Životný epilóg Márie Maľcovskej

 
Po ťažkej chorobe nás navždy opustila PhDr. Mária Maľcovská, rusínska spisovateľka, členka Spolku rusínskych spisovateľov Slovenska, dlhoročná aktivistka v rusínskom národnostnom a kultúrnom živote. V prešovskej nemocnici zomrela v sobotu 25. septembra v ranných hodinách v prítomnosti svojich najbližších, manžela Vladimíra, dcéry Natálie a syna Vladimíra.

 

Po ukončení Filozofickej fakulty UPJŠ pracovala ako redaktorka  časopisu Dukla, Nove žiťťa, Družno vpered a neskôr po r. 1989 sa stala redaktorkou časopisu Rusín a Národné noviny.  V roku 1999 bola za knihu Pod rusínskym nebom ako prvá žena ocenená literárnou cenou A.Duchnoviča , ktorú každoročne udeľuje Karpatsko-rusínske výskumné centrum v Okale  v USA a za knihu Rusínske arabesky (2001) sa stala  nositeľkou Ceny Slovenského literárneho fondu v Bratislave.  Od roku 2008 nastúpila  na cestu vedecko-pedagogickej činnosti, ako asistentka na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity. 

 

Svoju lásku k rusínskemu národu z ktorého pochádzala a úctu ku koreňom svojich predkov pretavila do literárnej tvorby, ktorej sa začala venovať už počas stredoškolských  a neskôr vysokoškolských štúdií. Literárne sa angažovať  pre svoj národ sa stalo zmyslom jej života, stala sa majstrom písaného slova o Rusínoch  a pre Rusínov s dôrazom na krátke prozaické útvary, poviedky, novely a auto-  a biografické novely.  Rodáčka z Ruského Potoka  v okrese Snina  (nar. 15.5. 1951), ktoré leží v čarovnom objatí Bukovských hôr nazývala „centrom sveta“ a ako sa vyjadrila – potrebovala by niekoľko životov, aby  spoznala  každý kameň, žblnkanie potoka, stromy a lúky, štebot vtáčat, šum Beskyd  nad dedinou. Jednoduchosť a štedrosť vidieckych ľudí jej učarovali, tak, že sa stali nekonečnou  inšpiráciou jej tvorby, písanej v materinskom, rusínskom jazyku.  Jej rozprávanie poslúžilo pri natáčaní filmu režiséra Juraja Jakubiska  Farebné kamienky.  Do roku 1990 napísala dve knihy - Julčine tajomstvo (1988) a Rieka (Potočina,1991). V roku 1994 zbierku poviedok   Manna i oskomina (Sladké a trpké), ktoré boli predvojom kodifikácie rusínskeho jazyka.  Neskôr boli vydané knihy Pripovidkova lučka (Rozprávková lúčka,1995), Pod rusínskym nebom (1999), Rusínske arabesky (2001), Zelená fatamorgána (2007), Jedna vstriča (Jedno stretnutie, 2007) a v posledných dvoch rokoch sa prezentovala  dvoma  časťami knihy  Sto významných Rusínov  očami súčasníkov. Predpokladala vydanie ďalších dielov, čo už nestihla splniť.

 

Autorka literárne upravila a zostavila zbierku básní Márie Girovej, Mikuláša  Hvozdu, výber z tvorby Emila Kubeka a iné. Značná časť jej tvorby bola odvysielaná v Slovenskom rozhlase, ukážky z jej diela sa dostali do školských učebníc a odzneli na recitátorských súťažiach.Tvorba Márie Maľcovskej zviditeľňovala Rusínov v dnešnom svete a bola výrazným príspevkom k rozvoju ich národnostnej identity, kultúry a jazyka. V čase, keď sa s ňou navždy lúčime jej patrí zato vďaka a uznanie. Cez jej napísané slovo sa nám bude prihovárať aj naďalej.
 

S Máriou Maľcovskou sa verejnosť rozlúčila 28. septembra v rodnom Ruskom Potoku, pohrebnými obradmi pravoslávnej cirkvi.  

 

Vičnaja  jej pamjať i blažennyj pokoj ! 
 
Dr. Peter Krajňák
 
Publikované v deň pohrebu: Prešovský večerník, 28.9. 2010