Zjednotenie kresťanov

K sporu medzi Rímom a Konštantínopolom o slovíčko "filioque" vo vyznaní viery

Hlavným poslaním návštevy Benedikta XVI. v Turecku bolo stretnutie s konštantínopolským patriarchom Bartolomejom I., hlavou Pravoslávnej cirkvi v Konštantínopole a v krajinách, ktoré sa k nemu hlásia. Rozdelenie kresťanstva na východné a západné oslabuje kresťanstvo ako celok.

Pri posvätnej liturgii Pravoslávnej cirkvi na sviatok sv. Andreja, patróna Konštantínopolskej cirkvi, v kostole sv. Juraja v Istanbule pápež povedal, že rozdelenie medzi kresťanmi je škandálom pre svet. Oslabenie rozdeleného kresťanstva má viacero dimenzií. Bol to problém teologický, ktorý bol vnesený do Katolíckej cirkvi zvonka. Je to problém geopolitický, pretože v krajinách východného a západného kresťanstva ľahko získavajú prevahu sily vedúce východné a západné krajiny proti sebe. Ak je téza o zrážke civilizácií pravdivá, rozdelené kresťanské krajiny v nej ťažko môžu obstáť. Rozdelenie kresťanstva sa spravidla prejavuje tak, že keď má kresťanská cirkev v jednej alebo druhej časti Európy problémy, kresťanská cirkev v inej časti Európy nemá tendenciu pomáhať cirkvi s problémami, ale, naopak, vyčkáva, či ju problémy nepoložia. Tak to bolo počas komunistického útlaku Pravoslávnej cirkvi v Rusku a podobné hlasy možno zachytiť v súčasnosti v Rusku pri konštatovaní sekularizácie, relativizmu a poklesu postavenia cirkví na Západe.

V spoločnej deklarácii pápeža a patriarcha Bartolomeja I., ktorú prijali 30. novembra 2006 v Konštantínopole, obaja potvrdzujú snahu dosiahnuť plnú jednotu medzi Rímskou a Konštantínopolskou cirkvou. Pre porozumenie problémov, ktoré je potrebné prekonať na ceste k zjednoteniu Východnej a Západnej cirkvi, si treba pripomenúť, ako došlo k rozdeleniu Cirkvi.

V prvých pokonštantínovských storočiach, na začiatku stredoveku, sa vyvinulo päť centier kresťanskej Cirkvi. Bol to Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Každé toto centrum odvodzovalo svoje vedúce postavenie, nazvime to v regióne, zo skutočnosti, že Cirkev tam založil niektorý z apoštolov. V Ríme sídlil pápež, v ostatných centrách sídlili patriarchovia. Každý mal právomoc upravovať cirkevné veci vo svojej pôsobnosti viac-menej samostatne. Samozrejme, každá úprava musela vychádzať zo Svätého písma. Keď sa nahromadili sporné otázky, uskutočnil sa cirkevný snem, ako je to, ostatne, doteraz. Ak sa na cirkevnom sneme zúčastnili všetci piati a dohodli sa na nejakej úprave, snem sa označoval ako ekumenický a úprava platila v celej Cirkvi. Pri stretnutí s Bartolomejom I. pápež pripomenul, že na Východe sa uskutočnilo sedem ekumenických cirkevných snemov.

Posledný ekumenický snem na Východe sa uskutočnil v rokoch 869 – 870. To bol snem „proti Fóciovi“. Na Východe uznávajú za ekumenický snem v rokoch 879 – 880 pod predsedníctvom Fócia. Význam a vplyv jednotlivých centier stúpal alebo klesal s mocenským postavením štátu, ku ktorému patrili, pravda, ak to bol kresťanský štát. Po dobytí a zničení Ríma v 5. storočí po Kristovi význam Ríma ako mesta klesol, čím klesol aj vplyv pápeža na ovplyvňovanie pomerov v kresťanstve. Naproti tomu stúpol vplyv konštantínopolského patriarchu, ktorý sa stále mohol opierať o kresťanského cisára. Po vzniku islamu a zmenšovaní územia byzantského cisárstva a, naopak, pri podpore pápeža zo strany franských kráľov, vplyv pápeža v kresťanskej Cirkvi začal opäť rásť a vplyv východných patriarchov klesať. V 9. storočí sa objavil dokument nazvaný Konštantínova donácia. Malo ísť o testament Konštantína Veľkého, ktorý určil pápeža za duchovnú hlavu cisárstva a správcu západnej časti ríše. Pri neskorších vyhrotených sporoch s konštantínopolským patriarchom pápeži používali Konštantínovu donáciu ako argument. Neskôr, v 15. storočí, sa ukázalo, že Konštantínova donácia je falošná, že je to dokument, ktorý iba neskôr vyrobili neznámi tvorcovia, ale od Konštantína nepochádza.

Spomedzi východných patriarchov mal vždy najsilnejšie postavenie konštantínopolský patriarcha. Jeho postavenie na Východe sa ešte relatívne posilnilo, keď Alexandria, Jeruzalem a Antiochia postupne padali do rúk mohamedánov. Patriarchovia týchto miest ešte nejaký čas vystupovali, ale spravidla si osvojili stanovisko konštantínopolského patriarchu. Najmä vo 8. storočí po získaní franskej ochrany pre pápeža sa pomery v Cirkvi medzi Rímom a Konštantínopolom začali vyostrovať. Na jednej strane byzantský cisár, ako ochranca konštantínopolského patriarchu, bol plne zamestnaný obranou proti mohamedánom. Jeho mocenský potenciál už do Talianska nesiahal. Pravdepodobne išlo aj o rozdielny životný štýl na Východe a na Západe a z neho odvodenú odlišnú filozofiu života. Svetské a mocenské rozdiely medzi Východom a Západom sa začali prenášať do teológie, niekedy až absurdným spôsobom.

Kľúčovým základom pre celú kresťanskú Cirkev je vyznanie viery. Posledné spoločné vyznanie viery (Nicejsko-carihradské) schválil ekumenický snem v Carihrade, ktorý sa konal v roku 381 a ktorý nadviazal na učenie I. ekumenického snemu v Nicei v roku 325. Toto vyznanie viery neobsahovalo formuláciu, podľa ktorej Duch Svätý vo Svätej Trojici vychádza z Otca aj Syna. V prostredí franských kráľovských dvorov sa však začiatkom 8. storočia zrodila téza, podľa ktorej Duch Svätý vychádza z Otca aj zo Syna. Historik Paul Johnson vo svojich Dejinách kresťanstva píše, že túto pôvodne mimocirkevnú tézu začali franskí králi pretláčať do učenia západnej Rímskej cirkvi. Táto ju postupne prijala. Johnson o tom píše:
„Frankové koncil (II. nicejský v roku 787 – pozn. aut.) – který, jak se nijak překvapivě ukázalo, byl posledním všeobecným shromážděním celé církve – nejenom odmítli, ale navíc přitáhli pozornost ke vznikajícímu doktrinálnímu rozdílu mezi Latinci a Řeky, který spočíval v augustinovském výrazu filioque, vsunutém do kréda a vyjadřujícím představu, že Duch Svatý vychází kromě Otce i ze Syna, a takto zdůrazňujícím plné božství Kristovo. Frankové tento výraz začlenili do kréda, které posléze učinili standardním a povinným při všech mších kdekoli na franském území. Papežská stolice před vsunutím filioque do kréda důrazně varovala. Neboť věděla, že tato formulace je pro Konstantinopol nepřijatelná. Její odpor byl ale zdolán; v devátém století pak již začala prosazovat názor, že jde o nezbytnou součást pravého a úplného vyjádření nauky. Když Řím roku 1014 na naléháni německého císaře Jindřicha II. konečně začlenil krédo do vlastní mše, bylo jeho součástí i filioque. Tehdy už byl Řím přesvědčen, že tuto formulaci vsunul do kréda sám a že je nesmírně starobylá. Roku 1054, když došlo ke konečnému rozkolu s Východem, unikala pravda papežským legátům již tak dalece, že obvinili Řeky, že filioque ze svého kréda před staletími záměrně vypustili.“ ( JOHNSON, Paul: Dějiny křesťanství. Brno : Barrister & Principal, 1999, s. 171.)

Západná Cirkev začala tézu o pôvode Ducha Svätého z Otca aj Syna – vo vyznaní viery vyjadrená slovíčkom filioque – presadzovať do ekumenického vyznania viery, čiže aj na Východe. V Konštantínopole sa proti tomu postavil patriarcha Focius; ten Focius, ktorý bol priateľom sv. Cyrila a duchovným otcom vyslania cyrilometodskej misie na Veľkú Moravu. Focius ako patriarcha mal v Konštantínopole dramatický osud: bol dvakrát ustanovený za patriarchu a dvakrát zosadený; ale to je iný príbeh. Focius sa postavil proti zaradeniu slova filioque do vyznania viery. Podporili ho v tom ostatní východní patriarchovia, aj keď vtedy už existovali vlastne iba nominálne. Spor medzi Východom a Západom v kresťanskej Cirkvi dostal absurdnú podobu sporu o slovíčko filioque, ktoré vymysleli franskí králi. Pre rímskych teológov sa patriarcha Focius stal stelesnením východného kacírstva. Keď v Byzancii dočasne vyhrávalo protifociovské krídlo sústredené okolo iného uchádzača o postavenie patriarchu, Ignacia, cisár Bazil v roku 867 Focia ako patriarchu odvolal. Ignacius zvolal v Konštantínopole cirkevný snem – uznávaný na Západe ako 8. ekumenický snem –, ktorý zasadal v rokoch 869 – 870. Focius sa utiahol do kláštora. Pápež Mikuláš I. Fócia exkomunikoval v rokoch 863. Treba poznamenať, že k sporu medzi Rímom a Konštantínopolom o slovíčko filioque vo vyznaní viery sa pripojil aj spor o príslušnosť Bulharska k Rímu alebo ku Konštantínopolu. Ani patriarcha Ignacius, ktorý mal inak podporu pápeža, sa nechcel vzdať Bulharska v prospech Ríma. Ignacius v roku 877 zomrel a na trón patriarchu v Konštantínopole sa opäť vrátil Focius. Rím stiahol svoju kliatbu z Focia. Focius však zotrvával v neústupnom postoji voči Rímu aj v otázke filioque, aj v otázke Bulharska. Moravský odborník na stredovek prof. František Dvorník dokázal, že ďalšia pápežská kliatba na Focia nebola vydaná. Byzantský cisár v roku 886 opäť odvolal Focia zo stolca patriarchu; Focius zomrel v kláštore.

Spor medzi Rímom a Konštantínopolom o Bulharsko vznikol tak, že bulharský cár Dušan v IX. storočí sa najskôr obrátil na Konštantínopol o vyslanie misionárov a pokrstenie Bulharov. Príbeh Bulharska sa veľmi podobal príbehu Veľkej Moravy. Boli tam už kresťania, ale cirkevná organizácia nemala jasnú štruktúru. Konštantínopol vyslal do Bulharska dvoch biskupov. Spolu s nimi si však Konštantínopol a Byzantská ríša začali robiť väčšie nároky na Bulharsko. Cár Dušan sa toho zľakol a obrátil sa radšej na Rím, aby do Bulharska vyslal biskupa. Rím tak veľmi rád chcel urobiť, ale došlo k sporu medzi cárom Dušanom a Rímom o osobu vyslaného či povereného biskupa. Na to sa cár Dušan opäť vrátil ku Konštantínopolu. Bulharský cár Dušan svojím lavírovaním, ku komu má Bulharsko cirkevne patriť, zasial rozpor medzi dve centrá vtedajšieho kresťanstva, Rím a Konštantínopol. Netreba zabúdať, že cirkevná podriadenosť v IX. storočí zároveň znamenala aj politickú. Spor o Bulharsko sa ťahal do konca IX. storočia. Nakoniec Bulharsko zakotvilo pri Konštantínopole, ale spor mal nepredvídané dôsledky aj pre nás – a to priaznivé. V Oxfordskom slovníku pápežov (2) sa píše, že pápež Hadrián II. v roku 867 počas návštevy svätých Cyrila a Metoda v Ríme uznal slovanský jazyk ako bohoslužobný jazyk, aby si takýmto spôsobom udržal Moravu pod jurisdikciou Ríma práve preto, aby sa nezopakoval prípad Bulharska. Z rovnakých dôvodov vysvätil sv. Metoda za biskupa a legáta pre Slovanov. Počas návštevy sv. Cyrila a Metoda v Ríme spor medzi Rímom a Konštantínopolom o Bulharsko sa blížil k vyvrcholeniu. V roku 880 pápež Ján VIII. vydal bulu Industriae tuae, v ktorej Svätopluka nazýval svojím milým synom, ale staroslovienčinu povolil ako bohoslužobný jazyk iba pri čítaní evanjelia; bolo to v dobe, keď už Bulharsko bolo veľmi pevne pripútané ku Konštantínopolu, a, naopak, Veľkú Moravu bolo potrebné pevnejšie pripútať k Rímu.

Vzďaľovanie východnej a západnej Cirkvi pokračovalo v nasledujúcom storočí kurióznou kauzou. Byzantskému cisárovi Levovi VI. Múdremu postupne zomierali manželky, a on si bral vždy novú. Pri štvrtej však narazil na odpor patriarchu. V byzantskej Cirkvi platila zásada, že muž sa mohol oženiť postupne iba najviac s troma ženami. Naproti tomu západná Cirkev povoľovala až štvornásobnú postupnú ženbu. Jednoducho, táto otázka nebola riešená na ekumenickom sneme. Keď konštantínopolský patriarcha nechcel dovoliť konštantínopolskému cisárovi štvrtý sobáš, ten sa obrátil na rímskeho pápeža. Rímsky pápež Sergius III. podľa pravidla platného na Západe byzantskému cisárovi povolil štvrtý sobáš a byzantský cisár sa, samozrejme, oženil (v roku 906). Patriarcha obvinil pápeža, že sa mieša do jurisdikcie, na ktorú nemá právo. Pápež argumentoval okrem iného Konštantínovskou donáciou, že má právo rozhodovať spory v celej kresťanskej Cirkvi. Táto vcelku kuriózna kauza prehĺbila rozpor medzi východnou a západnou Cirkvou.

Táto epizóda v prehlbujúcom sa rozkole medzi východnou a západnou Cirkvou má vzdialený súvis s nami. Dieťaťom zo štvrtého manželstva cisára Leva VI. bol neskorší cisár Konštantín VII. Porfyrogenet. Tento v polovici 10. storočia okolo roku 950 napísal dielo O spravovaní ríše. V diele opísal vtedajší svet obklopujúci Byzantskú ríšu, vrátane Veľkomoravskej ríše, a prvýkrát použil názov Veľká Morava. Vďaka nemu sa tento názov vžil do neskoršej historiografickej literatúry až po našu dobu.

Rím aj Konštantínopol mali záujem o odstránenie rozporu, a preto obdobia zvýšeného napätia medzi oboma centrami kresťanstva striedali rokovania o odstránení napätia. Grécku múdrosť a rímsky životný štýl však už nebolo možné spojiť. Zhodou okolností v roku 1054 bola v Konštantínopole práve pápežská delegácia vedená kardinálom Humbertom, ktorá mala rokovať o odstránení rozporov. Na vcelku malicherný podnet však vedúci delegácie reagoval tak, že v Chráme Božej múdrosti položil na oltár kliatbu na východného patriarchu. Patriarcha neváhal a odpovedal kliatbou na rímskeho pápeža. Tak sa stal rok 1054 historickým medzníkom formálneho rozdelenia východnej a západnej Cirkvi.

Vzájomné kliatby boli stiahnuté 7. decembra 1965. Pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras v rovnaký čas slúžili bohoslužby v Ríme a v Istanbule a stiahli príslušnú kliatbu z roku 1054. Formálne rozkol zanikol, ale, ako vidíme, v skutočnosti nezanikol. Počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v Konštantínopole v roku 1979 pápež a patriarcha Dimitrios I. vytvorili spoločnú zmiešanú komisiu pre teologický dialóg Katolíckej cirkvi a Pravoslávnej cirkvi. Komisia s prestávkami stále pracuje.

Dejiny však priniesli ďalší problém. Po obsadení Konštantínopola tureckými vojskami v roku 1453, čiže po páde druhého Ríma, si začala budovať postavenie centra pravoslávneho sveta Moskva. Pre cára Ivana IV. Hrozného sformuloval postavenie Moskvy ako centra pravoslávneho sveta a tretieho Ríma starec Filofej, mních v kláštore v Pskove okolo roku 1540, slovami: „Так знай, боголюбец и христолюбец, что все христианские царства пришли к концу и сошлись в едином царстве нашего государя, согласно пророческим книгам, и это – Российское царство: ибо два Рима пали, а третий стоит, а четвёртому не бывать.“ („Tak znaj bogoľubec i christoľubec, čto vse christianskije carstva prišli k koncu i sošli v jeďinom carstve našego gosudarja, soglasno prorečeskim kňigam i eto – Rossijskoeje carstvo: ibo dva Rima pali a tretij stojit a četvjortomu ne byvať “.)

V Moskve sa vytvoril patriarchát. Autorita patriarchátu vzrástla po smrti Ivana IV., keď sa Rusko ocitlo bez cára a prepukli roky chaosu nazývaného v ruských dejinách smuta. Moskovský patriarcha veľmi prispel k voľbe nového ruského cára a novej cárskej dynastie Romanovcov v roku 1613 a k ukončeniu smuty. Rovnováha medzi svetskou a duchovnou mocou je v ruských dejinách dávnym problémom. Cárovi Petrovi I. sa zdalo, že patriarcha príliš zasahuje do záležitosti štátu, a v roku 1700 patriarchát zrušil. Vyše 200 rokov bola Moskva bez patriarchu. Po Februárovej revolúcii v roku 1917 ruská Pravoslávna cirkev obnovila patriarchát a zvolila aj patriarchu. Boľševická vláda, ktorá v čase voľby patriarchu už nastupovala, samozrejme, žiadny patriarchát ani patriarchu neuznávala. Až v roku 1943 pri mobilizácii všetkých rezerv ruskej spoločnosti do vojny proti Nemecku Stalin uznal patriarchu ruskej Pravoslávnej cirkvi, a tak sa obnovil aj formálne Moskovský patriarchát. Rozpor medzi Rímom a Konštantínopolom sa na východnej strane akoby preniesol z Konštantínopola do Moskvy. Doteraz nedošlo ani len k stretnutiu pápeža a moskovského patriarchu.

Zjednoteniu východnej a západnej Cirkvi sa na Západe venujú všetci moderní pápeži. Formálny rozkol bol odstránený už pred 40 rokmi zrušením vzájomných exkomunikácií medzi Rímom a Konštantínopolom. Skutočné zjednotenie, napríklad podľa vzoru gréckokatolíkov, sa však nepodarilo dosiahnuť. Formálne a symbolicky ide o postavenie pápeža a o filioque. Pravdepodobne nemožno očakávať, žeby ktorákoľvek východná Cirkev či patriarcha konštantínopolský alebo arménsky katholikos, a už vôbec nie moskovský patriarcha, uznali nad sebou jurisdikciu rímskeho pápeža. Je otázkou pre teológov, či možno očakávať v nejakej podobe a v nejakom stupni návrat k ekumenickému usporiadaniu, čiže spoločnému prijímaniu rozhodnutí pápeža a niektorých patriarchov.

V tejto otázke návšteva Benedikta XVI. v Istanbule – Konštantínopole, zdá sa, nepriniesla nič nové. V spoločnej deklarácii Benedikta XVI. a Bartolomeja I. z 30. novembra 2006 sa o najdôležitejšej téme – spoločenstvo a autorita Cirkvi na lokálnej, regionálnej a univerzálnej rovine – hovorí, že zmiešaná komisia študovala ekleziologické a kanonické dôsledky posvätnej povahy Cirkvi. Toto umožní riešiť niektoré základné otázky, ktoré sú stále nevyriešené. Treba zopakovať, že to je stále ešte dialóg medzi Rímom a Konštantínopolom, nie dialóg medzi Rímom a Moskvou. Je skutočnosťou, že keby sa podarilo dosiahnuť zhodu medzi Rímom a Konštantínopolom, až potom by sa ukázalo, či Moskva je tretím Rímom, alebo iba dočasným zástupcom druhého Ríma.

Zaujímavý vývoj nastal v októbri 2007. Komisia vytvorená Jánom Pavlom II. a Dimitriom I. schválila spoločnú správu (Ravenna Document), ktorá znamená zvrat. Obnovuje ekumenické postavenie pápeža a patriarchátov v Konštantínopole, Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme. Pápeža uznáva za prvého medzi patriarchami. Pápež však má konať – v úlohe prvého medzi patriarchami – „… so súhlasom zhromaždených biskupov“. Rozhodnutia pápeža a štyroch patriarchov v otázkach viery „… sú záväzné pre všetky Cirkvi a všetkých veriacich, pre všetky časy a všade. Rozhodnutia ekumenických koncilov zostávajú záväzné.“ Znamená to, že filioque sa znovu stáva problémom? Nicejsko-konštantínopolský ekumenický snem schválil vyznanie viery bez filioque.

Geopolitika vniesla do pôvodne jednotnej cirkvi spor o filioque a geopolitika vrhá na kresťanskú cirkev svoj tieň, aj keby sa spor o filioque podarilo odstrániť. Spolužitie Cirkvi a štátu bolo na Východe tradične užšie než na Západe. Na Východe sa nepodarilo nastoliť rovnováhu svetského a duchovného meča azda aj preto, lebo sily pôsobiace proti kresťanským národom na Východe boli rádovo väčšie. Byzantská ríša väčšinu svojej tisícročnej existencie bojovala o prežitie. Rusko sa cíti existenčne ohrozené stále. Byzantská ríša sa mylne domnievala, že križiacke výpravy jej tiahnu na pomoc. Všetky sa vyvinuli do väčšej alebo menšej vojny aj proti Byzancii, a štvrtá výprava v roku 1203 dobyla a rozvrátila Konštantínopol. Rusko si zo Západu najviac pamätá vojenské výpravy, ktoré naň tiahli, počnúc križiakmi a končiac Hitlerom, ale s rovnakým podozrením sleduje budovanie vojenských základní NATO okolo svojich hraníc. V dimenziách celého kresťanstva je to niečo podobné, ako keď v dimenziách západného kresťanstva Francúzsko a Nemecko viedli proti sebe vojny.

Problém má aj svoju filozofickú rovinu. Individualistická životná filozofia Západu by nedokázala stmeliť obyvateľov východných krajín natoľko, aby dokázali vzdorovať tlaku mnohonásobne väčšieho počtu ľudí z hĺbky Ázie. Pokus o historický, teologický alebo dokonca geopolitický výklad pápežovej cesty do Turecka by nás asi ďaleko nedoviedol. Pápež však navštívil v Turecku aj miesto, ktoré je nad všetkými vednými disciplínami. V Efeze odslúžil svätú omšu na mieste, kde žila Panna Mária po Ježišovej smrti. Ježiš zomierajúci na kríži ju poručil do starostlivosti apoštola Jána, ktorý ju podľa legendy zobral so sebou do Efezu. Ekumenický snem v roku 431 v Efeze vyhlásil Máriu za Bohorodičku. V kázni pri svätej omši pápež povedal, že Panna Mária, Matka Kristova a Matka Cirkvi, je Matkou tajomstva jednoty, ktorá nerozlučne spája Krista a Cirkev, jednotu budovanú a rozvíjanú vo svete a v dejinách. Azda týmto možno ukončiť poznámky k ceste pápeža Benedikta XVI. do Turecka.

Ján Čarnogurský
Autor bol predsedom vlády SR.

Text odznel v novembri 2007 ako prednáška na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku
(podľa http://www.impulzrevue.sk/article.php?252, krátené)