Zomrela Gizela Lipovská, posledná Židovka z Uličskej doliny

Svet prišiel o vzácneho človeka, pani Gizelu Lipovskú. V koncentračnom tábore prišla o celú rodinu, v Osvienčime prežila pokusy doktora Mengeleho a celý život prežila v Uličskej doline bez toho, aby rozprávaním o svojom utrpení niekoho obťažovala. Rozdávala lásku, pokoj, aktívne prežila život, na ktorého konci mohli jej príbeh spoznať ľudia prostredníctvom knihy Jaroslavy Marcinekovej.

 

ULIČSKÉ KRIVÉ/OKRES SNINA. Vo veku 92 rokov zomrela 4. augusta pani Gizela Lipovská z Uličského Krivého. Žena, o ktorej veľkej osobnej a rodinnej tragédii sa verejnosť dozvedela až v jej vysokom veku.

 

Činorodá žena

Úmrtie pani Gizely potvrdil Milan Sičák, starosta Uličského Krivého. Podľa jeho slov pani Gizela zomrela v Snine. Starosta uviedol, že bola pochovaná vedľa svojho manžela na cintoríne v Uličskom Krivom. Nebohý pán Lipovský bol istý čas v tejto obci pod slovensko-ukrajinskou hranicou starostom. Sičák uviedol, že na pani Gizelu si spomína ako na veľmi činorodú ženu. Popísal, že pred rokmi sa aktivizovala v tom, aby mali obyvatelia dostupnú prvú pomoc. Preto bol v obci kufrík prvej pomoci, ktorý putoval z domu do domu podľa toho, kto mal v daný deň službu. Ak sa niekomu stal akýkoľvek úraz, hneď šiel do domu, kde bol práve kufrík a tam ho ošetrili. Tento spôsob pomoci vymyslela a organizovala pani Gizela.

 

Vrátila sa z Osvienčimu

Pani Lipovská, rodená Weisbergerová, žila v Uličskom Krivom  desaťročia, no o jej osude vedel málokto. Z knihy Posledná židovka Uličskej doliny od autorky Jaroslavy Marcinekovej sa čitatelia mohli dozvedieť, že pani Gizela sa narodila 28. októbra 1922 v Uličskom Krivom. Ako dievčatko prišla o mamu, ako 22-ročnú ju Nemci odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime, kde na nej robil pokusy doktor Jozef Mengele. Po nich nemohla mať deti. Prežila, no v koncentračnom tábore zomrela celá jej rodina, okrem jedného brata. Po vojne žila ďalej v Uličskom Krivom, vydala sa za katolíka. V roku 2013 v jej pomerne vysokom veku 91 rokov uzrela svetlo sveta kniha Posledná židovka z Uličskej doliny autorky Jaroslavy Marcinekovej. Oslovili sme ju, aby sme si spolu s ňou pani Gizelu pripomenuli.

 

Z akého dôvodu ste sa rozhodli napísať knihu o pani Gizele?

„Pani Gizelu som poznala ešte od detstva cez mojich rodičov, ale až keď som dospela, začala som si uvedomovať, akým je  vzácnym človekom a čím všetkým si v živote musela prejsť. Pri jednej  z mojich z návštev mi začala rozprávať svoj príbeh, a tak som si povedala, že to nemôžem nechať len tak odísť do neznáma,  a tak som si začala zapisovať jednotlivé časti našich rozhovorov a potom som sa rozhodla urobiť z toho knihu.“

 

Aké boli prvé dojmy z prvého stretnutia s ňou?

„Pani Gizela pôsobila ako múdra žena, ktorá svoju múdrosť čerpala z neľahkých životných skúseností a toho, čo prežila počas vojny.“

 

Ako vyzerala vaša spolupráca na knihe?

„Pri mojich návštevách sme sa zhovárali, kládla som jej otázky a ona sa snažila odpovedať. O niektorých veciach nechcela ešte ani po rokoch veľa hovoriť.  Bola šťastná, keď  hovorila o čase pred vojnou o svojich rodičoch a súrodencoch, ale potom vždy, keď došla k miestu o deportácii a smrti svojej rodiny, mala slzy na krajíčku.“

 

Ktorý moment počas práce na knihe o pani Gizele bol pre vás emotívne najsilnejší?

„Najsilnejším zážitkom pre mňa bolo to, keď na záver rozprávania o svojom ťažkom živote povedala: „Boh je dobrý, len my sme zlí...“Obdivovala som, že ani po tom všetkom, čo sa jej stalo, nestratila vieru v Boha a mala silu žiť.“

 

Ktorá časť knihy je podľa vás vám srdcu najbližšia?

„Kniha je bohato ilustrovaná fotografiami z jej života, rodinnými fotografiami, ktoré sa jej podarilo ešte zachovať, fotografiami Jozefa Nováka a tiež profesionálnymi fotografiami Yuri Dojča, ktorý fotil ľudí, ktorí prežili holokaust a fotil aj pani Gizelu.  Páčia sa mi fotografie, ktoré zachytávajú jej zvráskavenú tvár, ktorá aj vo vysokom veku pôsobí veľmi vznešene. Taktiež fotografia jej rúk na zadnej strane knihy. Tie fotografie, myslím, že knihe dávajú širší rozmer. Asi najviac sa mi páči titulná fotografia, ktorú Yuri Dojč navrhol, aby bola na titulnej strane. Je na nej pani Gizela z profilu a z tmavého pozadia sa pozerá do svetla, do lepšej budúcnosti, čiže vlastne tam, kam už odišla.“

 

Čo vám dalo do života stretnutie s pani Gizelou?

„Hlavne to, že by sme mali byť pozornejší k nášmu okoliu a k ľuďom, ktorí žijú v našej blízkosti, pretože tí ľudia sú najväčšie poklady, ktoré nám osud prihral a niekedy si to vôbec nevážime a uvedomíme si to, už keď je neskoro. Som rada, že sa mi ešte podarilo zachytiť jej osud na papier, a tak ho zachovať pre nás a možno aj pre ďalšiu generáciu.“

 

Ako si pani Gizelu uchováte vo svojich spomienkach?

„Zachovám si ju ako veľmi silnú ženu, ktorá mala veľmi jemný pohľad, a ktorá rozumela ľuďom okolo seba.“

 

Aké ponaučenie do života ste si vy osobne odniesli potom, ako ste spoznali príbeh pani Gizely?

„Musíme sa zaujímať o ľudí, ktorí žijú okolo nás, nemusíme hľadať hrdinov niekde ďaleko v zahraničí alebo iba medzi známymi osobnosťami, stačí, ak sa obzrieme okolo seba a zistíme, že skutoční hrdinovia žijú neuveriteľne blízko a ich príbehy hovoria veľmi nahlas.“ 

 

(korn)

Foto: Slovenský východ