Zníženie statusu rusínskeho jazyka na úroveň dialektu ukrajinčiny...

Zníženie statusu rusínskeho jazyka na úroveň dialektu ukrajinčiny ako základ jazykovej politiky ZSSR na území Podkarpatskej Rusi (Zakarpatska)

Valerij Paďak, Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, Prešov

Pripojenie teritória Podkarpatskej Rusi (od roku 1946 Zakarpatskej oblasti Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky) ako autonómnej časti Československa k Sovietskemu zväzu v priebehu rokov 1944 - 1945 bolo pred očami svetovej verejnosti zdôvodňované ako „triumf historickej spravodlivosti", teda ako „zjednotenie všetkých ukrajinských území do jednej bratskej rodiny." V súvislosti s tým sa zároveň zdôrazňovalo, že tento zjednocovací proces bol už ukončený. Vôbec sa nebrala do úvahy skutočnosť, že na územiach susediacich so Zakarpatskom, teda v Poľsku (Lemkowina), na Slovensko (Prjaševščina), v Maďarsku (dolný Zemplín a Sabolčská župa) i v Rumunsku (južný Marmaroš) zostali takí istí Rusíni, akí žili na „zjednotenom" území Zakarpatska.

V tomto zmysle, aj tamojší Rusíni , a to v súlade s vtedajšou sovietskou rétorikou a terminológiou, mali byť tiež „zjednotení", avšak to sa už neuskutočnilo. Pravda, niektoré obce, ktoré zostali za hraničnou čiarou, chceli miestni komunisti „zjednotiť" na vlastnú päsť, ako napríklad obec Beregdoŕocz a iné, ale následná jednoznačná direktíva z Moskvy zastavila tento proces a v otázke určovania hraníc žiadala dôsledné rešpektovania hraničnej línie, ktorú sama určila.

V jednotlivých regiónoch osídlených Rusínmi, ktoré mali byť pričlenené k Ukrajine, a teda v tých, ktoré sa ocitli v zóne strategických záujmov ZSSR, sa mala začať mohutná ideologická kampaň na podporu tohto politického kroku. Vychádzala z tézy, že obyvateľstvo na južných svahoch Karpát je ukrajinské, že rusínstvo je vlastne prežitá (archaická) forma ukrajinského etnického sebaurčenia. Uvedené tvrdenie tak oprávňovalo prítomnosť ZSSR v Zakarpatsku a prisudzovalo mu geopolitickú dominanciu v tejto časti strednej Európy.

V záujme tohto politického aktu - zastretej anexie - začala sa masová asimilácia pôvodného rusínskeho obyvateľstva.

Uvedený model geopolitickej prítomnosti ZSSR na územiach južne od Karpát nebol spontánnou reakciou víťaznej krajiny v druhej svetovej vojne. Bol pripravovaný celým radom politických plánov a činov už od vytvorenia ZSSR, ktoré vyplývali z prevzatia základných postulátov geopolitickej stratégie cárskeho Ruska z polovice 19. storočia. Tie predpokladali, okrem iného, aby k Rusku bola pripojená celá tzv. Karpatská Rus, teda. Bukovina, Halič, Lemkowina, ale aj Uhorská Rus. /1/  Iba pripomíname, že vlastenecké demonštrácie na podporu posledného ruského cára Mikuláša II. v Petrohrade a v iných mestách Ruska v predvečer prvej svetovej vojny prebiehali pod heslami „Slobodu Karpatskej Rusi!" /2/

Taktiež sovietska politika vo vzťahu k uvedenej „Karpatskej Rusi", vrátane bývalej Uhorskej Rusi (Podkarpatskej Rusi) bola sformulovaná na V. kongrese Komunistickej internacionály v roku 1924 v Moskve a potvrdená v decembri 1925 na IX. zjazde Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny - KS(b)U. Vyjadrovala ju téza o tom, že všetci východní Slovania karpatského regiónu nezávisle od toho, ako sa po národnostnej stránke identifikujú, sú Ukrajincami./3/   Sovietske orgány zaviedli zákaz národnosti „Rusín", ktorá bola súčasne nahradená národnosťou „Ukrajinec" alebo jej polooficiálnou verziou „zakarpatský Ukrajinec". V pasoch sovietskeho typu a v najrozličnejších dotazníkoch sa v príslušnej rubrike v danej súvislosti ponúkala len národnosť „Ukrajinec".

Zakázanie rusínskeho jazyka sa uskutočnilo cestou zníženia jeho statusu na úroveň jedného z dialektov ukrajinského jazyka. Rusínsky jazyk bol vytlačený zo všetkých oblastí jeho dovtedajšieho využívania. V praxi to viedlo k zatvoreniu redakcií novín a vedeckých inštitúcií, rozhlasu i divadla. Súčasne boli zatvorené všetky rusínske školy a už na jeseň 1945 namiesto nich fungovalo 636 škôl s ukrajinským vyučovacím jazykom. Spolu so 65 školami s maďarským a moldavským vyučovacím jazykom pre Maďarov a Rumunov sa tak v týchto školách celkom učilo 113 488 žiakov. Zároveň v rokoch 1946 - 1947 z východných oblastí Ukrajiny bolo na prácu v školách regiónu vyslaných 1 200 učiteľov. /4/

Namiesto rusínskych kultúrnych inštitúcii boli zriadené analogické ukrajinské alebo ruské ustanovizne. Symptomatickým je príklad likvidovania rusínskeho národného divadla na Podkarpatskej Rusi v roku 1945. Zaslúži si pozornosť, pretože v dejinách európskeho divadla podobný jav nenájdeme. Je známe, že na Podkarpatskej Rusi bolo roku 1936 založené Zemské podkarpatoruské ľudové divadlo, ktoré prezentovalo hry v karpatoruskom jazyku. Po rozpade Československa divadlo podporila novozriadená maďarská správa a reorganizovalo ho na Uhroruské národné divadlo, ktoré existovalo až do roku 1944. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k sovietskej Ukrajine návrhy zachovať rusínske divadlo v novovytvorenej Zakarpatskej Ukrajine neboli žiaduce. Namiesto toho bolo na turné do tohto regiónu v takmer plnej zostave vyslané osadenstvo Záporožského hudobno-dramatického divadla M. Ščorsa hrajúceho diela ukrajinskej klasiky. Po ukončení hosťovania bolo osadenstvu tohto divadla rozkazovacím spôsobom navrhnuté zostať v Užhorode.

Rada ľudových komisárov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR) totiž 12. novembra 1945 prijala uznesenie vytvoriť od 1. januára 1946 Zakarpatské oblastné štátne hudobno-dramatické divadlo. /5/ Hercom, v rozhodujúcej väčšine neperspektívnym osobám bez stáleho bydliska, boli v Užhorode ponúknuté lepšie bytové podmienky a mnohé výhody. Napríklad, hercom bolo pridelených päť trojizbových a desať dvojizbových bytov, a to v prestížnych štvrtiach mesta. Divadlo zo Záporožia bolo formálne premenované na Zakarpatské ukrajinské hudobno-dramatické divadlo a obsadilo budovu Užhorodského mestského divadla a takým zostalo doteraz.

Podľa tohto istého scenára, teda na základe uznesenia Rady ľudových komisárov USSR a Ústredného výboru KS(b)U O opatreniach na rozvoj národného hospodárstva v Zakarpatskej oblasti na rok 1946 bolo Výborom pre umenie USSR v tom istom roku do Mukačeva premiestnené „na trvalú prácu" Belgorodsko-dnestrovské ruské dramatické divadlo. Tam však bolo premenované na Zakarpatské oblastné ruské dramatické divadlo a umiestnené do priestorov Mukačevského mestského divadla. Jeho prvé predstavenie sa uskutočnilo 23. augusta 1947 a funguje dodnes. /6/

Začali sa vydávať noviny v ukrajinskom a ruskom jazyku a rozhlasové vysielanie sa uskutočňovalo v ukrajinskom jazyku. Týmto spôsobom bolo ignorované viac než tisícročné obdobie štátoprávneho konštituovania rusínskeho národa, účasť jeho inteligencie pri formovaní rusínskej kultúry, umenia, literatúry a písomníctva. Nebol tiež rešpektovaný fakt vytvorenia a fungovania rusínskeho literárneho jazyka a ustanovenia jeho gramatickej normy. Posledná gramatika rusínskeho literárneho jazyka v predsovietskom období v regióne vznikla v roku 1941. Bola to Грамматика руського языка I.Harajdu. Vo väčšej alebo menšej miere sa z nej učila a osvojovala si ju školská mládež narodená v rokoch 1930 - 1936. /7/ Uvedená gramatika bola svojím charakterom reformátorskou, hoci nie úplne dôslednou. Fakticky zásadne menila názor miestnej inteligencie na otázku, akým má byť literárny jazyk podkarpatských Rusínov. Zároveň uzatvárala diskusiu, často neplodnú, pretrvávajúcu viac než celé storočie. Prvýkrát v roku 1941 bola vytvorená norma v duchu základných gramatických tendencií pre tú časť inteligencie, ktorá sa formovala od roku 1801, teda od čias objavenia sa medzi ľudom veľmi populárnej knihy budúceho mukačevského biskupa Ivana Kutku (1750-1809-1812) Катихисiсъ малый или наука православно-христїанская ..., ktorá zaznamenala 11 vydaní. Práve o diele I. Kutku sa kritika vyjadrila v tom zmysle, že táto kniha bola napísaná „...pre ľud v jeho jazyku ". /8/

Diskusia o normách literárneho jazyka sa v radoch rusínskej inteligencie nikdy neskončila. Ona na istý čas stíchla, aby sa rozhorela s novou intenzitou v priebehu druhej polovice 19. storočia až prvej tretiny 20. storočia. V tejto súvislosti možno pripomenúť, napríklad, jazykové polemiky na stránkach užhorodských novín Новый свћтъ v rokoch 1871 - 1872, /9/ vrátane diskusií o norme literárneho jazyka spojených s pokusom o vydanie práce Alexandra Mitraka pod názvom Русско - мадьярский словарь (1881). /10/   V 19. storočí v podmienkach úplnej prevahy ideí moskvofilstva v prostredí rusínskej inteligencie sa gramatické normy rusínskeho (руського) literárneho jazyka formovali na základe teórie jednotného literárneho jazyka pre všetkých Slovanov. Mala ním byť ruština s neveľkými miestnymi úpravami, ktorá by sa v tejto funkcii uplatnila v rámci slovanského etnika. Je to úplne evidentné a pritom zdôvodniteľné vnútropolitickou situáciou vo vtedajšom Uhorsku a asimilačnou politikou Pešti vo vzťahu k miestnemu rusínskemu obyvateľstvu. Preto Gramatika spisovného ruského jazyka K. Sabova vydaná v roku 1865 úplne kopírovala ruskú gramatiku a bola jedinou príručkou tohto druhu až do začiatku 20. storočia. /11/ Táto tradícia pokračovala aj v dvadsiatych rokoch 20. storočia, o čom svedčí objavenie sa novej učebnice Gramatika ruského jazyka pre stredné školy Podkarpatskej Rusi vydaná za redakcie E. Sabova v roku 1924. /12/  Iné stanovisko v medzivojnovom období zaujali ukrajinskí filológovia nachádzajúci sa v emigrácii na Podkarpatskej Rusi, ktorých vynikajúcim predstaviteľom sa stal pedagóg a vedec, filológ z Haliče, Ivan Paňkjevič. Československé ministerstvo školstvo ho poverilo prípravou učebníc pre ľudové školy s vyučovacím jazykom podkarpatoruským". I. Paňkjevič napísal takúto školskú učebnicu, ktorá vyšla v roku 1922 a v ďalších vydaniach potom roku 1927 a 1936. /13/

I. Paňkjevič fakticky navrhol prechod na základy gramatiky ukrajinského jazyka, čo sa stretlo s rozhorčením miestnej inteligencie. Úsilie I. Paňkjeviča tak smerovalo k tomu, aby s cieľom postupného približovania sa rusínskej reči k štandardom ukrajinskej spisovnej výslovnosti sa vytvoril istý jazykový štandard, ktorý dostal pomenovanie „paňkjevičovka". Tento štandard predpokladal dvojaké prečítanie textu: po rusínsky aj po ukrajinsky. Pravda, vo vyučovacom procese sa očakával plynulý prechod na základy ukrajinského literárneho jazyka.

Z tohto dôvodu sa počítalo so zavedením špecifického písmena „ô" (o so strieškou), pričom v určitej pozícii namiesto „u" alebo ű podľa noriem výslovnosti špecifických pre rusínske nárečia by sa vyslovoval zvuk „i" charakteristický pre ukrajinské ortoepické normy. Názorne to možno demonštrovať na nasledujúcom príklade. Rusínske „pčulka" alebo podľa iných dialektov „pčulka" (rusky пчёлка) sa graficky vyjadrí pomocou písmena „ô" ako „pčôlka". Pritom sa časom upevní ukrajinská výslovnostná norma „pčilka". Podobnými prípadmi sú slová гôр, рôк вћкбв, вôсћм, вôн, тôлько. 

To je príčina, prečo sa stalo vydanie gramatiky Ivana Harajdu úplne na začiatku štyridsiatych rokov dôležitou politickou, kultúrnou a národnou udalosťou v dejinách Podkarpatska. Harajda odmietol akékoľvek umelé experimentovanie a sústredil pozornosť na vytvorenie spisovnej normy na základe dialektov rusínskeho jazyka. Gramatika dokazovala politickú zrelosť miestnej inteligencie, ktorá prekonala ideový vplyv ideologických pozícií, ktoré boli rusínstvu cudzie a vťahovali ju do neriešiteľných jazykových sporov. Je dôležité spresniť, že v dvadsiatych a tridsiatych rokoch miestna inteligencia bola vystavená silnému ideovému vplyvu rôznych emigrantských skupín, ktoré sa usadili v Československu hneď po víťazstve boľševikov v Rusku a na Ukrajine. Dve protichodné ideologické sily ruskí a ukrajinskí nacionalisti, ktorí sa ocitli v emigrácii, pokračovali vo svojom „večnom" spore usilujúc sa vtiahnuť do tohto boja (pravdaže, obaja na svoju stranu) miestnu rusínsku inteligenciu. Je potrebné priznať, že československá vláda nemala v tejto otázke jasnú politickú líniu, a preto im to dovolila. V dôsledku toho rusínska inteligencia, len čo sa oslobodila z polstoročného tlaku asimilačnej politiky Uhorska, nedokázala v 20. rokoch rýchle vypracovať presné kritériá rusínskeho nacionalizmu. Identifikácia „my nie sme ani Rusi ani Ukrajinci, ale osobitný samostatný slovanský národ - Rusíni" sa stále nachádzala v zárodočnom stave, bez jasných národnopolitických kontúr, erodovaná pod vplyvom agitácie ruských a ukrajinských nacionalistov.

Trend kodifikovania rusínskeho literárneho jazyka na základe ľudových nárečí, spojený s činnosťou Hiadora Stripského, Alexandra Bonkaló, tajomníka Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a súčasne vydavateľa, redaktora rusínskych periodík Alexandra Iľnického, a tiež najvýraznejšieho predstaviteľa rusínskej národnej idey, budúceho akademika Maďarskej akadémie vied Antona Hodinku narážal na odpor. Z jednej strany to boli tradície ruského jazyka ako jazyka miestnych novín a diel spisovateľov, ktoré boli zakorenené pod vplyvom moskvofilstva v polovici 19. storočia, a na druhej strane nevôľa ich oponentov obhajujúcich zavedenie ukrajinského literárneho jazyka pre Rusínov. Napokon sa rusínska inteligencia v dvadsiatych a tridsiatych rokoch rozdelila na tri skupiny: rusofilov, ukrajinofilov a rusinofilov, pričom sily uznávajúce rusínsku národnú identitu sa nachádzali v najmenej priaznivých politických podmienkach. Situácia sa zmenila v rokoch 1938 - 1939. Nová národnostná politika Maďarska predpokladala zabezpečenie statusu úradného jazyka pre rusínsky jazyk, vykorenenie ukrajinskej národnej myšlienky na Podkarpatsku ako prinesenej zvonku a tiež neutrálny vzťah k rusofilstvu. V dôsledku toho rusinofilstvo dostalo príležitosť na slobodný rozvoj, čo ihneď prinieslo hmatateľné výsledky.

Podkarpatská vedecká spoločnosť (Подкарпатское общество наук - ПОН) vytvorená v januári 1941 pod vedením výkonného riaditeľa Ivana Harajdu začalo fakticky plniť funkciu rusínskej akadémie vied a, nehľadiac na podmienky vojnového obdobia, za štyri roky, teda do októbra 1944, dosiahla značné úspechy./14/ Na základe novej gramatiky rusínskeho jazyka ПОН začalo vydávať vo veľkých nákladoch noviny a časopisy, vedecké zborníky, básnické zbierky, literárne diela pre deti, atď. Vydavateľská činnosť získala značnú podporu v prostredí miestnej inteligencie, ktorá začala aktívne spolupracovať s ПОН. O úspešnej práci spoločnosti svedčí veľkosť tiráže i záujem kupujúcich o polygrafickú produkciu. V prvej výročnej správe publikovanej 15. marca 1942 sa, okrem iného, uvádza, že v hodnotenom období vyšlo 24 publikácií v celkovom náklade 174 000 exemplárov, pričom 137 000 z nich už bolo predaných. Vydávali sa tri periodiká, a to Литеретурна недћля (ako dvojtýždenník), Зоря - Hajnal (polročne) a Руська молодеж (mesačník). Popularitu mali aj dve knižné edície: Народна библіотека а Дћточа библіотека, v rámci ktorých vyšlo 31, resp. 12 titulov. Edícia Литературно-наукова библіотека vydala vyše 40 publikácií vrátane takého unikátneho diela, akým bola Загальна библіогрфія Подкарпатя (Celková bibliografia Podkarpatska), v ktorej je uvedených vyše tritisíc najdôležitejších regionálnych publikácií od 19. storočia do prvej polovice 20. storočia. /15/  To len dokazuje, že rusínsky literárny jazyk sa skoro do polovice štyridsiatych rokov minulého storočia aktívne používal v spoločnosti. Bol to jazyk oficiálnych inštitúcií, obchodnej dokumentácie, rusínskej tlače a rozhlasu, divadla i literatúry. Vo vysokých nákladoch tiež vychádzali učebnice pre ľudové školy.

Od prvých dní sovietskej moci v Zakarpatsku boli proti predstaviteľom rusínskej národnej inteligencie namierené represívne opatrenia. Lídri strán autonomistickej orientácie na čele s prvým premiérom autonómnej Podkarpatskej Rusi Andrejom Brodym boli zastrelení na základe falošných obvinení z antisovietizmu a kolaborácie s maďarským horthyovským režimom. Autor poslednej gramatiky rusínskeho jazyka I. Harajda bol zatknutý a ešte pred súdnym procesom zomrel v užhorodskom väzení. V jeho súdnom spise sprístupnenom podľa trestného zákonníka Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (!) sa uvádza, že vedec uskutočňoval „profašistickú agitáciu namierenú proti komunistickému hnutiu, Sovietskemu zväzu a demokratickým štátom.  /16/

So zavedením sovietskeho systému školského vzdelávania v roku 1945 miestni učitelia boli tajne vystavení lustrácii ohľadom lojality k sovietskej moci, pod rôznymi zámienkami boli „vytlačovaní" zo škôl, mnohým bolo odopreté právo pracovať v školstve. Včerajší učitelia a vychovávatelia boli prinútení hľadať si prácu na najnižšie platených pozíciách upratovačiek, strážnikov a podobne. V školách boli žiakom hromadne odobrané učebnice starého (dosovietskeho) typu. Z knižníc boli odstránené všetky knihy a časopisy v rusínskom jazyku. To málo z knižnej produkcie predsovietskeho obdobia, čo v jedinom exemplári zostalo nezničené, bolo odoslané do rôznych špeciálne chránených fondov, ku ktorým bol prístup prísne ohraničený. V podmienkach totality diskusia miestnej elity s mocou v akejkoľvek forme skončila, ale systém represií proti pôvodnému rusínskemu obyvateľstvu neprospieval rozvoju rusínskej národnej identity ani, prirodzene, rusínskeho literárneho jazyka. Rusínske obyvateľstvo sa totiž v dôsledku prerozdelenia politickej mapy strednej Európy po druhej svetovej vojne ocitlo v šiestich štátoch (ZSSR, Poľsko, Československo, Maďarsko, Juhoslávia, Rumunsko) a „sovietski" Rusíni boli od ostatných Rusínov oddelení železnou oponou. Tieto procesy boli „zakonzervované" na úrovni roku 1944 a takými zostali až do doby „perestrojky" Gorbačova. Pravda, je nevyhnutné poznamenať, že pasívny protest a neprijatie ideologických dogiem politiky asimilácie sa prejavovalo na rôznych úrovniach. Politika ateizácie miestneho rusínskeho obyvateľstva, napríklad, nemala viditeľnejšie úspech. Aj v otázke rýchleho preorientovania Rusínov sa prejavil konzervativizmus. Napríklad, oficiálny termín „zakarpatskí Ukrajinci" miestne obyvateľstvo „mlčky" ignorovalo a po čase namiesto neho zaviedlo používanie lokálneho názvu „Zakarpatci", ktorý sa neskôr preniesol aj na stránky periodickej tlače, do rozhlasu, a ktorý dovoľoval na úrovni genetickej pamäte zachovať spojenie súčasnosti s minulosťou.

K tomu v značnej miere napomáhala aktívna existencia rusínskej ľudovej piesne, ľudového tanca, opatrný, tvorivý vzťah k rodnému folklóru a k tradíciám. Určitým spôsobom ukrajinizácii Rusínov prekážalo i to, že v kostoloch sa používal cirkevnoslovanský jazyk. Napokon, v podmienkach ukrajinského jazykového systému vzdelávania, Rusíni, ktorí si osvojovali tento slovanský jazyk, jasne rozlišovali ukrajinský a rusínsky jazyk ako "ukrajinský" z jednej strany, a „svoj" zo strany druhej. V praxi bolo možné často počuť, napríklad „говориме по свому" (hovoríme po svojom), говорь лем по нашому (hovor iba po našom), atď. Takýto stav s porušovaním práv pôvodného rusínskeho etnika v podmienkach totality si vyžadoval nové generácie rusínskej inteligencie, aby prežila, pasívne prijala sovietske ideologické dogmy, ktorých aktívnymi nositeľmi v regióne boli z východu premiestnené kádre, vedúci závodov, tvorivá i vedecká inteligencia, učitelia i pracovníci v inžinierskych profesiách. Pravdaže, „dôveru" sovietskeho systému bolo nutné si zaslúžiť; kádrový postup každému mladému špecialistovi mohol byť garantovaný len jeho členstvom v KSSZ, jeho lojalitou k sovietskej moci, ale u predstaviteľov tvorivej inteligencie i vedeckých pracovníkov humanitného smeru ešte aj čímsi navyše.

Vo vedeckých prácach, ako aj v dielach umeleckej literatúry mali vychvaľovať nielen idey marxizmu-leninizmu, ale aj prezentovať falošné tvrdenia o anexii Podkarpatskej Rusi ako o dlho očakávanom čine „znovuzjednotenia" zakarpatských Ukrajincov v rámci USSR", ako aj nepravdivé tézy o zatvorení rusínskych škôl a o zákaze rusínskeho literárneho jazyka ako o akte prekonávania zaostalosti vo sfére vzdelávania a ústupu od tzv. tutešňactva. Rusínsky jazyk sa pritom vysvetľoval ako jeden z dialektov ukrajinského jazyka a nositelia tohto jazyka neboli považovaní za nič iné, ako len za príslušníkov jedného zo subetnosov ukrajinského etnika.

Vzniknuté podmienky tak negatívne vplývali na rozvrstvenie rusínskej spoločnosti. Prispôsobovanie sa v prostredí inteligencie, zvlášť medzi spisovateľmi, básnikmi, novinármi, kultúrno-osvetovými pracovníkmi, historikmi, literárnymi vedcami a lingvistami, ale tiež aj medzi učiteľmi stredných škôl, sa stalo povinnou podmienkou ich kariérneho rastu. Vzhľadom na zákaz poznať svoje dejiny, na archívy zatvorené pre historikov, ako i na agresívnu politiku zatajovania a bezohľadného popierania významných míľnikov v dejinách rusínskeho ľudu predstavitelia miestnej inteligencie súhlasili s praktikami prepisovania histórie a tohto procesu sa priamo zúčastňovali. Na druhej strane, tí istí predstavitelia miestnej inteligencie, ktorí oficiálne uznávali, že sú „zakarpatskými Ukrajincami", boli vzdialení od problémov ukrajinského národného hnutia, neposudzovali ich ako svoje, dištancovali sa od tzv. ukrajinského nacionalizmu, jasne vymedzovali vlastné teritória a západoukrajinské územia a vnímali ako urážku to, ak ich, podľa Haličanov, východní Ukrajinci a Rusi v každodennom živote nazývali „banderovcami".

Spor medzi ukrajinskými a ruskými nacionalistami prenesený do regiónu v 20. rokoch pokračoval v Zakarpatskej oblasti aj v sovietskych časoch, pravda, už v nových historických podmienkach. J. V. Stalin, ktorý v roku 1944 anektoval rusínske územie, úsilie o politickú a strategickú prevahu na južných svahoch Karpát v podstate zakrýval ideologickou zásterkou o nevyhnutnosti zjednotenia všetkých ukrajinských území v jednom štáte. To bolo hlavnou príčinou politiky ukrajinizácie Rusínov, ktorú Moskva dovolila uskutočňovať Kyjevu, hoci v tom istom čase na ostatnom území Ukrajiny Kremeľ v ukrajinskojazyčnom prostredí sa pevne pridržiaval politiky rusifikácie, vykorenenia ukrajinského nacionalizmu, prejavov „banderovščiny", atď. Moskva povolila ukrajinizáciu Rusínov, ale tento proces súčasne kontrolovala, aby neprerástol do problému ukrajinského nacionalizmu. Preto v Zakarpatsku bol paralelne spustený mechanizmus rusifikácie. Tomu v mnohom napomohol fakt masového vydávania kníh, časopisov a novín, ale aj vysokoškolských učebníc v ruskom jazyku. Hudobné programy a obľúbené televízne a rozhlasové relácie boli z Moskvy vysielané do éteru tiež v ruskom jazyku. Štátnym rozhlasom a televíznymi kanálmi prenášaným programom z Kyjeva a Užhorodu v ukrajinskom jazyku bola pridelená úloha druhoradých a doba vysielania v televízii stanovená na pre divákov najnevhodnejšiu časť dňa. Jediné oblastné noviny Закарпатська правда povinne vychádzali aj v ruskej mutácii. Keď bolo natrvalo do Užhorodu premiestnené Záporožské ukrajinské divadlo M. Ščorsa, tak paralelne do Mukačeva bolo presunuté Belgorod-dnestrovské ruské dramatické divadlo. /17/  Výsledkom toho všetkého bolo, že ukrajinizácia Rusínov bola podporovaná len na úrovni ideológie, teda formálne sa udržiavala základná politická línia. Na druhej strane, ukrajinský jazyk mal marginálne postavenie. Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov, napríklad, v Užhorode, v Mukačeve a v iných mestách Zakarpatskej oblasti dokonca v školách s ukrajinským vyučovacím jazykom deti počas prestávok komunikovali spravidla rusky. Ruský jazyk úplne dominoval v akademickom prostredí i medzi mládežou.

Priznanie statusu jazyka medzietnickej komunikácie ruštine viedlo k tomu, že aj etnickí Ukrajinci, ktorí sa prisťahovali do regiónu po druhej svetovej vojne, ktorých početnosť sústavne narastala a dnes dosahuje približne 130 000 - 160 000 ľudí z 1 250 000 obyvateľov oblasti, často medzi sebou rozprávali po rusky. /18/   Takýto stav bol typický najmä pre mestské prostredie. Na vidiek ruský jazyk prenikal pomalšie, nemal popularitu, tamojšie rusínske obyvateľstvo ho prakticky nepoznalo, hoci dedinská inteligencia mu dobre rozumela. V rusínskych obciach oficiálnym jazykom komunikácie zostávala ukrajinčina. Ukrajinizácia vidieka nemala však vtedy znaky agresivity, ktoré sa začali prejavovať až od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Osvojovanie ukrajinského jazyka miestnym obyvateľstvom malo veľmi subjektívny charakter: kto sa ako učil v škole, tak aj ovládal jazyk. Preto hlavnou osobitosťou používania oficiálneho jazyka na dedine bol svojrázny hybrid rusínskeho a ukrajinského jazyka, ktorý sa ozýval z verejných vystúpení predsedov miestnych sovietov alebo predstaviteľov kolchozov, počas slávnostnej časti uzatvárania manželstiev, pred začiatkom a počas športových stretnutí a súťaží, atď. V každodennom živote v osobnom styku Rusína s Rusínom znela rodná reč, do ktorej sa vmiešavali nové slová prevzaté z ruského alebo ukrajinského jazyka, ktoré prichádzali do rusínskych odľahlých obcí pod vplyvom industrializácie, urbanizácie, mechanizácie, kolektivizácie, ateizácie a ďalších procesov 20. storočia. Jedinou bunkou chrániacou rusínsky národný kód a rusínsky jazyk v sovietskom období bola vidiecka rodina. Hlavne v rodine, v prvých šiestich - siedmich rokoch, ešte pred školskou dochádzkou, kládli sa základy rusínskeho ústneho prejavu, ktorý dieťa ďalej rozvíjalo v malých spoločenstvách - v rodnom jazykovom prostredí: v obci, v osade, v meste. Rozpad Sovietskeho zväzu uvoľnil energiu národného obrodenia. Týmito možnosťami disponovali, spolu s inými národmi, aj Rusíni. Vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu v roku 1991 stimulovalo rýchly rozvoj ukrajinskej národnej idey, rusifikácia sa skončila, no vo vzťahu k Rusínom sa asimilačná politika Ukrajiny stala agresívnou. I v súčasnosti je založená na tých istých stalinských tézach o triumfe spravodlivosti „znovuzjednotenia Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou v rodine bratských národov ZSSR". Rusínska národnosť doteraz nie je v Ukrajine uznaná a rusínsky jazyk doteraz sa nachádza v neplnoprávnom postavení jedného z dialektov ukrajinského literárneho jazyka. /19/ Nehľadiac na to, rusínske hnutie v ostatnom v ostatnom desaťročí získava čoraz zreteľnejšie kontúry národného obrodenia, a to nielen v oblasti štátoprávneho usporiadania, ale i na úseku návratu k na polstoročie prerušenej písanej tradícii.

Valerij Paďak

Poznámky
/1/ Падяк, Валерій Iванович. „З історії діяльності Слов'янських комітетів поміж русиів : невідоме листування А. Кралицького з М. Раевським 1865-1866 років". In Ідеї слов ямської єдності та суспільна думка на Закарпатті в ХІХ-ХХ ст.: Доповіді наук. семінару, присвяч. 150 -річчю Слов'янюького з'їзду в Празі. Ужгород: Видавництво В. Падяка, 1999, s. 62-78. Pozri tiež Konečný, Stanislav „Rusko a karpatskí Rusíni v Československu". In Pospíšil, Ivan - Šaur, Josef (eds.). Európske areály a metodologie : Rusko, strední Evropa, Balkán a Skandinávie. Brno: Masarykova univerzita, 2011, s. 160-161.
/2/ Падяк, Валерій. „Перша світова війна: Карпатські спомини". Старий замок Паланок. Mukačevo, roč. 2004, 22.- 28. október 2004, č. 15, s. 15.
/3/ Скрипник, Микола Олексійович „Національне відродження в сучасних капіталістичних державах на прикладі Закарпатської України". Прапор марксизму. Charkov, roč. 1928, č. 1 (2), s. 229-230.
/4/ Гомонай, Василь Васильович. Народна освіта Радянського Закарпаття. Київ; Ужгород: Радянська школа, 1988, ss. 37, 41.
/5/ Ігнатович, Гнат Гнатович. Від гасниці до рампи : Нариси з історії українського театру на Закарпатті. Ужгород: Ліра, 2008, s. 287.
/6/ Давыдова, Ирина Николаевна. Театр над Латорицей : О Закарпатском обласном русском театре. Ужгород: Карпати, 1991, s. 5.
/7/ Гарайда, Иванъ. Грамматика руського языка. Унгваръ: Выданя Подкарпатского общества наук, 1941.
/8/ УнГваръ, дня 5 (17) мая. In Новый свћтъ, roč. 1871, č. 14, s. 1-2.
/9/  O. Какъ намъ писати? In Новый свћтъ, roč. 1871, č. 2, s. 1_3, č. 3, s. 1-3, č. 4, s. 1-3. Pozri tiež Падяк, В. Антоній Годинка и ідея реформы русинського літературного языка у 70-i годы ХІХ ст. In Русинскый світ, Будапешт, roč. 2004, č. 6 (marec), s. 2-4.
/10/  УнГваръ, дня 18 (30) мая. In Новый свћтъ, roč. 1871, č. 12, s. 1-2.
/11/ Сабов, Кирилл. Антонович. Грамматика письменнаго русскаго язаыка. Ужгородъ, 1865.
/12/ Грамматика русскаго языка для средныхъ учебнызъ заведеній Подкарпатской Руси.Часть І: Этимолоая.
Составлена подъ редакціей Евм. Ив. Сабова. Ужгородъ: Культурно-просветительное общество им. А. Духновича въ Ужгородћ, 1924, 152 s.
/13/ Панькевич, Иван Артемович. Граматика руського языка для школ середних и гожданських : Третє перерoпблене и доповнене выданя. Praha: Státní vydavatelství, 1936.
/14/ Podrobnejšie pozri Капраль, Михаил. Подкарпатское Общество Наук : Публикації: 1941-1944. Ужгород: ПоліПрінт, 2002, 172 s.
/15/ Лелекачь, Николай - Гарайда, Иван (eds). Загальна библіографія Подкарпатя. [Lelekács, Miklós - Harajda, János (eds.). Kárpátalja általános bibliográífíja]. Ужгород: Видавництво В. Падяка, 2000, 212 s.
/16/ Падяк, Валерій. Іван Андрійович Гарайда : 100-річчя з дня народження філолога, виконавчого директора Подкарпатського общества наук (1905-1944). In Васильєва, Т. І.- Боронич, Г. В. (eds.). Календар краєзинавчих пам'ятних дат на 2005 рік:Рекомендаційний бібліографічний посібник. Ужгород: Вздавництво В. Падяка, 2004, s. 63.
/17/ /Давыдова, И.Н. Театр над Латорицей, s. 5.
/18/ Рущак, Михаил Юрьевич - Падяк, Валерий Иванович. Система хозяйствования в Закарпатской области в 1991-2004 годах : економический упадок, развал аграрного сектора, губительное использование природных ресурсов, крах социальной защиты населения, политика ассимиляции русин, нарушение прав коренного населения. Ужгород : Видавництво В. Падяка, 2004, s. 47.
/19/ Падяк, Валерий Иванович. Поукрайинщеня текстув русинської класичної поезиї як елемент політикы асимілациї. In Русинськый світ, Будапешт, roč. 2005, č.18 (marec), s. 2-5.