ŽIVOT A VEDECKÝ VÝSKUM SVETOVÉHO VELIKÁNA FYZIKY

 

Dionýz Iľkovič-fyzik, vysokoškolský učiteľ, akademik SAV patrí k popredným osobnostiam v oblasti fyzikálnej chémie. Narodil sa 18. 1. 1907 v Šarišskom Štiavniku, v rodine gréckokatolíckeho kňaza o. Hilariona.

 

Pôvodom bol Rusín, mal sestru a dvoch bratov. Z nich Alexej bol stredoškolský učiteľ- narodený v r. 1910. V roku 1940 bol z prešovskej reštaurácie vyvedený len preto, že čítal Ruské noviny. Frontoví prisluhovači tvrdili, že je ruský špión. Bol uväznený v Prešovskej väznici a krátko na to pri bombardovaní Prešova ruskými lietadlami zahynul v zbombardovanej väznici. 

 

Manželka Lenka, rodená Sasinková, mu porodila dve dcéry. Dagmar - matematička na vysokej škole v Prahe a Eva Potfajová-akademická sochárka, od roku 2004 je členkou komory reštaurátorov- špeciálne reštaurácie vitráže. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval na Českom vysokom učení technickom na Karlovej univerzite v Prahe. Bol veľmi nadaný, a preto v roku 1930 po ukončení štúdia sa stal asistentom Fyzikálno - chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty KÚ a prof. J. Heyrovského - neskoršieho laureáta Nobelovej ceny. 

 

Skromne vychovaný Dionýz tam pracoval ako nehonorovaný asistent. S profesorom Heyrovským rozpracoval teoretické základy polarografie. V r. 1934 po vedeckom bádaní uverejnil rovnicu umožňujúcu presne určovať koncentráciu skúmanej látky na základe prúdu pretekajúceho roztokom pri polarografickej elektrolýze. Tento vzťah je vo vedeckom svete známy ako Iľkovičova rovnica a všeobecne sa považuje za základný zákon polarografie. Sám akademik Heyrovský o tomto zákone napísal: „Po prvých Faradayových zákonoch z roku 1883 - 1884 prináša Iľkovič len o 100 rokov neskôr doteraz najexaktnejší zákon 20. storočia.“ V odborných kruhoch sa to uvádza ako III. Faradayov zákon. 

 

Profesor Iľkovič vychoval generáciu mladých fyzikov, vedeckých a od­borných pracovníkov. Spomeniem dvoch jeho žiakov - Vojtecha Kella, Andreja Possa a Vladimíra Hájka, ktorí v bibliografii uvádzajú, že profesor Iľkovič bol najväčší a najslávnejší slovenský fyzik 20. storočia. Okrem pedagogických a organizačných povinností sa neskôr venoval niektorým problémom teoretickej fyziky-termodynamike, elektrodynamike a teórii relativity a jadrovej fyziky. V roku 1939 získal titul docenta a v roku 1943 vysokoškolský profesor. Bol iniciátorom založenia Fyzikálneho ústavu SAV, spoluzakladateľom a dlhoročným členom redakčnej rady matematicko-fyzikálneho časopisu a časopisu Nota Physika slovaca. V roku 1952 sa stal členom korešpondencie ČSAV, v roku 1953 sa stal akademikom SAV a v roku 1956 dostal titul doktor vied. V roku 1966 sa stal predsedom kolégia SAV pre fyzikálne vedy. V roku 1969 bol promovaný za doktora Honoris cauza - Drhc. ÚK Bratislava.

 

Vychoval generácie mladých fyzikov, odborných a vedeckých pracovníkov. Stal sa ústrednou postavou organizácie fyzikálneho výskumu na Slovensku. Bol dekanom Prírodovedeckej fakulty ÚK v Bratislave, Vydal Fyziku I. a II. diel pre vysoké školy technické v nakladateľstve Alfa Bratislava a Nakladateľstve technickej literatúry v Prahe vyšli knihy pre študujúcich na vysokej škole technických vied. Za mimoriadne zásluhy o rozvoj fyzikálnych vied na Slovensku bol ocenený rôznymi cenami a medailami v oblasti prírodných vied. Spomeniem posledné ocenenie- zlatú medailu SAV a zlatú medailu profesora Heyrovského. 

 

Stanislav Dubnička a Vladimír Iľkovič v roku 2015 vydali knihu Profesor Dionýz Iľkovič-svetová osobnosť modernej fyziky v nakladateľstve Perfekt. Spoluautor knihy Vladimír Iľkovič - profesorov synovec, pracuje na stáži v medzinárodnom fyzikálnom ústave v Dubne pri Moskve. Pokračuje teda vo vedeckom bádaní a šľapajach svojho strýka a jeho dcéry RNDr. Dagmar Havlovej CSc. 

 

Rodáci obce Šarišský Štiavnik by radi zriadili pamätnú izbu svojmu slávnemu rodákovi, ako aj nespravodlivo odsúdeným a utláčaným v dobe prenasledovania ako odkaz pre všetky generácie. To závisí od vôle či nevôle krajanov a príbuzných pomôcť vytvoriť podmienky pre realizáciu dobrého zámeru.

 

(Baka)