Židovský kódex zmenil život aj v Kežmarku

 

Fašizmus a druhá svetová vojna urobili koniec priateľskému spolunažívaniu medzi Židmi a ostatnými obyvateľmi aj v Kežmarku. Podľa kežmarskej historičky a spisovateľky Nory Baráthovej požívali Židia počas prvej česko-slovenskej republiky v Kežmarku veľkú vážnosť.

 

KEŽMAROK. Židovský kódex, ktorý 9. septembra 1941 schválil slovenský parlament podľa vzoru norimberských zákonov, situáciu navždy zmenil.

 

Židia boli vyhlásení za menejcenných, prenasledovaní, diskriminovaní a deportovaní do koncentračných táborov. V roku 1938 ich bolo v Kežmarku 1 063, po vojne v roku 1945 ich tam ostalo len 95.

 

„Židovská náboženská obec v Kežmarku vznikla v roku 1852, mala len 19 členov a na jej čele stál obchodník Róth. Obec sa rýchlo rozrastala a v roku 1874 prišiel prvý rabín Abrahám Grünburg z Miškovca,“ povedala Baráthová.

 

O tri roky neskôr vznikla v Kežmarku židovská škola, v rokoch 1881 až 1882 sa postavila synagóga, potom rituálne kúpele a cintorín. Rovnako vznikalo aj niekoľko židovských spolkov vrátane viacerých dobročinných.

 

Vo voľbách boli tretí a štvrtí

„V obecných voľbách v roku 1923 skončila Židovská strana na treťom mieste a v roku 1927 na štvrtom mieste,“ opísala vtedajšie postavenie Židov historička. Všetci Židia boli podľa jej slov z mestského zastupiteľstva i mestskej rady vylúčení po rozbití Česko-slovenskej republiky na jeseň v roku 1938.

 

„Hoci v okolitých štátoch, hlavne v Nemecku, bola už dlhšie na programe takzvaná židovská otázka, u nás sa otvorila až po rozbití Česko-slovenskej republiky,“ vysvetlila Baráthová.

 

Spišskí nemeckí starousadlíci však podľa jej slov rasovú nenávisť prakticky nepoznali, „veľkonemeckými“ vzormi sa riadili novousadlíci, hlavne inteligencia zo Sudet.

 

„Veľmi im boli nápomocní Slováci združení v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) a Hlinkovej garde (HG),“ tvrdí Baráthová, podľa ktorej poslední v Kežmarku žijúci Židia spomínali, že Slováci sa k nim správali oveľa horšie ako Nemci, a čo najskôr sa snažili prebrať židovské obchody a majetky.

 

Vyhnali ich zo synagógy

S represáliami sa začalo v Kežmarku ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Počas židovského sviatku šabat 5. novembra 1938 vyhnali členovia Hlinkovej gardy všetkých Židov zo synagógy v Kežmarku.

 

„Oznámili im, že ich zo Spiša vyženú. Nato tridsať rodín naložili do dobytčích vagónov, odviezli na hranice s Maďarskom, kde ostali pod holým nebom dva týždne, kým si ich obe strany navzájom 'prehadzovali', až sa im napokon povolil návrat domov, ale ich domy a majetky sa už medzitým dostali do cudzích rúk,“ spomína kežmarská historička.

 

Hoci si vtedy podľa nej viacerí uvedomili, že ich jedinou záchranou bude odchod do Palestíny, väčšina bola nepochopiteľne pokojná a neverila v nič zlé.

 

Pojem "Žid"

Po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky, ktorá sa stala satelitom Nemeckej ríše, vyšlo 18. apríla 1939 vládne nariadenie o vymedzení pojmu „Žid“ a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach.

 

„Hneď po vzniku nového štátu sa konal v Kežmarku míting Hlinkovej gardy, ktorá sa dala do rozbíjania výkladov a okien Židov, podobne to bolo aj v okolí, napríklad v Ľubici, Huncovciach, Spišskej Belej. V meste sa začali pogromy na židovské obchody. Za obeť pogromom padol v roku 1941 aj interiér veľkej židovskej synagógy, ktorý bol zdemolovaný a Židia museli používať menšiu budovu, ktorá podľa vládnych nariadení nesmela mať žiadne označenie,“ opísala ďalej udalosti Baráthová.

 

Nikto zo Židov už nemohol vykonávať verejnú službu, bol zbavený hnuteľného a hlavne nehnuteľného majetku, domovov, obchodov, polí, lesov a podobne. Ďalšie obmedzenia priniesol spomínaný Židovský kódex z 9. septembra 1941, pozostával z troch častí a obsahoval 270 paragrafov, ktoré, okrem iného, prikazovali aj nosenie židovskej hviezdy.

 

Deportácia

Od marca 1942 sa začala deportácia Židov do koncentračných táborov.

 

Z Kežmarku odišiel prvý transport mladých dievčat a žien podľa kroniky miestnej železničnej stanice dňa 28. marca 1942. Na transport bolo určených 47 žien, z toho 36 Kežmarčaniek.

 

Prvý transport smeroval do poľského Osvienčimu, ďalšie sa však dostali aj do Birkenau, Ravensbrücku či Terezína.

 

„Od 11. apríla sa začali rodinné transporty, Židov sústreďovali v Kežmarskom hrade, odtiaľ išli do Popradu. Do 30. augusta odviezli z Kežmarku a okolia vyše tisíc Židov. K 1. septembru 1942 ostalo 412 Židov, z toho 91 malo výnimku. Vo februári 1943 ostalo už len 208 Židov,“ uvádza kežmarská odborníčka na históriu.

 

Pamätník v Izraeli

V súčasnosti už v Kežmarku ani v blízkom okolí židovská náboženská obec neexistuje.

 

„V dnešnom Izraeli žije ešte niekoľko desiatok kežmarských emigrantov. Kežmarčania sa stretávajú každý rok v júni na cintoríne v meste Cholon neďaleko Tel Avivu. Tam je pamätník s menoslovom tých Židov z Kežmarku a blízkeho okolia, ktorí boli cez druhú svetovú vojnu povraždení,“ dodala Baráthová.

 

Na pamätníku je tiež obraz niekdajšej kežmarskej synagógy.

 

Spomienkou aj na tieto tragické udalosti druhej svetovej vojny je 9. septembrový deň, ktorý bol vyhlásený za pamätný Deň obetí holokaustu a rasovo motivovaného násilia.

 

 

Zdroj:

http://poprad.korzar.sme.sk/c/7996161/zidovsky-kodex-zmenil-zivot-aj-v-kezmarku.html

 

Foto: ilustračné – archív