Žijú u nás Ukrajinci či Rusíni?

Napriek tomu, že Slovenská republika uznáva samostatnú rusínsku národnosť a rovnako aj samostatnú národnosť ukrajinskú, dodnes sa stáva, že tradiční obyvatelia východu našej vlasti sú označovaní spoločným názvom „rusínsko-ukrajinská menšina“. Ide však iba o umelé a násilné spájanie podobné ideám, ktoré boli presadzované za 1. ČSR a hlásali existenciu jedného československého národa. Pre rozdielnosť Rusínov a Ukrajincov však existuje mnoho historických a jazykových argumentov.

Rusíni boli vyše 900 rokov súčasťou dejinnej scény Uhorska, ich územie vyznačoval horský hrebeň Karpát a ich život bol bytostne napojený na stredoeurópsky priestor. Počas tzv. Valašskej kolonizácie v 14. až 16. storočí Rusíni definitívne zaujali svoje územia, na ktorých žijú dodnes. Príklon k Západu výrazne podčiarkla tzv. Užhorodská únia v roku 1646, kedy sa rusínske duchovenstvo priklonilo k Rímu a pápeža definitívne uznalo za hlavu cirkvi (vznikla gréckokatolícka cirkev), pri ponechaní si svojho obradu i teologickej disciplíny. To prinieslo so sebou mnohé spoločensko-sociálne výhody.

Neskôr sa Rusíni historicky formovali a najmä národné obrodenie v 19. storočí prebiehalo v rámci procesov politicko-spoločenskej situácie bývalého Uhorska, a teda bolo takmer identické s procesmi prebiehajúcimi medzi Slovákmi (boj za národné práva, vlastný jazyk, odrážanie maďarizačných tendencií a pod.). Rusíni stáli tiež pri vzniku Matice slovenskej, mali svojich zástupcov v uhorskom parlamente a boli považovaní za jeden zo samostatných národov mnohonárodnostného Uhorska.

Napriek kontaktom s východnou stranou Karpát, najmä s historickou Haličou na území dnešnej Ukrajiny, ktorá musela v 19. storočí dokazovať svoju odlišnosť od ruského národa, Rusíni logicky neboli a nemohli byť vnímaní ako Ukrajinci. Súčasnú Ukrajinu, hlásiacu sa historicky k odkazu Kyjevskej Rusi s hlavnými centrami v Kyjeve a Novgorode a svoju najväčšiu slávu zažívajúcu za panovania kniežaťa Jaroslava Múdreho (1019 − 1054), nemožno považovať za historickú pravlasť Rusínov, napriek snahám niektorých historikov dokázať opak. Dnešné regióny Ukrajiny, ako je Krym (s charakteristickými Krymskými kozákmi), priemyselná oblasť Donecko na východe štátu, kde sa výlučne používa ruský jazyk, či rovinaté oblasti Čiernomorskej nížiny sú súčasťou svojím charakterom typicky ukrajinskej kultúry, ktorá nemá priamy historický súvis s rusínskou kultúrou.

Jednou zo základných potrieb, bez ktorej je nemožné hovoriť o svojbytnosti toho ktorého národa, je vytvorenie vlastného normatívneho jazyka. Rusíni nikdy v dávnej minulosti nepoužívali ukrajinský jazyk, ale dlhé desaťročia bol ich komunikačným jazykom jazyk karpatorusský, ktorý bol zmesou ruštiny, cirkevnoslovančiny a rusínskych dialektov. Najznámejší rusínsky národný buditeľ karpatských Rusínov, gréckokatolícky kňaz Alexander Duchnovič (1803 − 1865), používal práve túto jazykovú podobu rusínskeho jazyka. Duchnovičov súčasník, spisovateľ Taras Ševčenko (1814 − 1861), v tomto období položil základy novodobého ukrajinského spisovného jazyka. Tento však nemal žiadny zásadný vplyv na jazykový prejav Rusínov Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Po roku 1918 používali Rusíni v školách ako spisovný jazyk ruštinu, v komunikácii rusínčinu, v kostoloch staroslovienčinu. Sľubný rozvoj Rusínov v rámci Československa zastavila druhá svetová vojna a najmä násilná ukrajinizácia po nástupe komunizmu, spojená s likvidáciou gréckokatolíckej cirkvi (1950) a presadzovaním ukrajinského jazyka (1952 − 1953). Rusínsky jazyk sa mohol naplno rozvinúť až po nežnej revolúcii v roku 1989.

Z lingvistického hľadiska sa rusínsky jazyk zaraďuje do skupiny východoslovanských jazykov s typickými znakmi jazykového hraničného pásma. Základným grafickým prostriedkom je rusínska cyrilika, skladajúca sa z 38 foném − hlások a 35 grafém – písmen. Odlišnosť rusínčiny od ukrajinského jazyka je zjavná a možno ju porovnať s rozdielmi medzi slovenčinou a češtinou. Napriek kodifikácii v roku 1995 a vytvoreniu učebníc pre základné a stredné školy sa iba pomaly dostáva do škôl a úradného styku. Súčasní moderní lingvisti dnes popri ruštine, ukrajinčine a bieloruštine začínajú uznávať ako štvrtý jazyk východných Slovanov rusínčinu, ktorá sa však naplno nemôže rozvinúť kvôli absencii regionálneho či štátneho útvaru, kde by bola rusínčina oficiálnym jazykom.

Národ bez štátu musí dokazovať svoju odlišnosť od ukrajinského národa. Ako kedysi Slováci dokazovali pred časťou maďarských neprajníkov, že sú národom. Dejiny Európy pokračujú. Národy dokazujú, že vôbec existujú. Píše sa 21. storočie...

Peter Krajňák ml.ň
Zdroj: Euro-Domino.sk - sloboda názoru