zapojili aj sovietski poradcovia.

Rozpustenie UNRP a zakladanie KZUP  
Vnútorné rozpory v UNRP, cielené očierňovanie jej vedúcich predstaviteľov a zasahovanie ŠtB postupne paralyzovali činnosť tejto organizácie. Súbežne režim presadzoval likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi (Akcia „P“) i násilnú ukrajinizáciu rusínskeho obyvateľstva, čím sa postavenie menšiny i jej politickej elity ešte viac skomplikovalo. V roku 1952 bola UNRP definitívne rozpustená a nahradil ju Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich (KZUP), no aj v ňom prevládala podozrievavosť a tlak centrálnej moci, čo sťažovalo jeho etablovanie a efektívnu kultúrno-osvetovú prácu.

Štátno-bezpečnostné zásahy a (ne)existencia monsterprocesov  
Na rozdiel od „slovenského buržoázneho nacionalizmu“ či iných „sprisahaní“ v 50. rokoch, kampaň proti „ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu“ neviedla k verejným veľkým politickým procesom. Množstvo obvinení sa však riešilo tajne, formou vyšetrovaní ŠtB, dlhodobých výsluchov a zastrašovania, ktorým padli za obeť viacerí ukrajinskí či rusínski intelektuáli a kňazi (najmä gréckokatolíci). Viaceré obvinenia zo spolupráce s Organizáciou ukrajinských nacionalistov (OUN) a s banderovcami boli vykonštruované a nepriniesli jednoznačný dôkaz o reálnej ilegálnej štruktúre.

Dôsledky kampane na menšinu  
Kampaň pomerne výrazne oslabila národné vedomie a organizačné štruktúry rusínsko-ukrajinskej menšiny. Súčasná historická reflexia ukazuje, že likvidácia UNRP, administratívna ukrajinizácia, potláčanie gréckokatolíckej cirkvi a perzekúcie rôznych „nacionalistických živlov“ prispeli k zvýšenej asimilácii obyvateľstva a k strate dôvery voči komunistickému režimu. Mnohé osobnosti menšiny boli politicky i spoločensky odstavené, pričom hromadným čistkám a monsterprocesom sa síce kampaň vyhla, no zanechala dlhodobé negatívne stopy v živote rusínsko-ukrajinskej komunity.

Záverečné hodnotenie  
Štúdia (rozsah 25 strán) prináša detailný pohľad na doteraz menej známe súvislosti, mechanizmy a dopady kampane proti „ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu“ na Slovensku v 50. rokoch. Poukazuje, že kampaň bola z veľkej časti umelo vyvolaná a slúžila predovšetkým politickým cieľom centrálnej moci. Napriek tomu, že nedospela k masovým súdnym procesom, značne zasiahla do spoločenského, cirkevného i osobného života príslušníkov rusínskej/ukrajinskej menšiny. Zároveň naznačuje potrebu ďalšieho výskumu – napríklad podrobnejšieho rozboru úlohy ŠtB, reakcií sovietskych poradcov a vplyvu tejto kampane na dlhodobú asimiláciu a národné cítenie Rusínov na severovýchodnom Slovensku.

jL