Zo spomienok Pavla Hapáka: Boli to ťažké časy

V júni 1945 som ukončil tretí ročník ukrajinského gymnázia v meste Užhorod, ktoré leží neďaleko mojej rodnej obce Pinkovce v okrese Sobrance. Počas maďarskej okupácie sa táto škola nazývala „ruské gymnázium“, po maďarsky „ruszin gimnázium“. Chcel som pokračovať v štúdiu, ale na gymnázium v Michalovciach ma neprijali, pretože už bolo preplnené žiakmi zo sobraneckého okresu, ktorí do júna 1945 študovali v Užhorode. Hľadať inú školu mi ani nezišlo na um. Zostávalo len chodiť za prácou s otcom, ktorý bol tesárom a staval stodoly, sýpky a strechy na domoch, tak ako sme to s bratom Štefanom robievali počas každých prázdnin. Bola to ťažká práca — od rána do noci. Práce bolo málo a žiť bolo treba. Hospodárstvo bolo skromné — kúsok zeme a jedna krava.

No usmialo sa na mňa šťastie. Môj už nebohý brat Štefan bol v lete 1945 demobilizovaný z Červenej armády. Ešte v roku 1943 ukončil učiteľský ústav v Užhorode a dostal miesto v obci Zboj v okrese Snina. Maďarský fašistický režim ho však namiesto toho poslal do vojenského tábora v okupovanom Sedmohradsku stavať opevnenia na obranu tisícročného Uhorska pred postupujúcou Červenou armádou, ako sa o tom vtedy písalo na rozhadzovaných letákoch. Pri maďarskom meste Győr sa mu spolu so skupinou chlapcov, tiež z okupovaného východného Slovenska, podarilo prebehnúť frontovú líniu a všetci vstúpili do radov Červenej armády. ("Taký osud postihol aj môjho otca; aj jemu sa podarilo zachrániť".)

Brat dostal miesto učiteľa v škole v obci Dúbrava v okrese Snina a tam sa dozvedel, že v Humennom existuje ruské gymnázium. A tak sme sa niekedy v polovici októbra vybrali do Humenného cez Dúbravu pešo, pretože v tom čase v týchto končinách neexistovala nijaká doprava. Išli sme cez Orechovú a Tibavu a večer sme prišli do Podhradia. Brat si spomenul, že z Podhradia chodieval do školy v Užhorode žiak Mitterpak. Našli sme dom jeho rodičov a poprosili sme ich o možnosť prenocovať. Žiak nebol doma, ale rodičia nás veľmi milo prijali, dali nám najesť, čo mali, a prenocovali sme u nich. Odmietli od nás prijať akúkoľvek platbu za nocľah. Ráno sme pokračovali v ceste a šťastne sme dorazili do Dúbravy. Podľa mapy to bolo najmenej štyridsať kilometrov.

V Dúbrave bola v tom čase učiteľka pani Oleárová s dvoma synmi a dcérou. Jej muža tiež odviedli maďarské úrady. Neskôr sa vrátil. Starší syn Metod tiež chcel ísť na gymnázium, preto sme s bratom šli do Humenného cez Dúbravu. Pani učiteľka nám napiekla niečo na cestu z múky, ktorú sme s bratom priniesli z domu. U nás na rovine predsa len múka bola, aj keď nie z vlastného obilia, ale vždy sa dala kúpiť alebo zarobiť u zámožnejších roľníkov. O dva dni nás miestny chlapec — brata, Metoda aj mňa — odviezol na konskom voze do Stakčína s tým, že odtiaľ pôjdeme vlakom do Humenného. Lenže vlak nešiel, a tak nás odviezol do Sniny. Ani tam vlaky nejazdili. Nezostávalo nič iné, len ísť pešo do Humenného. Cestou mi baganče dohrýzli nohy, a tak som sa vyzul a išiel bosý. Počas maďarskej okupácie sme to s obuvou mali ťažké; naučili sme sa chodiť naboso aj po strnisku, keď sme pásli kravy. Alebo sme si robili takzvané maďarské topánky: z dosky sme vyrezali podrážku a zhora na ňu pribili remienok zo starej kože alebo z domáceho plátna.

Do Humenného sme prišli večer, našli sme školu a hlásili sa na riaditeľstve. Ja, pravdaže, bosý. Vošiel jeden profesor, pozrel sa na mňa a spýtal sa brata: „On vôbec nemá topánky?“ Ako som sa neskôr dozvedel, bol to A. N. Dribňak. „Má,“ odpovedal brat a poslal ma na dvor obuť sa. Obidvoch nás prijali na gymnázium a povedali nám, čo si máme priniesť: slamník, prikrývku a plachtu. Na internáte nebolo miesta, kde by sme mohli prenocovať. Hľadať hotel nemalo zmysel — peňazí nebolo, brat ešte nedostal prvú výplatu. V noci sme sa teda pešo vybrali späť do Dúbravy. Cestou do Sniny sa tu i tam roľníci vracali domov s vozmi a odviezli nás do najbližšej dediny. A potom zas pešo. Jedli sme to, čo nám napiekla pani učiteľka Oleárová, a pili sme vodu z prameňov. Unavení sme si sadli a trochu si podriemali na dreve alebo na kameňoch. Do Dúbravy sme prišli na druhý deň. To bol náš supermaratón.

S bratom sme sa vrátili domov do Pinkoviec, aby sme sa pripravili na gymnázium. Brat sa vrátil do Dúbravy. ("Podľa môjho výpočtu na cestovnej mape je vzdialenosť z Humenného do Pinkoviec osemdesiatdeväť kilometrov.") Moja starostlivá matka mi ušila z domáceho plátna nohavice a suseda krajčírka mi ušila sako. Potom ich zafarbili na tmavomodro a vznikol nový oblek. Nového šatstva a obuvi nebolo, pretože počas maďarskej okupácie bolo všetko veľmi drahé a nebolo za čo kúpiť.

Do Humenného som išiel s otcom. Pešo sme prišli do obce Orechová, tam sme u známych prenocovali a ráno znovu pešo do Sobraniec, ďalej autobusom do Michaloviec a potom vlakom do Humenného. Ubytovali ma na Lipovej ulici v dome, kde býval náš dobrý S. P. Bunganič s rodinou, pričom v troch izbách bývali študenti. Vo veľkej izbe bolo viac ako desať postelí. Keďže v internáte v "Kitajgorode" už nebola slama do slamníka, prvú noc som spal na zemi na prázdnom slamníku. Na druhý deň mi poradili, aby som išiel do Kudloviec a kúpil si tam slamu. Jeden roľník mi ju dal zadarmo. S námahou som pritiahol ťažký slamník, veď som vtedy ešte nemal ani štrnásť rokov. Druhú noc som spal na plnom slamníku, ale bez postele. Posteľ som dostal neskôr, ale bez spodných dosák. Vtedy mi naša milá sekretárka Annočka Hirková dala v mene riaditeľstva list pre pílu s prosbou, aby mi zadarmo dali nejaké dosky. Dali mi tri či štyri menšie dosky, ale problém bol, ako takú ťarchu preniesť na druhý koniec mesta. Našťastie šiel tým smerom jeden roľník s doskami na voze s jedným koňom a vzal ma. Ale od miesta, kde som si z voza zložil tie pre mňa ťažké dosky, som ich potom ešte takmer štyristo metrov ťahal po zemi. Od suseda som si požičal pílu, dosky som prerezal a odvtedy som už spal na posteli.

Náš štvrtý ročník sa v tom čase učil v jedálni, pretože v budove bývalej židovskej školy ešte neboli lavice. Neskôr priviezli iba stoly a len niekoľko lavíc, takže istý čas bolo treba — aj mne — písať a čítať postojačky. Ale vydržali sme.

Na ruskom gymnáziu v Humennom som sa ocitol v prostredí, ktoré sa výrazne líšilo od toho, aké bolo na ruskom gymnáziu v Užhorode. V Užhorode sme sa v prvých dvoch ročníkoch, teda počas maďarskej okupácie, učili podľa gramatiky Ivana Harajdu. Do hláv nám vštepovali krajne nacionalistické tradície veľkého Uhorska, najmä na hodinách maďarského jazyka a vojenskej histórie. Pred vyučovaním i po ňom sme sa museli po maďarsky modliť za veľké tisícročné Uhorsko: „Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím v jednu večnú božskú pravdu, verím vo vzkriesenie veľkého Uhorska. Amen. Oklieštené Maďarsko nie je štát, ale celé Maďarsko je nebeské kráľovstvo.“ Samozrejme, nie všetci profesori sa v tomto smere angažovali. Bola tam iná sociálna skladba žiakov. Niektoré deti učiteľov, kňazov či inteligencie, obchodníkov a iných podnikateľov boli dobre oblečené, materiálne zabezpečené a často medzi sebou hovorili po maďarsky, teda jazykom pánov. Pravdaže, aj tam bolo veľa študentov z chudobných rodín a boli proti maďarskej okupácii. Niekoľkých študentov z vyšších ročníkov maďarské bezpečnostné orgány zatkli pre ich protirežimnú ilegálnu činnosť.

Na druhej strane žiaci Štátneho ruského gymnázia v Humennom pochádzali takmer výlučne z chudobných roľníckych rodín. Profesori sa tu nám, žiakom, obetavo venovali, vychádzajúc z pokrokových tradícií nášho etnika, ruského národa a národov Československa. Taká sociálna skladba bola živnou pôdou osobitnej atmosféry, vzájomného porozumenia a maximálnej úcty k ľuďom práce, ktorí na poliach, v podnikoch alebo na iných pracoviskách ťažko pracovali a vytvárali plody pre život ľudí. Bolo to naozaj proletárske gymnázium. Keď som neskôr ako historik študoval a písal o dejinách priemyslu a o mimoriadne ťažkých životných podmienkach pracujúcich ľudí v jednotlivých odvetviach na území Slovenska v období od konca 18. storočia do roku 1918, opakovane sa mi vybavoval obraz chudobných ľudí, ktorých som videl cestou z Dúbravy do Stakčína a späť.

Zvlášť sa mi vryl do pamäti rozhovor môjho brata s chlapcom, ktorý nás viezol do Sniny.

„Čo u vás ľudia jedávajú na obed?“

Odpoveď toho chlapca bola približne takáto:

„Ráno trompáky, na obed kromple s kapustou a večer trompáky s mliekom. Trompáky, trompáky — veľa mastnoty v nich nebolo. Chleba málo, po obilie chodíme na žatvu do vašich krajov.“

„A koľko obilia nazbierate?“

„Koľko posial, toľko zožal, a slama zadarmo,“ odpovedal chlapec s úsmeškom.

V tejto súvislosti si nemôžem nespomenúť na tých chudobných ľudí, ktorí prichádzali zo Sniny, zo Zboja a z Uličskej doliny, z Veľkého Berezného, na žatvu k bohatým roľníkom v mojej rodnej dedine. Pracovali v ťažkých podmienkach za osemnásty diel z pokoseného obilia, uloženého do krížovej kopy, a zarobili sotva dve vrecia obilia. O bezhraničnej biede v tých miestach nám opakovane rozprával náš otec, rodák z obce Lumšory v perečínskom okrese, kde bol v mladosti pastierom na Polonine Runa. Aj títo chudobní ľudia predsa len mysleli na budúcnosť svojich detí a posielali ich študovať na naše gymnázium.

Pokiaľ ide o našich učiteľov, nedá sa povedať, kto z nich bol dobrý a kto ešte lepší a usilovnejší. Všetci žili pre nás a dávali nám čo najviac vedomostí. Za ich obetavosť im musíme byť vďační. Osobitne si spomínam na Vasiľa Petroviča Lattu, ku ktorému som chodieval na večerný krúžok ruského jazyka. Udržiaval som s ním kontakt aj neskôr, keď som už bol po roku 1950 študentom a on bol riaditeľom pedagogického gymnázia v Medzilaborciach. Keď sa dozvedel, že som predčasne zložil skúšky za zimný semester, pozval ma počas zimných prázdnin učiť občiansku náuku. Bol som tam do konca februára 1951 a vyučoval som politickú ekonómiu podľa Ulrichovej knihy. Bývali sme spolu v jednej izbe na internáte. Veľmi mu záležalo na tom, aby v tom ťažkom čase zabezpečil žiakom dobrú stravu. Bol som svedkom toho, ako dal zo svojej peňaženky peniaze pomocníkovi a povedal: „Kúpte do kuchyne teľa.“ O niekoľko dní ho priviezol s roľníkom z ktorejsi dediny už očistené a žiaci jedli teľacinu. V tom čase bolo všetko na lístky, takže mäsa bolo málo. V lete som tam učil na kurze na prípravu učiteľov dejepis a dokonca aj matematiku, pretože profesor A. N. Dribňak bol zatknutý pre „protirežimovú tajnú činnosť“.

Jeden z kurzistov, môj známy Andrej Antoňak z obce Kalinov, odkiaľ pochádzal aj A. N. Dribňak, ma prosil, aby som šiel s ním za V. P. Lattom poradiť sa, ako pomôcť zatknutému, ktorý predsa bojoval proti nemeckým okupantom a dokonca sa stal poručíkom československej armády. V. P. Latta zostavil list na obranu A. N. Dribňaka, ktorý podpísali obyvatelia Kalinova. V tom čase to od neho bolo veľmi odvážne, ale nepomohlo to. S V. P. Lattom sme si udržiavali priateľské vzťahy aj počas nášho pobytu v Bratislave, keď pracoval na Katedre ruského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity J. A. Komenského.

Mimoriadne milo si spomínam na profesora dejepisu Vasiľa Vasiľjeviča Hryvnu. Bol to človek so silným sociálnym cítením. Keď sa mi počas zimných alebo veľkonočných prázdnin ťažko cestovalo domov, prichýlil ma vo svojej izbe. Písal som mu vysvedčenia a ostatné dokumenty pre jeho triedu. Chcem si však spomenúť aj na môj pobyt v Prešove v školskom roku 1954/1955, keď som učil na pedagogickej fakulte. Sedeli sme v jednej miestnosti. Keď prišla správa o zatknutí profesora Alexeja Fariniča pre „protištátnu činnosť“, V. V. Hryvna predo mnou veľmi emotívne reagoval: „Ja Fariniča poznám od detstva, to je náš človek, on by proti štátu nešiel.“ O niekoľko rokov ma V. V. Hryvna navštívil v Bratislave a povedal mi, že po Fariničovom zatknutí pomáhal jeho rodine tak, že anonymne podsúval obálku s peniazmi pod dvere ich bytu. Na moju otázku, prečo to rodine Fariničovcov doteraz nepovedal, odpovedal v tom zmysle, že jeho rodina by mu tie peniaze chcela vrátiť, ale on si to neželá. Preto ma prosil, aby som to zatiaľ držal v tajnosti. Pred niekoľkými rokmi som telefonoval Fariničovej dcére Tatiane, ktorá mi túto informáciu o obálke potvrdila. Dovtedy nevedeli, od koho tie peniaze boli, ale neznámemu darcovi boli vďační. Áno, takí to boli ľudia...

Štátne ruské gymnázium vo mne upevnilo sociálne cítenie, ktoré som potom prinášal aj do svojich historických prác o ťažkom postavení bezprávnych a utláčaných pracujúcich ľudí, ktorí vytvárali bohatstvo pre bohatých. Upevnilo vo mne aj úctu k ľuďom nášho etnika, ktorí napriek ťažkým podmienkam po celé stáročia usilovne zápasili za pozdvihnutie vzdelania svojich detí a tým aj za lepšie životné podmienky, za všeobecný pokrok.

Pavel Hapák

foto: Študenti 4.B triedy s triednym profesorom A. N. Dribňakom (šk. rok 1947/48, Medzilaborce). 
zdroj: Pamätnica 65, Humenné 2010