ZO SPOMIENOK NA PRVÚ SVETOVÚ VOJNU - 3. ČASŤ

28. júla 1914 začala prvá svetová vojna. Rakúsko-Uhorsko napadlo Srbsko. Rusko, ktoré k Srbsku viazala zmluva, vyhlásilo 29. júla čiastočnú, ale po zvážení situácie na druhý deň úplnú mobilizáciu svojich vojsk. Nemecko poslalo Rusku ultimátum a na druhý deň 1. augusta mu vyhlásilo vojnu.

S vypuknutím vojny sa aktivizovali aj krajanské české a slovenské spolky v Rusku. V čase vypuknutia prvej svetovej vojny žilo v Rusku odhadom 800 až 2 000 Slovákov a asi 80 000 Čechov (na rozdiel od Čechov bolo ťažké určiť presný počet, nakoľko pre mnohých Slovákov rusínskej a ukrajinskej národnosti bolo v Rusku výhodnejšie sa hlásiť k Rusom alebo Ukrajincom}. Vzhľadom k vojnovému stavu Česi a Slováci v Rusku boli občanmi nepriateľského štátu a podobne ako iní, boli sledovaní, museli sa hlásiť a zdržiavať v mieste bydliska. Na audiencii u cára a na niekoľkých ďalších jednaniach predložili zástupcovia Čechov a Slovákov v Rusku svoje memorandum a informovali o svojom postavení v Rakúsko-Uhorsku. V Rusku sa postupne rušia obmedzovacie nariadenia v ohľade Čechov a Slovákov a títo sa plne môžu zapojiť do zahraničného odboja. České krajanské organizácie v Rusku už 20. augusta 1914 dostali povolenie a založili Českú družinu v Rusku. V Kyjeve sa začala hneď v auguste 1914 organizovať Česká družina, do ktorej vstupovali českí občania žijúci v Rusku a ruskí občania českej národnosti. Prvú jednotku tvorilo 800 mužov organizovaných v štyroch rotách a k nim utvorili Rusi aj jednu pomocnú rotu zloženú s kuchárov, pisárov, zásobovačov, pohoničov a pod. Názov Česká družina nebol celkom na mieste, pretože pomenovaním družina sa v ruskej armáde označovali nebojové jednotky. Po chvíľkovom úspechu R-U armády prechádza Ruská armáda do protiofenzívy a vytláča R-U armádu na západ. Prvé roty Českej družiny už v septembri 1914 sa pridávajú k Ruskej armáde a medzitým sa v Kyjeve tvorí ďalšia (piata) rota. Niektorí českí dobrovoľníci sa hlásia aj do Srbskej armády, ktorá sa organizuje v Odese, pretože tam nie. sú také problémy ako v Kyjeve, nakoľko Srbi ako ruskí spojenci majú viacej výhod.

Z vysvietenia bojovej zástavy Českej družiny bol natočený aj film, ktorý sa v októbri 1914 premietal v kine v Kyjeve. Česká družina postupuje na západ s útočiacou Ruskou armádou a dosahuje rieku San a neskôr aj Dunajec. Od 17. decembra sa do Českej družiny môžu hlásiť aj vojnoví zajatci. Medzitým plukovník Sozentovič, veliteľ družiny, si zriaďuje hlavný stan v Tarnowe. V Tarnowe vzniká aj prezvedný oddiel, ktorý po výcviku v marci 1915 prichádza na územie okresu Bardejov v zostave 48. roty 3. armády gen. Ďmitrijeva, ďalšie jednotky Českej družiny pôsobia v zostave 8. armády gen. Brusilova v oblasti Medzilaboriec a Humenného. Už v Tarnowe sa však spomedzi zajatcov českej národnosti hlási do družiny ďalších tisíc vojakov. Po prerazení frontu spojenými nemeckými a R-U vojskami 2. mája 1915 v oblasti Gorlíc je s ruskými jednotkami nútená ustupovať aj Česká družina (viď spomienky Mateja Nemca v predchádzajúcom vydaní BN). Od mája 1915 sa do Českej družiny môžu oficiálne hlásiť aj Slováci hlavne z radov zajatcov. No ani tu sa Slováci príliš nevyznamenali a do družiny ich za celý rok 1915 vstúpilo „až" 16! V septembri 1915 sa ústup zastavil a jednotky Českej družiny, ktorá sa premenovala na Československý strelecký pluk, sú po fronte roztiahnuté od Pinských močiarov v Bielorusku až po rumunské hranice. V máji 1916 bol založený druhý pluk a tak vznikla Československá brigáda v Rusku. Do Československých jednotiek sa hlásilo stále viac dobrovoľníkov z radov zajatcov.

Rok 1917 začal v Rusku revolučne a mení sa vláda. Keď 15. marca vznikol tretí Československý strelecký pluk, v ten istý deň abdikoval aj ruský cár Mikuláš II., Ruská armáda sa začína rozkladať a vojaci nemajú záujem bojovať. Na druhej strane februárová revolúcia v Rusku ovplyvnila boj nerovnoprávnych národov Rakúsko-Uhorskej monarchie. Aj Československá národná rada v Paríži a hlavne T. G. Masaryk vyvinuli maximálne úsilie, aby si podriadili krajanské hnutie v Rusku a zjednotili ho s hnutím na západe, pretože takto ťažko mohli jednať a vystupovať v mene všetkých Čechov a Slovákov v zahraničí. V Rusku sa taktiež nachádza- la najsilnejšia československá vojenská jednotka v zahraničí a najviac českých (215 000) a slovenských (30 000) zajatcov z radov R-U armády. Zatiaľ, čo politici vedú jednania, československé jednotky v Rusku sa reorganizujú. Až dovtedy boli roztrúsené po celej fronte, a tak v júni 1917 sa sústreďujú v mestečku Jazerná, aby ďalej bojovali spoločne ako Československá brigáda.

Samostatná brigáda sa hneď na to vyznamenala v bitke pri Zborové na Ukrajine 2. júla 1917. Po tejto bitke sa tvorí Československý armádny zbor a do konca roka 1917 má okolo 38 500 mužov, z toho sa za rok 1917 prihlásilo okolo 3 000 Slovákov. Najväčšiu zásluhu na nábore Slovákov má Slovenský odbor Odbočky Československej národnej rady v Rusku a jej vedúci, spisovateľ Janko Jesenský. Najviac Slovákov bolo organizovaných v 7. Tatranskom pluku a v 12. pluku M. R. Štefánika.

V januári 1918 kolaboruje s Nemcami. Ukrajinská centrálna rada a Dohodové mocnosti strácajú spojenca. T. G. Masaryk, ktorý sa nachádza v Moskve, vtedy verejne prehlásil Československý zbor na Ukrajine za autonómnu časť Francúzskej armády a oznámil rozhodnutie o jeho prevoze do Francúzska na západný front. 18. februára 1918 začali nemecko-rakúske jednotky boje na celom východnom fronte. Na československé jednotky začali Nemci doslova poľovačku s cieľom ich zajať, alebo zničiť, nakoľko svojou organizovanosťou a vycvičenosťou predstavovali obrovskú, hlavne morálnu silu nielen na východnom, ale po presune aj na západnom fronte. Československá armáda sa sťahuje k železničnému uzlu Bachmačavdňoch8. až 13. marca 1918 zvádza posledné obranné boje v okolí Bachmače po boku Červenej armády proti Nemcom. Z Basmače po svojom poslednom vystúpení na fronte odchádzajú československé jednotky cez Rusko po Transibírskej magistrále na východ. Namiesto presunu cez Vladivostok do Francúzska sa od mája 1918 československé vojsko zapája do ruskej občianskej vojny a na dva roky uviazlo na Sibíri a vedie nezmyselnú vojnu, do ktorej ho vtiahli Dohodové mocnosti vedené Američanmi aj tým, že ho uznali za vojsko spojenecké.

Československá armáda v podstate ovládala takmer celú Transibírsku magistrálu a do svojho cieľa vytýčeného v marci 1918 Vladivostoku sa dostáva až vo februári 1920 aj to po návšteve M. R. Štefánika a jeho rozhodnutí stiahnuť vojsko čo najskôr do vlasti. Od marca 1920 sa postupne na 42 lodných transportoch cez Singapúr, Aden a Suezský prieplav dostáva do Európy 56 tisíc vojakov bývalých Československých légií v Rusku, z ktorých je asi 6 000 Slovákov. Spolu s nimi prišlo aj ďalších 11 500 osôb nevojenského charakteru (manželky, deti, politici a ďalší civilisti pôsobiaci v Rusku). Počas svojho pôsobenia v Ruskej armáde a na ruskom území od augusta 1914 do marca 1920 položilo svoj život 4 120 dobrovoľníkov.

Pamätníky, cintoríny a hroby českým a slovenským dobrovoľníkom od Bardejova až po Vladivostok pripomínajú hrdinstvo a obetavosť v boji za slobodu a slobodnú vlasť bez rakúskeho, nemeckého a maďarského útlaku. Bol to boj za myšlienku, ktorá sa stala skutočnosťou.