Žil rok v rómskej osade: O gadžovské spôsoby tam Róm nestojí

Pol roka trvalo, kým Rómovia v osade prestali podozrievavo pozerať na Andreja Beláka, ktorý medzi nimi žil. Rok v osade bol pre antropológa, ktorý sa zaoberá zdravím Rómov, mimoriadna skúsenosť: spoznal tam inú kvalitu života. 

 

Rok 2004. Osada pri Krupine, antropológ v teréne, deň prvý: „Dobrý deň, rád by som medzi vami ostal rok.“ Čo sa deje?

Začiatky sú vždy bizarné. Prídete k niekomu študovať jeho každodennosť, jeho súkromie. Plus, keďže antropológovia zámerne chodia do prostredí, o ktorých sa mnoho nevie, prinášajú si so sebou vždy aj balíček nezmyselných predpokladov. Usadenie sa v osade som dohadoval s miestnym pánom s prezývkou Vajda. Domnieval som sa, že ide o človeka, ktorý to bude vedieť vybaviť. Jednak pod vplyvom mýtu o vajdoch ako vodcoch, a jednak preto, lebo ma dobre odhadol a zahral pre mňa, čo som očakával: „Jasné, vybavím, príď v septembri, dones 7000 korún a kúpime maringotku, ktorú si zložíš, kde chceš.“ Keď som potom dorazil, všetky veci na ročný pobyt nahádzané v aute, preočkovaný a tak ďalej, „vajda“ mi vraví: „Je mi ľúto. Rozprával som sa s Cigánmi, nesúhlasia. Chlapi chodia na fušky do Česka, ženy sú doma samy, nepôjde to.“ 

 

Ako ste to vyriešili?

Do osady som najskôr musel dochádzať denne z neďalekého lazu, ktorý mi poskytla ochotná starostka. Chodil som najskôr do jedinej vyššie postavenej domácnosti a učil som sa jazyk. Vzájomná dôvera postupne rástla a stále viac som bol zapájaný do bežnej miestnej každodennosti celej rozšírenej rodiny. Nakoniec ma celá rodina celkom prijala za svojho. Bol to veľmi zdĺhavý a miestami frustrujúci proces. Až približne po polroku som nadobudol dojem, že ma miestni prestávajú registrovať ostražito, že mi prestávajú nadštandardne klamať.

 

V čom si napríklad vymýšľali?

Najmä v tom, do akej miery sami chceli byť takými, akí boli. Predpokladali, že ako gadžo sa na nich budem dívať ako na bláznov, keď ukážu, že im na ich živote mnohé vyhovuje. Napríklad mi dlhé mesiace tvrdili, že ich deti už nehovoria po rómsky, že ich sami nútia, aby hovorili po slovensky kvôli škole. Demonštratívne ich karhali za takzvané neslušné správanie.

 

Ľuďom v osade, kde ste pôsobili, ich život vyhovoval?

Ak sa obmedzím len na to, čo som reálne videl a zažíval priamo v osade, tak musím povedať, že v mnohom áno. Rozhodne ohľadne zdravia. Tomu som sa venoval najviac a tam viem najlepšie doložiť svoje najzaujímavejšie zistenia, ktoré s vašou otázkou úzko súvisia. Napríklad príslušníci vyššie postavených rodín mali peniaze na lepšiu starostlivosť o vlastné chronické ochorenia. Zároveň vždy chceli poznať a presne chápať svoje diagnózy, súvisiace prognózy a ako by sa mohli liečiť. Boli presvedčení, že to, čo im hovoria lekári, je pravda, že to platí. A mali veľký strach z komplikácií, z bolesti a zo smrti. No liečbu napriek všetkému buď nedodržiavali vôbec, alebo s ňou rýchlo prestávali. Čo, mimochodom, zapadá do zistení epidemiologických štúdií o tom, že vzťah medzi výškou príjmu a správaním ohľadne zdravia býva v segregovaných osadách slabý. 

 

A dôvody?

Keď som s nimi o tom debatoval a polemizoval, napokon na mňa vždy spontánne vyťahovali najmä rómsku kartu, vlastné chápanie svojej etnicity. „Ja nie som gadžovka, aby som takto žila. Som Rómka, nemám takú trpezlivosť.“ A nešlo len o výklad pre mňa. V osade sa neustále argumentovalo tým, že gadžovské spôsoby nie sú pre Rómov. Existovala tam etnická ideológia, ktorá tvrdila, že Rómovi sa ani nepatrí, aby sa správal ako gadžo, a že ani nie je na to stavaný, aby mu také spôsoby boli príjemné, aby ich vedel znášať. Ležať v nemocnici tak malo pre Róma znamenať predovšetkým neznesiteľné ticho, hnusnú gadžovskú stravu, miesto, kde sa dostatočne nerešpektuje, že tam predtým zomreli ľudia, kde je žoviálna družnosť na rómsky spôsob zakázaná.

 

Na život majority sa dívali zvrchu?

To nie. Na mieste akoby mala veľký vplyv zásada „rob, čo len chceš, len dávaj pozor, aby si nedopadol ako chudáci gadžovia“. Miestni však k Nerómom zároveň v mnohom vzhliadali a sami sa cítili menejcenne. Gadžovskému spôsobu života sa zvykli skôr úprimne čudovať. Pripadal im plný nepochopiteľných kontrastov medzi nesmiernymi schopnosťami a nízkou kvalitou života. Aj mňa moja rodina v osade hlavne ľutovala a podnes ľutuje. „Ja keby som mal tvoje možnosti, tvoje schopnosti! A ty sa dobrovoľne stresuješ, lietaš po svete, s rodinou nie si, čo je to za život?“ Išlo o výklad, že hoci majú gadžovia omnoho väčšie schopnosti, nevedia žiť tak kvalitne a pekne ako Rómovia a naopak. „Hej, my sme sprostí. Ale naše deti nikto nebuzeruje a nefacká, pozri, aké sú šťastné. Pozri, aká je tu pohoda. Počuješ tú hudbu?!“

Andrej Belák. 

Foto – Stanislava Harkotová