Zo spomienok priamych účastníkov bojov na Dukle

Jeseň v roku 1942 bola poznačená vojnovou atmosférou, nakoľko od jej vyhlásenia v roku 1939 aj naši slovenskí branci s nedôverou čítali povolávacie rozkazy. Keď im prišla karta narukovať, museli vziať drevený kufrík a v stanovený čas hlásiť sa na vojenskej správe - posádke. Tak rukoväti chlapci od Pezinka, Krupiny, Zvolena a Nového Mesta n/Váhom k nám va východ do Spišskej Novej Vsi. Už cesta rýchlikom bola zvláštna, takto cestovali po prvýkrát v živote.

 

Ani sa nenazdali a privítali ich tatranské končiare, ba aj vojenské kasárne v meste určenia. Prvé dojmy z výcviku, návštevy mesta Spišská Nová Ves, ako aj poohliadnutie sa za dievčatami bolo očarujúce, nebyť toho, že každým dňom boli informovaní o svojom odchode na Východný front, aby spolu s Nemcami bojovali proti Rusom.

V hlavách im výrili myšlienky, nevedeli rýchlo zaujať správny postoj k situácii a tak namiesto krásnych dievčat mali v hlavách nedoriešené myšlienky vojnového charakteru a obavy o svoje životy. Nevedeli, či odchod na Východný front bol tým správnym rozhodnutím i keď to záležalo od hlavného štábu armády a nie od radových vojakov.
 

Dezercie vojakov k Červenej armáde boli samozrejmosťou. I keď doma slúžili na nemeckých veľkostatkoch, bližší im boli Rusi. Prešli bojovú cestu z Novochoperska cez Buzuluk, Bielu Cerkev, Krosno, mesto Duklu ako aj Duliansky priesmyk naspäť, ako vojaci oslobodzovacej armády domov na územie Slovenska. Nebola to ľahká cesta. Snáď najvyčerpavajúcejšou bola bitka o kótu 534. Čert vie prečo o tento kopec sme tak ťažko bojovali plných 5 dní, veď takých je na Slovensku stovky, ale práve tento bránil nám v ďalšom postupe na rozhraní poľsko-slovenského územia (zo spomienok). Nemecké protiútoky na kótu 534 ustali po vyčerpaní síl tak na jednej, ako aj na druhej strane. Po strate tisícov vojenských druhov, kóta ostala natrvalo v našich rukách. Ani boj o Hyrovu horu nebol ľahkou záležitosťou, ukázalo sa, že v Karpatoch každý kopec bol zaplatený krvou. Na svahoch sa váľali mŕtvoly našich i Nemcov. Zberači brali iba ranených, kde v poľných nemocniciach tíšili bolesť zdravotníci, medzi inými bola i Eugénia Kopčáková žijúca v Bardejove.
 

Dňa 6. októbra 1944 začal boj o hranicu a preniknutie cez Dukliansky priesmyk. Dunela paľba z obidvoch strán. Míny padali jedna za druhou. V tejto mimoriadnej situácii velenie náhle odvolalo veliteľa Čsl. armádneho zboru generála Kratochvíla, na jeho miesto bol menovaný generál L. Svoboda. Tu v Karpatoch o kótu 534 padol poručík Karol Pagáč, kysucký učiteľ. Natrvalo ostal v pamäti spolubojovníkov pre svoje hrdinské činy.. Na východnom fronte vytvorili naši chlapci - vojaci ovzdušie dôvery. Slovák či Čech, Rusín či Ukrajinec, Maďar či Poliak ostali v pamäti ruského národa natrvalo, veď bojovali s našimi... hovorili medzi sebou.
 

Cesta od Dukli cez územie Slovenska do stovežatej Prahy bola síce cestou slávy, ale aj cestou ďalších tvrdých bojov a straty ľudských životov, tak pri Liptovskom Mikuláši, kde na vojenskom cintoríne Háj odpočívajú stovky našich blízkych i príbuzných ako pri Strečne, Ostrave a inde. Návšteva Vojenského múzea vo Svidníku ani po odstupe viac ako polstoročia od spomínaných udalostí nedovolí zapochybovať o odvážnych činoch zúčastnených armád. „Mína padla do okopu, z ktorého som práve vyskočil, zabila môjho českého druha, ďalšia padla tesne vedľa mňa a ťažko ma ranila do chrbta. Našli ma na bojisku, mysleli, že som mŕtvy, po prebratí sa na ošetrovni vo Vyšnom Komárniku potešil som sa, nakoľko veľmi málo chýbalo k tomu, že som nebol zahrabaný zaživa v spoločnom hrobe."
 

Zo spomienok Mateja P. z Nového Mesta n/Váhom spracovala
Veronika Sidorjaková