Žili v diere pri Haligovciach naozaj draky

Jaskyňa Aksamitka. ľudovo známa ai ako Mlečna džura. nachádza sa v bradlovom útvare Haľigovských skál. Leží v nadmorskej výške 750 m a považuje sa za typickú krasovú jaskyňu. V roku 1976 bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor a od roku 1996 je zaradená medzi národné prírodné pamiatky. Charakterizujú ju najmä chodby a rútivé a balvanité dómy. Jei priaznivé mikroklimatické pomery poskytujú vhodné prostredie rôznym druhom netopierov. Keďže kvapľovú výzdobu poškodzovali a ničili generácie obyvateľov obce a návštevníkov, v súčasnosti je kvôli ochrane a zachovaniu svojich hodnôt neprístupná...

Aksamitka = Peter Aksamit?
Súčasný názov jaskyne sa viaže k udalostiam, ktoré sa odohrali v polovici 15. storočia. Na jar roku 1433 sa pri Dunajci neďaleko Czorsztyna začali zhromažďovať husitské vojská, aby z opevneného tábora podnikli bojové výpady do okolia. Zamagurie priamo vstúpilo do dve desaťročia trvajúceho konfliktu o uvoľnený uhorský trón po kráľovi Albertovi Habsburskom. Záujmy vdovy - kráľovnej Alžbety a jej syna Ladislava Pohrobka, hájili žoldnieri bývalého husitu Jana Jiskru z Brandýsa, ktorým prischlo pomenovanie bratríci. Potom, čo kráľovskú korunu získal Ladislav Pohrobok, sa pobyt bratríkov v krajine zdal byť zbytočný. Peter Aksamit, legendárny bratrícky veliteľ, však odoprel poslušnosť Janovi Jiskrovi a so svojimi vojakmi sa pustil do lúpenia a rabovania po Spiši i susedných stoliciach. Podľa povesti sa na sklonku života rozhodol kajať zo svojich hriechov... . Sadol si do jaskyne v Haligovských skalách a začal plakať. Každá slza z Aksamitovho oka sa premenila na kvapeľ. A odvtedy má táto jaskyňa kvapľovú výzdobu i meno Aksamitka... Koľko je na tom pravdy nevedno, no faktom ostáva, že asi veľa neplakal, pretože jaskyňa vôbec nevyniká kvapľovou výzdobou. Je však významná výskytom vzácneho druhu netopiera -lietavca sťahovavého. A keď sme už pri zvieratách - málokto už dnes asi vie, že v stredoveku z nej ľudia vynášali kosti neznámych zvierat, z ktorých vraj profesor Juraj Bohuš z kežmarského lýcea poskladal kostru pravekého tvora.

Draci v jaskyni
V mnohých slovenských jaskyniach ľudia oddávna nachádzali „dračie" kosti. Ich liečivé účinky opísal prešovský lekár Johann Paterson Hain v roku 1672 takto: „Vidiečan, ktorý navštevuje diery drakov, bol doniesol osvietenému pánovi grófovi Ladislavovi Rákoczymu úplnú kostru, kosti mladšieho draka... Tieto poprelamované kosti predávali proti padúcnici."

Povesti o existencii drakov potvrdzovali najmä kosti vymretého jaskynného medveďa, nachádzané v jaskyniach i na území Slovenska. Tento druh medveďa bol totiž jedným z najtypickejších zvierat pleistocénu. V jaskyniach prezimovával, rodil mláďatá a zomieral. Tak sa v jaskyniach nahromadilo obrovské množstvo kostí i celých kostier. Ako sme už naznačili, skúmaním drakov sa na Slovensku zaoberal najmä spomínaný J. P. Hain (1615-1675). Dračie kosti z okolitých jaskýň získaval od miestnych obyvateľov, alebo ich sám skúmal. Poznatky uverejňoval v časopise Miscellanea medico-physica Academiae Naturae Curiosorum sivé Ephemeridum medico - physicarum Germanicarum curiosarum, ktorý vydávala nemecká prírodovedná spoločnosť. V jednom z nich sa zmieňuje i o jaskyni Aksamitka pri Haligovciach, ktorú považovali za príbytok drakov, lebo sa v nej našlo množstvo „dračích" kostí: „Kosti našiel (vidiečan) vo veľmi hlbokej a veľmi dlhej jaskyni neďaleko kláštora kartuziánov pri Dunajci.... Vo vrchoch Karpát je jaskyňa temer plná kostí, ako vravia letní pastieri oviec. Aj uverím, že tie beštie umierajú jedna na druhej, keď sú totiž unavené chorobou a hľadajú úľavu, stúpajú po ležiacich kostiach, a ked' preduje po dutinách a trhlinkách vietor, zviera si tak oddýchne, že tam aj zdochne a zväčší kopu ostatných zdochlín. Hovorí sa, že beštia v noci vychádza, inokedy sa skrýva....Povráva sa, že nejaký Talian prišiel k diere a magickými fígľami vyviedol draka, sadol si naň a odišiel."

Ďalší bádateľ - kežmarský rektor Juraj Bohuš vo svojom popise Spiša z roku 1722 uvádza, že v jaskyni našiel kosti nezistených zvierat. Lekár Ján Fischer zase zrekonštruoval kostru „šarkana" a za tento „objav" ho Leopold I. povýšil do zemianskeho stavu. Neskôr, v roku 1751, skúmala Aksamitku cisárska mineralogická komisia z Viedne.

Hrot z parohu
Jaskyňa sa okrem „drakov" a netopierov preslávila aj cennými pamiatkami po osídlení ľuďmi zo staršej doby kamennej. Prvý vedecký výskum uskutočnil v roku 1874 Matej Badányi, ktorý v nej objavil stopy po pravekom a stredovekom osídlení. Jeho nález rozlomeného hrotu zo sobieho parohu je dosiaľ najstarším dôkazom o osídlení Zamaguria. V tom čase to bol vôbec prvý hodnoverne preukázaný paleolitický nález v Uhorsku.

V roku 1963 začalo jaskyňu skúmať Okresné vlastivedné múzeum v Poprade. Jej pracovníci tam našli okrem nástrojov z doby kamennej, črepov hlinených nádob rôzneho veku a fragmentov neglazovanej stredovekej keramiky, zdobenej tzv. kolkovým dekorom, aj početné úlomky kostí jaskynného medveďa, mamuta i soba. Všetky nálezy tak potvrdzujú domnienku, že jaskyňa bola v stredoveku trvalo alebo prechodne osídlená.

V súčasnosti už ďalší výskum neprebieha a pre finančnú náročnosť sa ani v budúcnosti nepočíta s jej sprístupnením pre verejnosť.

(mv)