ZO SPOMIENOK NA PRVÚ SVETOVÚ VOJNU - 4. ČASŤ

Po vypuknutí prvej svetovej vojny vznikla v Rusku Česká družina, ktorá ešte v septembri 1914 sa zapojila do bojov, netajac sa svojím cieľom vojensky napomôcť poraziť Rakúsko-Uhorsko. Táto porážka mala umožniť obnoviť českú štátnosť a Slovákom dať možnosť rozhodnúť o svojej svojbytnosti. Česi a Slováci sa zapojili do boja po celej Európe.

Slováci a Česi to v zahraničí nemali zo začiatku jednoduché, pretože de jure boli po vypuknutí vojny nielen v Rusku, ale aj vo Veľkej Británii či vo Francúzsku občanmi nepriateľského štátu. Vo vojenských oddieloch napadnutého malého, ale statočného Srbska ihneď zo začiatku bojovali aj Slováci a Česi. Mnohí sa hlásili aj v Srbskom náborovom centre v ukrajinskej Odese. Slováci a Česi statočne bojovali v Srbsku a Čiernej Hore a odolávali viac ako rok R-U armáde, ktorá počítala s porážkou Srbska za 3 - 4 týždne. Srbská armáda a slovanskí dobrovoľníci v jej radoch zasadili sebavedomiu a vojenskej prestíži Rakúsko-Uhorska citeľnú ranu, čo posilnilo odpor Slovanov proti národnostnému útlaku. Srbská a čiernohorská armáda (Čierna Hora vstúpila do vojny po boku Srbska 6. 8. 1914) začala definitívne ustupovať, až keď na srbský front prišli nemecké vojská a proti Srbsku zaútočila aj bulharská armáda. Pod obrovským tlakom až po viac ako roku padol 9. 10. 1915 Belehrad. Cez Albánske hory k Jadranskému moru s armádami ustupovalo aj okolo 120 tisíc slovenských a českých zajatcov z radov R-U armády. Zo Srbska sa mnohí ako dobrovoľníci neskôr dostali do československej armády v Taliansku a Francúzsku.

Už vo februári 1915 Masaryk prehlásil: „Keď postavíme armádu, dostaneme sa tak do nového právneho postavenia, tak k Rakúsku aj k spojencom..: V každom prípade nebudú môcť ani spojenci ani Viedeň prejsť okolo nás mlčky, keď budeme mat vojakov... Bez rozhodného boja, aj vojenského nedostaneme však nič od nikoho."

Vznikajúca Československá národná rada v Paríži si vo februári 1916 uložila za jeden s cieľov vytvoriť československé vojsko, ktoré by na frontoch svetovej vojny bojovalo za národnú slobodu. Česká družina v Rusku sa postupne transformuje na československú armádu. Začína sa masívny nábor vojakov do československých jednotiek.

Francúzsko ponúkalo najlepšie podmienky na vytvorenie a zorganizovanie vojska. Samotné pociťovalo nedostatok vojakov, a tak bol vítaný každý, kto vojakov ponúkal. Už 1. 8. 1914 vzniká vo francúzskej armáde česká rota Nazdar, ktorá sa stala súčasťou Marockej divízie cudzineckej légie. Bola nasadená pri Arrase a po krvavom boji prestala existovať a tí, čo prežili, boli prevelení k iným jednotkám. V júni 1917 získalo vedenie odboja vo Francúzsku povolenie zorganizovať samostatnú Československú armádu. M. R. Štefánik podnikol propagačno-náborovú cestu do USA medzi krajanov a francúzsku armádu posilnilo 2 300 krajanov z USA, ďalších 4 000 prišlo zo Srbska, ďalší z Ruska, Rumunska, Talianska a ďalších krajín spolu okolo 10 000 vojakov, z ktorých sa vytvorili štyri pluky francúzskych légií, ktoré sa organizovali a cvičili v meste Cognack. Dekrétom francúzskej vlády z 16. 12. 1917 vznikla Československa armáda a z jej takmer 12 000 vojakov bolo 2 600 Slovákov. Armáda bola nasadená do útočných bojov pri rieke Aisne a dedinách Tarron a Chestres, kde padlo 650 československých dobrovoľníkov. V priebehu decembra 1918 a januára 1919 boli cez Taliansko a Rakúsko presunuté do oslobodenej vlasti, kde sa časť zapojila do bojov s poľskými vojskami na Tešínsku a na Slovensku do bojov s maďarskými vojskami.

Trochu iná situácia bola v Taliansku, kde nebolo československé zahraničné hnutie tak aktívne ako inde v Európe. Prelom nastal v roku 1917, keď už v Taliansku bolo do 30 000 zajatcov slovenskej a českej národnosti a títo sa dobro-volne hlásili do prieskumných oddielov, ktoré sa začali tvoriť pri jednotlivých veliteľstvách talianskej armády. Na jednaniach v januári 1918 presvedčili predstavitelia Československej národnej rady dohodové mocnosti o opodstatnení a potrebe budovať československé vojsko v Taliansku. 21. apríla 1918 podpísal M. R. Štefánik s talianskou vládou zmluvu o vybudovaní československej armády. Hneď na to sa sformovali dve československé divízie s počtom 19 400 vojakov, z ktorých bolo asi 1 000 Slovákov. Československé vojsko pôsobilo po celej šírke talianskeho frontu, od Tirolská až po dolný tok Piavy. V auguste 1918 boli nasadené do bojov medzi Gardským jazerom a riekou Adži, kde sa vyznamenali v bojoch o výšinu Doss Alto. Ďalšia časť československých jednotiek v Taliansku bola organizovaná zo zajatcov v tzv. Domobrane, kde bojov 56 práporoch okolo 60 000 Čechov a Slovákov. Na fronte v Taliansku padlo 725 československých vojakov. V decembri 1918 sa československé vojsko z Talianska presúva do novovzniknutého Československa, ale ich boj za slobodu nekončí, pretože až do júla 1919 zvádzajú boje s maďarskými okupantmi na južnom Slovensku.

V roku 1918 je nasadená do bojov v Európe aj americká armáda a v jej jednotkách je zmobilizovaných aj viac ako 25 000 Slovákov a 17 000 Čechov. Česi a Slováci bojovali v menšom počte aj v britskej, belgickej či rumunskej armáde. Celkom na frontoch po boku dohodových armád bojovalo okolo 35 000 Slovákov a 115 000 Čechov.

Zahraničné politické a vojenské snahy Čechov a Slovákov v čase prvej svetovej vojny mali dôležitý význam v protirakúskom a protiuhorskom boji za národné oslobodenie a štátne zjednotenie. Dohodové mocnosti od leta 1918 uznávali Československé vojsko za spojenecké a postupne vlády Francúzska, Veľkej Británie a USA uznali Československú národnú radu v Paríži za predstaviteľku spojeneckého bojujúceho národa. Cesta k vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov bola otvorená...