Žijeme vo veku dozrievajúceho hnevu?

Priepasť medzi „nami“ a „nimi“ sa prehlbuje. Medzi bohatým a rozvinutým, západným svetom a spustošenými, temnými miestami na zemeguli. V minulosti sme si zvykli naliepať na krízy našich čias najrozličnejšie etikety. Akoby nemali spoločného menovateľa. Po 11. septembri 2001 sme nečakane objavili islamizmus. Radikalizáciu moslimov proti americko-európskej moderne. Vzápätí sa agenda záhadne zmenila a zdá sa, že dnes najnebezpečnejšie ohnisko nepokoja leží v Európe: v jej nacionalizmoch a populizmoch, v kultúrnych bojoch okolo migrantov, v škriepkach okolo klímy, v tliapaní o politickej korektnosti či globalizácii.

Pankaj Mishra však namieta: to všetko je iba zlým snom. Neobviňujme barbarov, ktorí sa búria proti poriadkom Západu, ani konštruktérov týchto poriadkov v globálnom svete. Pretože v oboch prípadoch pôsobí rovnaký mechanizmus: nevôľa voči moderne, ktorá sa pre veľa ľudí stala príťažou. Preto sa jej chcú za každú cenu zbaviť.

Pankaj Mishra nie je ani politológom, ani historikom, ani členom dákeho think-tanku. Nie je ani tribúnom či levom kongresov. Ani poradcom výkvetu partokracie v Londýne, Bruseli či vo Washingtone. Narodil sa v roku 1969. V meste Džhansi, v indickom štáte Uttarpradéš. Dnes ho považujú za jedného z najprominentnejších esejistov. Jeho kniha Vek hnevu sa stala globálnym bestsellerom. Nasledujúce riadky a odstavce sú pokusom o zhrnutie ohlasov na túto knihu v Európe i v Amerike.

Mishra porovnáva islamskú revolúciu, ktorá svojho času v Iráne zvrhla režim Američanmi podporovaného Šáha Pahlavího, s brexitom! Pretože, podľa neho, išlo a ide o rovnakú rétoriku antiliberalizmu. O presvedčenie, že elity vo veľkých mestách utláčajú ľudí, ktorí protestujú proti bohorovnej technokracii. A svojmu ľudu vnucujú svoje rozhodnutia bez ohľadu na jeho želania.

Kto vypustil džinov z fľaše?

Je sebaklamom, ak sa v Európe a Severnej Amerike hodnotia podobné príznaky protestu na globálnom Juhu ako prejav kultúrnej zaostalosti či náboženského fanatizmu? Ostaňme pri Iráne. Aj túto krajinu si predstavujeme ako čosi úplne odlišné. Žijú tam moslimovia? Žijú. Tak potom všetko, čo sa tam deje, musí súvisieť s islamom…

Obavy z moslimov, rozdúchavané populistami, považuje Mishra za posadnutosť. I za rafinovaný pokus zahmlievať pred Západom skutočnú podstatu spoločných (ich/našich) problémov. I za dôsledok zaslepenosti elít neschopných pochopiť, že temné sily hnevu na globálnu scénu priviedli samotné elity.

Čoraz povážlivejšie šarvátky sa odohrávajú na povrchu spoločných (globálnych) problémov. Pritom ten najúčinnejší politický jed treba hľadať hlboko v podpalubí. Kde sa namiešala tá čudesná zmes závisti, slepého napodobňovania a túžby po pomste? Mishra to vie: v Európe devätnásteho storočia. V Nemecku! Tam sa zrodil nacionalizmus, ako reakcia voči francúzskej kultúrnej arogancii a hospodárskej prevahe Britov.

Nacionalizmus (aj ten náš) sa stal defenzívnou, ale napokon účinnou odpoveďou. Na pocit, že zaostávame za najlepšími. Že šťastie tých lepších je nezaslúžené. Že musíme proti tomuto ponižovaniu niečo urobiť.

Takto vysvetľuje Mishra svoje tézy na besedách v Nemecku. Vzápätí však zdôrazní, že v dejinách ľudstva sa tento pocit ukrivdenosti (menšín, etník, národov, tried) vynáral na všetkých kontinentoch. Tento strach zo zaostávania a nenávisť voči momentálnym „víťazom dejín“ nadobudli globálnu dynamiku. Krajiny mimo Západu živili dlho svoje obavy konfrontáciou s imperializmom, spod jarma ktorého sa usilovali oslobodiť. Ušľachtilú potrebu povzniesť svoj národ, ktorá z týchto obáv vyklíčila, však elity zaznávali, ponižovali, vyhostili na okraj svojho záujmu.

Podľa Pankaja Mishru sú spomenuté resentimenty kľúčom k pochopeniu čoraz nestabilnejšej prítomnosti. Pretože dnes sa už nebúria iba národy v bývalých kolóniách. Proti čoraz nespravodlivejšiemu prerozdeľovaniu prostriedkov, šancí a privilégií sa búri aj prekariát krajín Západu. Preto voľby vyhrávajú trumpovia, johnsonovia, orbánovia či kotlebovia.

Priznajme: už aj našinci, tu v lone Európy, majú pocit, že boli kýmsi kolonizovaní. Že sa musia podriaďovať cudzím, nanúteným pravidlám hry. Preto sa z guláša krívd a nemohúcnosti rodí zväčša agresívny, rozzúrený človek-milión. Súčasť rozhorčeného davu. Návrat nacionalizmu vyplýva totiž z toho, že kapitalistická logika nerovného vývoja sa už neprejavuje iba na Východe. Či už v Iráne, Indii, alebo kdesi v Afrike. Prejavuje sa aj na Západe, v USA, v Európe. Aj u nás, na Slovensku, medzi západniarmi a východniarmi.

Taká je irónia dejín

Faktom je, že už pred Mishrom sme si uvedomili, že mantry západného establišmentu sa premieľajú naprázdno: napríklad vychvaľovaný „liberálny poriadok“. Veď aj nejeden liberálny či konzervatívny mysliteľ považuje dnes tento poriadok za „totálnu ilúziu“ či „čistú ideológiu“. Ba neraz aj za nástroj americkej hegemónie.

Naozaj sa počas ostatných tridsiatich rokov, v dobe kapitalistického triumfu, vydestilovalo v modernej ideológii to najhoršie z možného? V najobnaženejšej, najbrutálnejšej a najbezohľadnejšej forme? Naozaj sme sa ocitli v ére morálnej pomätenosti, kde sa aj pomocou digitálnych kadidiel okiadza chamtivosť a sebectvo?

Ak je to tak, potom (aspoň podľa Mishru) sa stáva táto rozhorčenosť, tento hnev, táto zúrivosť mimoriadne efektívnou, hoci momentálne značne deštruktívnou silou. Nestane sa, čo nevidieť, najdôležitejšou silou súčasnosti? Bol už najvyšší čas, aby už rebélia (tento krát sprava!) rozložila systém prihlúpleho napodobovania. Vari sme si už dávnejšie (aj bez Pankaja Mishru) nevšimli, že zaklínania neoliberálov zlyhávajú? Že jediná cesta „k svetlým zajtrajškom“ je slepou uličkou? Že táto zmes závislosti a vzbury, nemohúcnosti a vzdoru, je patologická? Že sa nám pod nosom hromadí materiál, z ktorého povstávajú džinovia našich čias?

Pankaj Mishra sa z indickej periférie prepracoval do centra globalizovaných debát. Možno preto si zachoval odstup outsidera. Pohľad človeka, ktorý stavia najmä na vlastnej skúsenosti. V elitných think-tankoch je čoraz menej ľudí s podobnou emocionálnou a intelektuálnou výbavou. Preto predstavivosť technokratov, politikov i novinárov zoči-voči realite čoraz viac zlyháva. Preto nevnímajú, ako sa väčšina obyvateľov zemegule cíti. Nemajú chleba? Nech jedia koláče…! Tieto dve vety vyslovila kráľovná Mária Antoinetta v predvečer Veľkej francúzskej revolúcie. Na sklonku feudalizmu. Človek tŕpne, že podchvíľou čosi podobné môže v televízii vysloviť jeden z tých, ktorých sme pred pol rokom zvolili za našich zástupcov v parlamente. Tých, čo si na sociálne reformy spomenuli iba v zápale predvolebného boja. A keď sú v úzkych, sľubujú aj to, na čo nebudú mať peniaze.

Eugen Gind, l9. november 2020
publicista a spisovateľ

Zdroj: 
https://kapital-noviny.sk/zijeme-vo-veku-dozrievajuceho-hnevu/

Foto: 
Pankaj Mishra: Age of Anger. Penguin Books, 2017