Zóny Carpathie sú hádankou (rozhovor)

MAROŠ KRAJŇAK je prekvapením tohto ročníka Anasof litera. Jeho debut Carpathia plný zvláštnej poetiky získal pozitívne reakcie.

Napísali ste pred Carpathiou niečo?
„Je to môj prvý uverejnený text s umeleckou ambíciou. Výsledok som najprv zľahka konzultoval s Marošom Bančejom, následne som ihneď začal zháňať vydavateľstvo – oslovil som ich niekoľko. Nakoniec som sa dostal k Trio Publishing. Ďakujem Magdaléne Fazekašovej, že sa nezľakla a text akceptovala.“

V knihe ani raz nespomínate konkrétny región, ani Rusínov či rusínčinu, hovoríte len o záhadných zónach. Prečo ste si zvolili takúto štylizáciu?
„V texte som nechcel úplne opísať dotknutý priestor a civilizáciu. Zóny Carpathie sú istou hádankou, ktorú čitateľ nemusí rozlúštiť. Určitá nejasnosť v texte má byť metaforou na nejasnosť, ktorá tu existuje aj v skutočnosti.“

Možno tam hľadať aj nádych sci-fi?
„Áno, istou inšpiráciou bol pre mňa Stalker.“

Jedna z vašich postáv má vraj reálny základ...
„Andrij Pysanskyj bol známy hlavne v okolí Svidníka. Išlo o človeka, ktorý sa slobodne ako pustovník pohyboval po pomerne širokom priestore. Mám naňho iba jedinú krátku spomienku, keď u nás doma prenocoval počas silnej búrky. V tom kraji žije ešte stále veľa jeho pamätníkov, dokonca s ním pracoval aj regionálny etnograf Ivan Čižmár. Andrij bol a stále zostal legendou. Jeho skutočné priezvisko bolo pravdepodobne Breznoščak a pochádzal z dediny Nižná alebo Vyšná Písaná (preto pseudonym Pysanskyj). Podľa všetkého osirel už ako dieťa a zrejme už v mladom veku začal pustovníčiť. Putoval z dediny do dediny, pomáhal ľuďom za stravu a ubytovanie, ak mu počasie dovolilo, prespával vonku. Kolujúce príbehy hovoria o tom, že išlo o veľmi zaujímavého, poetického a fyzicky nesmierne silného človeka.“

Kam by ste sa zaradili v rámci slovenskej literatúry?
„Netrúfam si odpovedať.“

Na akej literatúre či filmoch ste vyrastali?
„Na bežnej komercii, sem-tam som si pozrel nejaký klubový film. Vyrastal som v konvenčnom prostredí. Teraz sa už niekoľko rokov silne vystavujem knihám a filmom od autorov, ktorých tvorba sa považuje za hodnotnú.“

Aké sú vaše prvé skúsenosti s vydavateľským biznisom?
„Nie som si úplne istý, či pri type prózy, ktorú píšem, bude niekedy vôbec možné hovoriť o biznise. Mám orientačný prehľad o tom, ako sa u nás takýto typ literatúry kupuje. Moje očakávania sú zrejme dosť realistické.“

A literárne kruhy?
„Zatiaľ mám až nadšený pocit, že ľuďom, ktorí sa v tomto prostredí pohybujú, ide iba o vec – teda o to, aby u nás vznikali dobré knihy.“

Na náš predchádzajúci rozhovor pre SME boli pomerne búrlivé reakcie.
„Najviac ľudí reagovalo na môj názor zachytený v titulku samotného článku, že Rusíni na Slovensku zrejme v tomto storočí zaniknú. Aj v internetovej diskusii sa objavilo veľa postojov, ktoré takýto vývoj nepripúšťajú.“

Keby ste si mohli vybrať režiséra, ktorý by mal Carpathiu sfilmovať, koho by ste si vybrali?
„Hypotetická otázka, ale možno by som pred rokmi rozmýšľal o Jurajovi Jakubiskovi. Je z týchto končín, s námetom by sa pravdepodobne vedel zžiť. Ale napríklad aj môj obľúbený český režisér Saša Gedeon by z toho možno mohol urobiť niečo zaujímavé.“

Chcete písať ďalej?
„Píšem.“

Možno to bola posádka lietadla
(úryvok)
Po mesiacoch som znova v Heleninej dedine. Prichádzam hlboko v noci. Chvíľu sa ešte rozprávam s rodičmi, ktorí ma čakali, a potom si všetci líhame spať. Sníva sa mi hudba. Je nová, svieža a cítim, že je úžasná. Pokojné nástroje sprevádzajú zvláštne zastretý spievajúci anglický ženský hlas v melódii, ktorú som doteraz nikdy nepočul. Môj mozog tak vyplavuje a prehráva kompiláciu tónov a slov, akoby sa znova tešil zo svojho odpočinku tu doma. Ráno sa budím a chvíľu sedím na bielej osvetlenej posteli, v ktorej sa odráža homogénna bledomodrá obloha. Rozmýšľam nad nočnou hudbou, ktorá mi znela v hlave a ktorú ešte stále cítim. Skomponovala sa sama? Ak áno, prečo ju teraz nedokážem celú vyvolať? Čo musím urobiť preto, aby som ju dostal pevne do mysle a potom ju dokázal zaspievať svojej žene, aby ma mohla sprevádzať na piane? Alebo čo musím spraviť preto, aby som nafotil snové statické obrazy, ktoré sú v bdení iba neúplnými zábleskmi širokých nočných prežívaní? Potom z postele vstávam a idem k rodičom. Otec mi znovu opakuje, že som schudol a že som mal ešte spať. Mama pripravuje raňajky. Hovorím, že sa blíži čas, keď musím odovzdať prázdnu muníciu s vrtuľkami. Obaja ma znova odhovárajú a ja znovu oponujem. Chvíľu sa ešte rozprávame, vzápätí sadám do auta a miznem. Prechádzam cez Zvláštne mesto a o chvíľu končím v Zóne 1. Zastavujem v predposlednej dedine pod Mazgalicou pri hnedom drevenom dome, kde žije Mirko. Pýtam sa ho na mínometné granáty a on potvrdzuje, že ich má. Stojím pred červenou bránou bez hrdze, čakám, po chvíli Mirko vychádza a v rukách naozaj nesie dve kovové kuželky s vrtuľkami. Čierne bakelitové jazyky na ich začiatkoch chlipne čakajú na kontakt. Odmietam a potom spolu ideme za Jožkom. Míňame miesto, kde ako chlapec našiel plechy, vrtule, motor, sklo a ďalšie rozbité predmety, premiešané so šiestimi ihlicami, šiestimi píšťalami, šiestimi stehennými kosťami, s článkami z tridsiatich prstov rúk a tridsiatich prstov nôh, črepiny z troch hláv a veľa ďalších celých aj rozbitých kostí. Možno to bola posádka lietadla, ktoré sa vracalo z priestoru nad Heleninou dedinou, kde pred niekoľkými minútami odovzdalo zemi dve cudzokrajné bomby. Míňame malý pamätník a pokračujeme ďalej. Blížime sa k obrovskému oceľovému špicu, ktorý chcem venovať otcovi do jeho zbierky. Prichádzame k nemu na kopec, Mirko ho dvíha na plece a chce zniesť. Lenže ja zisťujem, že je to znova omyl, znova je to munícia plná trhaviny, a tak odchádzame. Sme takmer pri aute, keď naše lýtka zaplavuje čierna mazľavá tekutina.

Fórum kritikov
Krajňak necháva hlavnú postavu prehovárať v nepriamej reči, často opisným spôsobom so sklonom k lyrizácii s prvkami magického realizmu. Sémanticky ide mnohokrát o reťazenie asociácií. Štýl, ktorý si autor v novele Carpathia zvolil, preto kladie na čitateľa vyššie nároky. Ten musí nielen akceptovať hru s časovými rovinami, absenciu silnej príbehovej zložky a výraznú „náladovosť“, ktorá v istých momentoch pripomína atmosféru regionálnych próz Františka Švantnera, ale aj interpretovať tému ako takú. Nikde v knihe nie je explicitne uvedený geografický názov kraja, rovnako nie je uvedené, o akú národnosť ide (použité sú len nepriame náznaky v podobe zmienok o rusínskych umelcoch, napr. Deziderovi Millym a Andym Warholovi). A hoci v knihe vystupujú aj historicky nie úplne neznáme osoby, napr. v okolí Svidníka známa postavička Andrij P. alebo nemecký generál Gotthard Heinrici, ktorý velil vojskám v bojoch pri Karpatsko-duklianskej operácii, bežnému čitateľovi ich úloha v Krajňakovom príbehu nemusí byť zrejmá. Debutová próza Maroša Krajňaka prináša autorsky vyzretý a umelecky hodnotný pohľad na historické aj aktuálne problémy Rusínov cez optiku vzdelaného a senzitívneho súčasníka. Takýto spôsob predstavenia regionálnej a národnostnej témy je v našej literatúre pomerne ojedinelý, a preto aj pozoruhodný.
Marek Kopča, LIC

Čo je Anasoft litera
Dnes začíname uverejňovať seriál, v ktorom každý týždeň postupne predstavíme desiatku finalistov 7. ročníka ceny Anasoft litera 2012. Cena sa udeľuje za najlepšie pôvodné slovenské prozaické dielo alebo za preklad pôvodného prozaického diela autorov, ktorí sú občanmi SR a ich diela sú knižne vydané v predchádzajúcom kalendárnom roku. Organizátorom je o. z. ars_litera, generálnym partnerom je Anasoft APR.

Spomedzi 141 hodnotených kníh odborná porota (Tomasz Grabiński, Gabriela Magová, Vladimír Petrík, Michal Rehúš a Ivan Štrpka) vybrala do finále desať titulov v abecednom poradí: Balla: V mene otca; K. K. Bagala, Juraj Bindzár: Bez dúhy (plebejský román); Orman, Péter Hunčík: Hraničný prípad; Kalligram,Zuska Kepplová: Buchty švabachom; K. K. Bagala, Maroš Krajňak: Carpathia; Trio Publishing, Silvester Lavrík: Zu; Kalligram, Michaela Rosová: Dandy; K. K. Bagala, Alexandra Salmela: 27 čiže smrť robí umelca; Q111, Veronika Šikulová: Miesta v sieti; Slovart, Svetlana Žuchová: Zlodeji a svedkovia; Marenčin PT.

Víťaz, ktorého vyhlásia 20. septembra, získa prémiu 10-tisíc eur. Doterajšími laureátmi sú Pavel Vilikovský, Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vášová, Stanislav Rakús a Monika Kompaníková.

Svojho víťaza si určia aj čitatelia, ktorí môžu hlasovať na www.kultura.sme.sk. Cenu čitateľov denníka SME doteraz získali: Pavel Vilikovský, Jaroslava Blažková, Dušan Dušek, Viliam Klimáček, Pavol Rankov a Veronika Šikulová.

Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/6452594/zony-carpathie-su-hadankou.html