ZO SPOMIENOK NA PRVÚ SVETOVÚ VOJNU - 5. ČASŤ

Slováci v Rakúsko - uhorskej armáde

Po vypuknutí svetovej vojny v roku 1914 postupne vyhnali mobilizačné rozkazy do zákopov asi 400 000 mužov zo Slovenska, čo tvorilo asi 15 % obyvateľstva a asi 4 % vojakov Rakúsko-Uhorskej armády (Česi tvorili asi 13 % vojakov R-U armády).

Keď 23. augusta 1914 začala R-U armáda protiruskú ofenzívu v Haliči, boli v zostave 1. a 4. armády nasadené aj obidva slovenské zbory - V. Bratislavský a VI. Košický. A len Košický zbor tvoril v 4. armáde väčšinu, keď zo 40 nasadených plukov bolo 23 slovenských, ku ktorým rukovali aj vojaci z okolia Bardejova (67. Prešovský pluk, 66. Užhorodský, 9. Košický...)

Po počiatočných krvavých bojoch stratila 4. armáda s prevahou slovenských vojakov asi 50 000 mužov (padlí, ranení, zajatí) a aj keď vojská postúpili, výsledok nedosiahli takmer žiadny, pretože Rusi v protiofenzíve vytlačili R-U armádu nielen na pôvodné pozície, ale až za rieku San a Dunajec. Slováci krvácali na Haličskej fronte až do skončenia bojov po podpísaní separatného Brest-Litovského mieru na východnom fronte v roku 1918. Okolo 30 000 slovenských vojakov R-U armády sa dostalo do ruského zajatia a z nich okolo 6 000 vstúpilo do Československej armády v Rusku.

Už v prvých dňoch bojov proti Srbsku boli nasadené aj slovenské jednotky. Počas viac ako ročnom boji, keď Srbská a Čiernohorská armáda statočne bránila svoju krajinu, prešli do srbského zajatia tisíce Slovákov, ktorí spoločne s nimi ustupovali k Jadranskému moru. Mnohí z nich sa neskôr dostali do Talianska a Francúzska, kde sa stali príslušníkmi československých zahraničných jednotiek.

Nepopísateľnými útrapami prešli slovenskí vojaci v rumunských horách, hlavne na jeseň a v zime 1915, keď boli nasadení v zostave 15. Trenčianskeho, 16. Banskobystrického, 14. Nitrianskeho, 65. Miškovského či z Haliče presunutého 9. Košického a 66. Užhorodského pluku. Aj keď R-U armáda dobyla Bukurešť a Rumunsko bolo teoreticky porazené, na fronte v Rumunsku bojovali Slováci až do konca vojny.

Postupne od roku 1915 sa Slováci dostávajú aj na taliansky front. Ich nasadenie však stúplo až prisunutím 27. brigády 14. divízie. Len za cenu obrovských strát odrážali útoky 3. talianskej armády pri rieke Isonzo pri Vertojbe. Do poslednej (a neúspešnej) ofenzívy na talianskom fronte nasadilo velenie R-U armády skoro všetky jednotky s väčším zastúpením Slovákov. Boli to pluky č. 9., 12., 16., 25., 67. (Prešovský), 71., 72., 314., 315., a prápory poľných strelcov č. 11., 19., 29., ako aj 32. prešovský prápor a práve v Prešovskom pluku a prápore bolo najviac vojakov z okolia Bardejova. A tak tesne pred koncom vojny skalila slovenská krv vody rieky Piavy. Keď v roku 1918 začali Nemci ofenzívu pri Verdune v rámci pomoci mu Rakúsko-Uhorsko poslalo posily v podobe novovytvoreného 112. pluku, v ktorom bolo až 86 % Slovákov a títo v zostave skupiny Gallwitz 5 útočili v priestore Ornes severne od Verdunu. 15. Trenčiansky a 13. Bratislavský honvédsky pluk bojoval v skupine kniežaťa Albrechta proti Francúzom na fronte od Mier po švajčiarske hranice.

O neprimerane vysokých stratách slovenských vojakov sa hovorilo a písalo už počas vojny. Maďari to využili na poukazovanie obetavosti a vernosti Slovákov uhorskej vlasti a Rakúsko-Uhorskej monarchii. U niektorých slovenských kruhoch sa zasa objavila tendencia na žiadanie ústupkov pre Slovákov. Maďari však takéto skutočnosti ignorovali a tak aspoň slovenská domáca reprezentácia prišla na to, že v Uhorsku už Slováci nemôžu hľadať svoju budúcnosť. Vojaci si stále viac uvedomovali, že vojna priviedla ich rodiny k útrapám a hladu a v armáde sa postavenie nemaďarských národnosti vôbec nezlepšilo a vojaci pochopili, že bojujú za cudzie záujmy. Pre rakúskych a maďarských veliteľov boli len „materiálom" na zaplnenie prvých šíkov. Už v októbri 1914 po krutých bojoch v Haliči generál Boroevich, vtedy veliteľ VI. Košického zboru pred dopisovateľmi prehlásil: „Moji chrabrí vojaci sú nádherný materiál." Tento výrok nepotrebuje komentár a je len smutné, koľko slovenských vojakov muselo zahynúť, aby si práve Slováci uvedomili, skade cesta ku slobode nevedie.

Je však potrebné popravde povedať, že Slováci si svoju ani čiastočnú slobodu nikdy sami nevybojovali, stále sa opierali o pomoc niekoho iného, na niekom boli závislí, či niekomu sa vnucovali až do extrémov a prevážna väčšina vyčkávala do poslednej chvíle, keď už bolo neskoro. A tak sa u nás vystriedali Maďari, Česi, Nemci, Rusi, Američania a sen o skutočnej nezávislosti na Slovensku bol a bude len ilúziou.

Ján Huďa