ZO SPOMIENOK NA PRVÚ SVETOVÚ VOJNU - 2. ČASŤ
Spomienky generála Nemca na pôsobenie v okrese Bardejov
Pred 90-timi rokmi v jarnej ofenzíve v roku 1915 Ruská armáda dobyla opäť časí slovenského územia a frontová línia prebiehajúca aj terajším územím okresu Bardejov sa ustálila na čiare z poľského Regetowa cez Stebnícku Hutu, Zborov, Šarišské Čierne... a ďalej na východ. Ešte v poľskom Tarnowe bol z príslušníkov jednotlivých rôt Českej družiny v Ruskej armáde utvorený prezvedný oddiel, ktorý bol po výcviku odvelený po začatí novej ofenzívy na dobyté slovenské územie. Príslušníkom oddielu bol aj Matej Nemec, ktorý 25. marca 1915 pri Nižnej Polianke prekračuje hranice a vstupuje na územie budúcej Československej republiky. Aj na svoje pôsobenie na území terajšieho okresu Bardejov spomína v knihe Návraty k slobode, z ktorej som preložil nasledujúcu časť:
Sneh ešte ležal v roklinách, keď sme hneď po veľkonočných sviatkoch roku 1915 boli na pochode do Karpát. Po ceste vyhriatej jarným slnkom sa nám dobre išlo, ale na tienistých miestach sme sa museli brodiť v blate. V Krempnej (asi 20 km od Nižnej Polianky, poznámka J. H.) miestami musel Toník Čila pochodovať takým spôsobom, že keď chcel urobiť krok musel s rukami ťahať topánky súčasne s nohami z bahna. Aj napriek tomu sa nám išlo celkom veselo a so spevom. Po vysokom a širokom hrebeni sa tiahla haličsko-slovenská hranica. Keď sme cez ňu prechádzali, na každom kroku sme videli stopy krutého boja. Dediny po obidvoch stranách hranice boli úplne vypálené. Na tretí deň náš sokolský výzvedný oddiel dorazil do Niklovej (dnes Mikulášová, poznámka J. H.), kde bol štáb 48. divízie Ruskej armády. Veľmi srdečne nás privítal generál Lavr Georgevič Kornílov. Vedeli sme, že nás má rád a tiež to preukázal starostlivosťou o nás, aby sme zbytok cesty vykonali v noci, pretože terén zo strany nepriateľa bol úplne otvorený a nepriateľ mal zo Zborovského hradu všetko ako na dlani. Ubytovali sme sa v Komlospataku (Chmeľová, poznámka J. H.), kde mal sídlo štáb Očakovského pluku, ku ktorému sme boli ako prieskumníci pridelení. Tak už sme konečne na Slovensku, na území nášho budúceho štátu. Kto by s toho nemal radosť. Veď obsadenie ďalšieho územia je na dosah ruky a to bude mat veľký vplyv na našich ľudí doma a v Rakúsko-Uhorskej armáde. Videli sme to vtedy príliš ružovo. Ale bolo sa tiež z čoho radovať. Bývali sme v chalupe slovenskej rodiny ako u svojich vlastných. Mali dosť veľké hospodárstvo a tak celé dni pracovali na poli a doma nechali všetko otvorené a nám hovorili, aby sme si hospodárili sami. Nič sme im samozrejme nezobrali a čo bolo treba, sme si s nimi vymieňali. Nás zásoboval pluk, len variť si musela každá partia sama. Varenie sa konalo pochopiteľne len v noci, pretože vo dne po každom dymiacom dome rakúsky delostrelci zahájili streľbu. Vo dne sme našim hospodárom vozili drevo z pánskeho lesa, porezali ho a naštiepali. Za to sme dostávali údené mäso a nakladanú kyslú kapustu. Žili sme si celkom dobre, ale chodili sme aj na rozviedky. Chodili sme každú noc, ale nie všetky partie naraz. Našou úlohou bolo mimo iné aj znepokojoval nepriateľa. To sa na širokej fronte neďaleko drôtených prekážok nepriateľa urobia malé kryty, dosť vzdialené jeden od druhého, aby bol človek dosť chránený proti paľbe pušiek a guľometov. Delostrelecká paľba v takom prípade nehrozí, pretože delostrelci sa neodvažujú strieľal tak blízko pred vlastné línie. Keď už sú všetci našinci zakopaní, začnú, strieľať z pušiek, hodia niekoľko granátov a vykríknu niekoľko ruských povelov. V túto chvíľu je celá rakúska fronta v ohni. Rozsrší sa množstvo svetlíc rôznych farieb ako za svätojánskej noci, reflektory križujú terén, štekajú guľomety. Okolo jednej hodiny v noci táto muzika prestáva a pomaly stíchne celkom. Rozviedčici sa ešte za ranného šera vracajú domov. Od zajatcov sme sa neskôr dozvedeli, že za tri noci nášho znepokojovania vystrieľali rakúske jednotky na našom úseku takmer všetko strelivo. Ruský postup by sa v tejto situácii nemohol stretnúť s vážnejším odporom. Ale Rusi nezaútočili. Naša prieskumná činnosť bola spojená aj s komickými zážitkami. Spomínam si, že na to naše znepokojovanie nepriateľa štábny kapitán Uspenskij vymyslel zvláštny guľomet. Nechal urobiť veľkonočný rapkáč s oceľovým perom a ozubeným kolesom. Keď sa točilo s kľukou, rapčal ako guľomet. Ale nepriateľ sa nedal takto dlho klamal. A tak brat Douda od tretej roty, ktorý mal túto „zbraň" na starosti, utŕžil dosť výsmechu až ju nakoniec zahodil...
Na fronte sa človek tiež stretáva s novými ľuďmi. Nadviazali sme tiež kontakt s rozviedčíkmi Očakovského pluku. Tak sme sa dozvedeli, že na jednom mieste pred rakúskymi líniami sú umiestnené fugasy (míny pospájané drôtmi). Rafinovaná vecička! Drôt v tráve nevidíš, pri postupe o neho zakopneš a hneď všetko v blízkom okolí letí do vzduchu. Tak sme sa rozhodli tie zákerné nástrahy zneškodnil Čo je k tomu potrebné? Predovšetkým tma. Za tmy sa dostanete až k nebezpečným drôtom. Priviažete k ním dlhé povrazy a ustúpime asi o päťdesiat krokov. Keď ležíme za nejakou medzou alebo terénnou vlnou na tichý povel postupne ťaháme za povrazy. Fugasy vybuchujú a rakúska fronta zahajuje dlhú paľbu, pretože sa nepriateľ domnieva, že výbuchy spôsobilo útočiace ruské vojsko. Za svitania, keď všetko utíchne, vraciame sa veselo domov.
Naša činnosť, ale nebola vždy tak úspešná. Aj posledná rozviedka v Stebniku pod vedením Uspenského skončila nezdarom. Pripravili sme pascu na rakúsku poľnú stráž. Veliteľ však dal svoj obľúbený povel „ Chlapci urá!", predčasne, skôr než skupina brata Šveca došla na miesto, kde mala odrezať ustupujúcim Rakúšanom cestu. Skoro na to koncom apríla 1915 Nikolqj Uspenskij od nás odišiel k delostrelectvu. Neradi sme sa s ním lúčili a mali sme ho aj napriek niektorým jeho chybám radi. A okrem toho to bola zmena k horšiemu. Na jeho miesto totiž prišiel neschopný a pohodlný poručík Brovko, dovtedajší pobočník veliteľa Českej družiny. „Chlapci viete čo vlastne Austrijáci oslavujú?, " opýtal sa ktosi deň po návrate z rozviedky vedenej bratom Švecom, na ktorej nás prekvapil jasavý hlahol v rakúskych zákopoch. Mysleli sme si, že tam oslavujú prvého mája. Ale kdeže, oslavujú víťazstvo pri Gorliciach. Nemci tam zahájili ofenzívu a hneď v prvý deň prelomili frontovú líniu. Bolo jasné, že dni nášho pobytu na Slovensku sú spočítané a náš sen o víťaznom postupe do matičky Prahy sa mení v istotu ústupu. Ale aký to bol ústup. Situácia sa menila každú chvíľu. Najprv 2. mája k večeru dostávam rozkaz, aby som ako veliteľ hliadky vystriedal ruskú rotu na cintoríne v Zborové. V Komlospataku, kde už sa zhromažďuje celý Očakovský pluk, mi jeho veliteľ nariaďuje rozohnať našu hliadku po fronte a občasnou streľbou jednotlivcov predstierať, že ruské zákopy sú normálne obsadené. Ale o druhej v noci prichádza rozkaz stiahnuť sa do Komlospataku. Tuje už celý sokolský výzvedný oddiel a spoločne ustupujeme na halič-sko-slovenskú hranicu. Tam na hrebení stojí šestnásť ruských poľných diel pripravených k paľbe. Pretože nemali pechotnú ochranu, chceli sme pri nich zostať. „To je pekné, ale ja žiadnu ochranu nepotrebujem, vy ste Česi a vám hrozí zajatie. Keď sa vám dnes podarí prejsť Žmigrodom, budete zachránení" (Žmigrod leží asi 30 km od Nižnej Polianky smerom na Jaslo v Poľsku - poznámka J. H.) Po týchto slovách sme neotáľali a vybrali sme sa naprieč terénom udávaným smerom. Za chvíľu nás zastavila kozácka hliadka s tým, že Žmigorod je už obsadený Nemcami a my máme jedinú šancu na ústup po lesnej ceste smerom na Duklu . Po nejakej chvíli bola aj táto cesta pod obstrelom nepriateľského delostrelectva a my sme spoznali, čo dokáže panika. Po niekoľkých výbuchoch granátov ruskí pohoniči muničných vozov prerezali postroje a ušli na koňoch, čím ruské delá mali zatarasenú cestu. Nepomohlo ani preklínanie a ruskí delostrelci museli svoje delá zničil. Ked sme večer vyrazili z lesa asi štyri kilometre od Dukly, objavila sa ďalšia hliadka s Jóbovou zvesťou: „Pred pol hodinou Duklu obsadili Nemci!" Neostávalo nám nič iné, len znova odbočiť do hôr. Mali sme toho dňa v nohách takmer sedemdesiat kilometrov dlhý pochod, keď sme konečne prenocovali v dedinke Hýrová u akejsi cigánky a jej podnájomníčiek - bĺch...
Takto spomína na svoje pôsobenie na území Slovenska a okresu Bardejov vtedy desiatnik Matej Nemec, dobrovoľník z Českej družiny. Patril medzi prvých osemsto dobrovoľníkov, českých občanov žijúcich v Rusku a ruských občanov Českej národnosti, ktorí utvorili v októbri 1914 v Kijeve štyri bojové roty Českej družiny v Rusku. Matej Nemec po návrate domov do už novovzniknutej Československej republiky v roku 1920 ostal slúžiť v armáde a dosiahol hodnosť generála. Počas druhej svetovej vojny bol internovaný v koncentračnom tábore Buchenwald. Po oslobodení pokračoval v práci v armáde až do odchodu do dôchodku v roku 1949. Zomrel vo veku 88 rokov 29. augusta 1975 v Prahe. Od čias spoločného pôsobenia v Československých légiách v Rusku sa priatelil s generálom Ludvíkom Svobodom, neskorším ministrom obrany a prezidentom ČSSR.
Ján Huďa
Aktuality
Zobraziť všetkyDve percentá, jeden spoločný cieľ
Atentát OUN v Užhorodu
RUMUNSKÉ VÝSKUMY OHĽADOM USÁDZANIA SA VALACHOV V SEVERNÝCH KARPATOCH („IUS VALAHICUM” / "„ВОЛОСКОМ ЗАКОНЪ” / "VALAŠSKÉ PRÁVO")
Archív: Rodák z Podkarpatskej Rusi Mikuláš Popovič získal ocenenie Česká hlava
Rozhovor: Pešiak, ktorý objavil HIV
Vladyka Milan Lach SJ bol vymenovaný za eparchiálneho biskupa Bratislavskej eparchie
Naše obce
Zobraziť galérieUjko Vasyľ
Paraska sja vertať skorše zos konferencyji, jak bylo planuvano. Pyše sms-ku Vasyľovi:
-Vertam sja dnes večur domiv, vyžeň frajirku a dakus poprjač...!
-Parasko, perebačte, Vasyľ teper vo vaňi, Vaš župan mať byty poskladanyj u škafi na spidňi, čy na vyšňi polički...