Zomrel ďalší člen tvorivej rodiny

Prv než venujem tieto riadky Jankovi, nemôžem nespomenúť skutočnosť, že som sa po čas svojho života postup nezoznamovala s veľkou rodinou Kičových z Pčolinného. Na začiatku to boli rodičia Ján a Anna. A najmä mama (1927 – 1987), jednoduchá vidiecka žena, krajčírka a výšivkárka, ktorej život plynul v starostlivosti o rodinu a výchovu šiestich detí.

Ovplývala pracovitosťou, spontánnym humorom a veľkou dávkou tvorivej invencie, ktorá ju priviedla k maľovaniu. Symbolicky sprítomňovala intímne vzťahy a miesta, spojené s jej životom a životom svojich detí. Deti ako kvety, semienka, vajíčka, ryby – spomienkami selektovala svoju minulosť a prenášala do významových a snových rovín.

Obrazy plné poézie, metafor a nadčasových myšlienok sa 13 rokov po jej smrti ocitli na Svetovom trienále insitného umenia v Bratislave. Toto tvorivé a vrúcne prostredie rodiny poznačilo aj smerovanie detí. Syn Stanislav, talentovaný sochár s expresívnym výrazom nedospel ku kryš talizácii svojho výtvarného názoru. Tragicky zomrel vo svojich 31 rokoch. Plastiky Smiech, Bolesť a Smrť, vytvorené v poslednom období je ho krátkeho života, vyznievajú ako memento.

V roku 1998 som mala príležitosť uviesť výstavu z tvorby Anny Kičovej, jej syna Stana a vnuka Stanka (ktorý dnes patrí k predstaviteľom najmladšej sochárskej generácie na Sloven ku) v rodnom dome v Pčolinnom. „Matkino srdce“ prednesené Júliou Prokipčákovou a vrúcne spevy Mikuláša a Natálie Petrašovských oslovili všetkých prítomných v atmosfére, ktorá evokovala veľmi živé spomienky. Bola to moja najsugestívnejšia vernisáž. A kdesi v kúte domu plakal syn Pavol, žurnalista a režisér Slovenskej televízie v Bratislave, cez ktorého som sa dostala k tvorbe brata a synovca. O niekoľko rokov Paľo zomrel.

No uprostred Pčolinného oproti rodnému domku vyrástol dom Jána Kiču, tretieho zo 4 synov Anny Kičovej. Aj jeho cesty boli po zna čené matkiným vplyvom. V dome mal rozmiestnené jej obrazy, ale ako vravel, niektoré si zavesiť nemohol, pretože mu stále pripomínali mamine upozornenia z detstva. Ján Kiča sa narodil 1. júna 1953 v Pčolinnom, v roku 1959 sa rodina presťahovalado Čiech, kde s bratom Stanom navštevovali české školy.

Keď sa v roku 1968 znovu presídlili do Pčolinného, musel sa rýchlo naučiť slovensky, aby mohol úspešne pokračovať v štúdiu na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Snine. Po maturite sa rozhodoval o škole umeleckého smeru, ale rodina uprednostnila staršieho syna Stana. Jano odišiel študovať stomatológiu na vojenskej vysokej škole v Hradci Králové. Bol už v 2. ročníku, keď sa jeho sestra, tanečnica a baletka, vydala do Talianska. Školu musel opustiť. V roku 1974 sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, sýrskou študentkou farmácie Ghaliou. V tom čase si už hľadal prácu, aby mohol žiť a študovať. Zamestnal sa v Pardubiciach v podniku na chemickú výrobu SEMTINA.

Bolo to veľmi ťažké, no nikoho nežiadal o pomoc, aj keď do mladej rodiny pribudla dcéra Naďa. V júni 1980 rodina navštívila kamarátku v západnom Nemecku a rozhodli sa tam zostať. Ján sa zdokonaľoval v nemčine, pracovať však zo začiatku nemohol. Univerzita v Marburgu mu navrhovala pokračovať v štúdiu medicíny. Potreboval však index z Čiech, no v čase normalizácie bol Jano pre svoju krajinu nežiaducou osobou.

A tak nastúpil do školy pre masérov v Bad Wildungu v roku 1982. V auguste 1983 sa rodina presťahovala do Bonnu, Ghalia získala miesto farmaceutky, Naďa začala chodiť do školy a Ján sa o ňu staral. Neskôr začal pracovať v bonnskej nemocnici a začal sa tvorivo realizovať v zlepšovacích návrhoch, týkajúcich sa me di cínskej praxe. Úspešne uviedol projekt zdravotných topánok pre pohybovo handicapovaných pacientov. Tak vznikla jeho firma ASKINAKICA.

8.8.1988 otvoril vlastnú masérsku prax a s veľkou láskou sa vyše 20 rokov venoval svojim klientom, ktorí v ňom našli priateľa, ktorý im vždy vedel poradiť a pomôcť v zdravotných i ľudských ťažkostiach. Mal veľa nápadov, ktoré zapísané čakali na svoju realizáciu. Miloval svoju rodnú dedinku, vracal sa do nej, chcel v nej dožiť. A napĺňať sny. Jeden z nich sme začali spoločne spriadať. Mal byť venovaný matke.

Pomáhal aj ináč, chorým deťom, nemocnici, škole. Plánov bolo viac... Zomrel v deň výročia smrti svojho brata Stana. Jeho telo preniesli do Pčolinného. Nad rodným domom i tým, v ktorom chcel uskutočňovať svoje veľké sny, v šume listov, v ktorých zaznievajú clivé rusínske piesne pre ich veľkého obdivovateľa.

Mária Mišková