Živel zanechal boľavé rany

MIKULÁŠ JESENSKÝ

Tohtoročné sviatky budú v Čirči smutnejšie ako kedykoľvek predtým. V malebnej obci spôsobili letné záplavy tragédiu. O život prišli dvaja mladí ľudia.

V Čirči husto sneží. Akoby ten hore aspoň na sviatky narodenia Pána chcel potešiť ľudí, ktorí sa aj po piatich mesiacoch od katastrofálnych záplav len ťažko vyrovnávajú s letnou tragédiou. Pre 1200 obyvateľov malebnej dedinky pri Starej Ľubovni budú tohtoročné sviatky smutnejšie ako kedykoľvek predtým.
"Niet veľmi čo oslavovať. Pri záplavách zomreli dvaja mladí ľudia. Ostali po nich deti, príbuzní, priatelia, susedia... U nás je každý s každým nejako previazaný. Ich smrť sa dotkla všetkých. A ešte ani neprebolela, zabil sa osemnásťročný chlapčisko. Máme za sebou čudný rok. Veľmi čudný..." hovorí starosta Ján Labaš.
Väčšina ľudí v dedine drží smútok. Starosta zrušil oslavy 760. výročia prvej písomnej zmienky o obci, na rozdiel od vlaňajška nebudú spoločne vítať ani Nový rok. "Živel zanechal boľavé rany. Načo ich jatriť? Zničil všetko, čo mu stálo v ceste. Materiálne škody sa dajú nahradiť. Ale kto nahradí ľudské životy?"

Na smútok niet času Pred domom Jána Gernáta staršieho stojí prazvláštny pomník. Mohutný peň statného smreku aj s koreňmi.
"Je až odtiaľ zhora, kde sa to stalo. Priniesla ho voda. Rovno pred náš dom. Ako nejaký odkaz..." rozmýšľa domáci pán.
Ani nie dvojročný vnuk Vilko nedá dedkovi dokončiť myšlienku. Musí si siahnuť na zvony, zvončeky, spiežovce, rolničky rozvešané v predsieni. Domáci pán berie chlapčeka na ruky a s úsmevom sleduje, ako nivočí zbierku, ktorú Gernátovci dedia z pokolenia na pokolenie. "Na smútok niet času. Vnúčatá nám to nedovolia. Keď sú veselé a zdravé, aj my sme spokojní. Čo sa stalo, už sa neodstane. Musíme ísť ďalej. Vianoce budú síce bez mamky, ale vynasnažíme sa, aby ich aspoň deti mali naozaj šťastné a veselé. Taká je poslanie nás, starých rodičov," láskyplne sa usmieva Anna Gernátová.
Osemročná Sofinka narýchlo vyberie z poličky fotoalbum. "Pozrite, ujo, tu je moja mamka s ockom. Všakže sú pekní..."
"Mama, mama," kročí malý Vilko a ukazováčikom ďobe do fotografie.

Bez varovania
Najväčšia povodeň v dejinách Čirča zasiahla obec presne pred piatimi mesiacmi. V stredu 23. júla po viacdňových lejakoch začala voda v potoku Soliská z minúty na minútu hrozivo stúpať. Stále mohutnejší prúd výdatne živený prítokmi Oľšavicou, Rakovcom a ďalšími desiatkami bystrín z horských dolín strhával lávky, bral stromy, nánosmi zahatal mosty, zničil reguláciu a zamieril si to rovno k domom.
Keď Slavomír Gernát videl, ako živel ukrajuje zo záhrady, snažil sa traktorom vytiahnuť do bezpečia maringotku. Dravý prúd takmer vyvrátil traktor aj s vodičom. Na poslednú chvíľu vyskočil. Sestra Andrea chcela Slavovi pomôcť. Bežala po brehu, no zrazu zmizla. Slavo si uvedomil, že je zle, pokúsil sa ju zachrániť z divokej vody, zmesi bahna a kubíkov kamenia. Bolo to nad jeho sily. "Prišlo to zrazu, bez varovania. Tak sa mali radi, že jeden pre druhého by urobili čokoľvek. A takto dopadli. Ostane navždy božím tajomstvom pre všetkých, prečo práve oni. Ale smrť celý život kráča popri nás," hovorí pani Anna, Andreina svokra.

Celebrita s bibliou
Keď sa dozvedela o smrti nevesty, neverila. Z nemocnice v Starej Ľubovni, kde pracovala ako detská sestra, ozlomkrk bežala domov.
"Mala som devätnásť, keď mi zomrela mamka. Zabil ju prúd na družstve. Utekala som rovnako ako teraz v nádeji, že to nie je pravda. Ostalo nás osem detí. Ja som bola najstaršia. Vychovala som súrodencov a teraz vychovávam vnúčatá. Je to asi môj osud. Starať sa o druhých." Najťažšie bolo oznámiť strašnú správu synovi. V tom čase pracoval v Taliansku. Uveril, až keď mu povedala, že som sa rozhodla okamžite požiadať o predčasný dôchodok. Aby sa mohla venovať vnúčatám...
Vianoce budú v rodina Jána Gernáta vraj rovnaké ako vlani. Zíde sa celá rodina. Len nevesta Andrejka bude chýbať. Stromček zavesia na strop, lebo pri deťoch by dlho nevydržal. Pred večerou sa podľa zvyku všetci poumývajú, spoločne sa pomodlia a zasadnú za sviatočný stôl. Nebudú na ňom chýbať chlieb a cesnak, kyslé a údené ryby, hrachová kaša, kapustnica, bobaľky so sušenými slivkami, medom a makom.
"Dúfam, že to zvládnem. Nesmiem plakať. Vnúčatá to neznášajú. Ale toto mi pomôže. Sväté písmo mi dodáva silu." Pani Anna pohladká bibliu v staroslovenčine. Listovala v nej už jej prababka. Manžel sa len pousmeje: "Sledujem občas v televízii tie naše takzvané celebrity. Moja žena je naozajstná celebrita. Takú pod slnkom len ťažko nájdete..."

Ružový dom
V susedstve Gernátovcov býva ich krstný syn. Zábery na zničený ružový dom Michala Didika obleteli všetky médiá. S manželkou Vierkou a dcérkami Vikonou a Miriam budú sviatky pokoja a mieru tráviť opäť pod vlastnou strechou.
"Bolo to strašné. Bezmocne sme z druhého brehu sledovali, ako mizne prístupová cesta, ako sa voda derie pod stavbu, ako sa rúca celý predný múr. Dom som staval za pomoci rodiny viac ako dva roky. A v priebehu pár minút ho voda zničila. Bál som sa, že spadne celý. Chvalabohu, statik potvrdil, že sa dá opraviť. Ešte šťastie, že sme ho stavali naozaj poctivo a že strecha je pokrytá krytinou z plechu. Keby tam bol bramak, určite by nevydržal."
Dom Didikovcov voda najviac poškodila. Michal s rodinou sa musel presťahovať do jednej izby k rodičom. A pustil sa do práce. "Povedal som si, že do Vianoc musí byť hotový, aj keby neviem čo..." Opäť pomohli príbuzní, priatelia, známi. Nielen na stavbe, ale aj finančne. Len do nových základov išli štyri domiešavače betónu, na plot ďalších desať. Znovu musel ťahať nosný múry, nové priečky, kúpiť nové zariadenie. Celú budovu museli na jednej strane zdvihnúť o päť centimetrov. Našťastie, dom mal poistený. Poisťovňa mu však preplatila len 65 percent, zvyšok si požičal. Na úhradu škôd spôsobených v exteriéri zatiaľ márne čaká.
"Po tom, čo sme prežili, veľmi tešíme sa na Vianoce." Michal videl videozáznam z povodne. Ktosi natočil na mobil, ako Andrea Gernátová beží v oranžovej veste po brehu rozvodneného potoka na pomoc bratovi.
"Zrazu sa zo záberu stratila. Nevšimla si, že breh je podmytý... Nám voda poškodila len dom. Ale sme živí a zdraví. Nie každý mal to šťastie..."
Obyvatelia Čirča, najviac postihnutej obce letnými záplavami, majú jediné želanie. Aby storočnú vodu nezažili aspoň najbližších sto rokov.