Zostane len to, čo zapíšeme alebo zachraňovať ľudovú tvorbu je martýrium

"Michalku, len sa uč. Dám ťa učiť sa za učiteľa," povedal otec synovi, najstaršiemu zo štyroch detí, ktorý veľmi túžil po vzdelaní. O dva roky nato zomrel vo veku 37 rokov a sen malého chlapca o štúdiu sa začal rozplývať. Túžba prekabátiť nežičlivý chudobný osud však ostala. Chlapec uteká pešo cez kopec do Ladomírovej k pravoslávnym mníchom, aby ho vzali do učenia za typografa.

"Vytriezvenie" prichádza po niekoľkých dňoch rôznych drobných domácich prác, po ktorých na "učenie" akosi nezostal čas. "Vrátil som sa domov. Mama stála na priedomí. Keď ma uvidela, nevedela, kde som sa podel, rozplakala sa. Tak sa moje cesty za učením skončili," spomína etnograf, folklorista, spisovateľ Michal Šmajda z Krásneho Brodu, ktorý v tomto roku oslávi 88 rokov.

Prvého januára mu Prezident SR Ivan Gašparovič na návrh vlády udelil pri príležitosti 15. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej krajiny, za prínos v oblasti etnografie, folkloristiky a antropológie etnika Rusínov na Slovensku. Len to zostane, čo zapíšeme

"Začal som zapisovať pred štyridsiatimi rokmi u osemdesiatročných dedkov a babičiek. Tí už dávno zomreli a s nimi i to, čo vedeli. Mám okolo 117 tisíc zápiskov. Čo s tým? Keby niekto chcel prísť a použiť to. Mám materiálov na desať doktorských dizertácií, približne 250 strán na jednu. Len to treba prepísať. Ten materiál už nikto nespracuje. Moje deti sa tým nezaoberajú. Po mne nikto nevie čítať. Moje myšlienky sa rojili tak rýchlo, že som si vytvoril svojský rukopis. Aj ja niekedy lúštim, čo som napísal. Tisíce a tisíce strán ... Každý, kto chce pracovať s národopisom, môže prísť. Dvere u mňa sú stále otvorené.

Nech si odo mňa všetko poodpisujú. Treba sa poponáhľať, kým po mňa nepríde zubatá. Snažím sa jej polámať kosu, ale "smerť netrubiť, koli hubiť." Krčíme plecami "Keď nebudú mladí študovať našu lexiku, nebudú môcť napísať román o niekdajšom živote. Prečo? Lebo títo chlapci a dievčatá neboli "pastuškami", nepásli kravy, ovce, kozy. Nepoznajú staré názvoslovie, pekné metafory. Každý národ má svojich vedcov - etnografov, ktorí ho študujú. U nás o dvadsaťpäť rokov nastane apokalypsa. Prečo? Mládež išla za prácou do cudziny, nerodia sa deti a starí odchádzajú do večnosti.

Nikto z našich nemá záujem o našu kultúru. Prichádzajú turisti do Monastyra. Pýtajú sa "monastyrčanov" - kedy bl kláštor postavený, kedy zničený? Tí neodpovedia verbálne, ale mechanicky pokrčia plecami. Turisti prídu do dediny. Pýtajú sa Krásnobrodčanov - aj í pokrčia plecami. Prídu na magistrát do Medzilaboriec - aj tam krčia plecami. Pišiel mor na ľudí, že nemajú záujem o svoju kultúru. Raz prišiel ku mne a návštevu jeden český robotník. Sadli sme si na kopu driev. Neďaleko rástol akýsi bodliak. Ako mu hovoríte vo vašom jazyku? spýtal sa ma. Nevedel som mu odpovedať. On mi povedal, ako ho nazývajú v jeho rodnom kraji. Česi sa o svoju kultúru začali zaujímať pred dvesto rokmi, Slováci pred sto. A my Rusíni sme začali teraz, a hneď aj zabúdame, že sme začali."

Veľa som zmeškal "Do tridsiatich rokov som sedliačil. Jedno leto bola na poli veľká horúčava. Vedel som, že asi na poldruha kilometra je studnička, tak som ta išiel peši napiť sa vody. Odvtedy pijem vodu z mrazničky. Baktérie sa rozmnožujú v teplom. Keď pijem studenú vodu, všetky v nej zamrznú. Dvadsať rokov som nemal chrípku. Možno že raz budú lekári študovať, že treba všetkým piť studenú vodu.

Stále som sa snažil niečo robiť, ale vždy mi do toho niečo prišlo - choroba mojej manželky, moja operácia v Tatrách, ale vždy som bol optimista. Vždy som si hovoril, že to musím dokázať, urobiť. Som húževnatý. Veľa ľutujem. Veľa som zmeškal. Ale stále bola nejaká príčina, ktorá mi do toho skočila. Mrzí ma, že som mohol urobiť viac. Keď som bol mladý, zašiel som do krčmy, bol som karbaník. Prehral som teliatko aj písací stroj. Potom som ho musel vymieňať ... Manželka vedela, že zbieram cenný materiál. Vedela, akú to má hodnotu, hoci sama mala len sedem tried ľudovej školy. Rád som písal v posteli pod perinou. Manželka vedela, že keby ma vyrušila, rozutekali by sa mi myšlienky a ťažko by som ich zohnal späť. Keď navarila pirohy, potichu mi ich priniesla a položila na prah."

Režisér prišiel s kamoškou "Moja dcérka Helenka pracovala na slovenskom veľvyslanectve vo Varšave. Prišiel som ju navštíviť. Dostal som sa do partie, kde bol okrem iných aj izraelský veľvyslanec a poľský režisér. Vždy je dobré niekomu sa prihovoriť. Keby som sa nebol prihovoril, film by nebol. Slovo dalo slovo, a sľúbil, že sa zastaví, lebo má prácu v Rumunsku. Zastavil sa raz, druhý raz, tretí raz. Prišiel aj s kamoškou, lebo takí režiséri majú aj kamošky okrem manželiek. A tak sa stalo, že nakrútil tento film.

" Aby československý ľud nebol svedkom judášskeho objímania, po ktorom nasleduje ukrižovanie, povedal Michal Šmajda počas Pražskej jari. Za tento výrok ho vyhodili z múzea ukrajinskej kultúry, kde pracoval desať rokov, rok bol bez roboty, šesť rokov chodil do Trebišova, kde pracoval ako strážnik, keď stavali nemocnicu. Istý čas pracoval ako robotník v uhoľných skladoch. Aj toto bolo vo filme.

Stále sa treba učiť "Literatúra je biblia pre nás tých, čo trochu píšeme. Nechcem povedať spisovateľov, to nech hovoria iní. To by bolo neskromné povedať, že som spisovateľ. Skromný človek dosiahne viac, ako keby sa nafukoval. Treba na sebe pracovať, tým sa "vyvýšime" nad iných. Môj veľký vzor? Lev Nikolajevič Tolstoj. Ozajstný lev v literatúre. Raz keď išiel do cerkvi, zabudol si drobné kopejky. Cestu lemovali po oboch stranách žobráci. Nemal im čo dať, tak každému žobrákovi stisol ruku. Bol to génius... Učil ľudí orať. Naši ľudia nevedeli, že zemiaky treba sadiť do zúhorenej pôdy. Sadili ich len tak do trávy, a preto sa ich urodilo len toľko, čo sa zmestilo pod posteľ. Až rakúski vojaci ich naučili, že treba zem zúhoriť. Treba sa stále učiť. Lenin mal pravdu.

Japonky sa dožívajú v priemere 84 rokov. Jedia veľa rýb, zeleniny a čítajú. Každý z nás má pred spaním prečítať nejakú poviedočku, humoresku, aby sa mu dobre dýchalo, aby veril, že zajtra bude lepšie. Treba byť dobrým, pracovitým, na svete bude viac šťastia a všetci pôjdeme do raja." Len náhodou "Len náhodou padlo na mňa, že som prebral Pribinov kríž. Patrí môjmu národu. Nebyť môjho národa, nezapísal by som všetko to bohatstvo ... Ohliadnem sa, už 87 rokov mám a nič takého dôležitého som neurobil. Chcel by som ešte päť-šesť rokov požiť."

jana otriová


Trh na nevesty
Dávno predtým kradol jeden kmeň od druhého mladé dievčatá, nevesty. Potom prišli jarmoky. Ako to vyzeralo? Po oboch stranách cesty z Medzilaboriec do Humenného stáli dievčatá. Biedne sukienky mali zafarbené farbou z orechového, čerešňového či slivkového dreva. Niektoré boli bosé. Na hlavách mali venček z poľných kvetov. Nižšie stáli vdovice. Neprišli sa predať, ale nájsť si nejakého starého parobka, alebo vdovca, ktorý by im prišiel pomáhať do domu živiť deti, ktoré im ostali po nebohom mužovi. Vdovy mali na hlavách biele šatky s prišitým venčekom z barvinku. Ďalej stáli dedkovia ako ja a mali choré ženy. Jedna bola slepá, druhá bezzubá. Chceli ich vymeniť za mladšie. Ale to nešlo. Symbolom predaja bola praslica pod pazuchou. Neraz podpití priviazali muži ženy na motúz a išli na trh spievajúc: Bude jarmark bude na divky, na ženy, i ja svoju ženu na jarmark povedu (poženu). I jak bude doroho, prodam ťa neboho, a jak bude tuňo, poď domiv, gazdyňo. Jedni mi davali piv druha taľare, a druhi kazali, že je duže stara. Potom si ešte vypili a naspäť sa vrátili domov. Ženy boli rady, že sú doma. Tak to bolo. O jarmokoch písala aj Božena Němcová, aj Alois Jirásek.

***
Máme veľké množstvo všelijakých pozdravov. Keď prišla žena k susedke, pozdravila sa Slava Isusu Christu. Odpoveďou bolo Slava i na viky. Keď susedka sedela za krosnami a tkala, príchodzia sa pozdravila - Sporo, sporo ..., tkáčka odpovedala - Vytkati skoro. Vojatna žena, teda tá, ktorá už každú chvíľu porodí, chodí po hlinenej dlážke, všetko ju veľmi bolí. Príde susedka, odpáše si zásteru a hodí na ňu so slovami - aby si tak skoro porodila, ako som ja na teba zásteru hodila. Susedka ju posmeľuje - bubububu, perebudu, jak davala, iši budu. Rodička odpovedá - joj, choť by pan, už ne dam.

***
Dcéra Ľuba zbiera nástenky a vydáva v Mníchove v jednom slovenskom časopise. Prepísala si rôzne detské výrazy, ktoré som zaznamenal. Vnučky pri návšteve babky v Krásnom Brode povedia - babko, vy ste taká šumnica, taká krasnica. Môj syn ako chlapec chodil na Vianoce koledovať. Zozbieral asi pätnásť koruniek. Všetky boli také zlaté, ako teraz. Vrátil sa domov a hovorí - ňaň, mam, zlatnici!

***
Naši ľudia niekedy dávali dvom svojim deťom rovnaké rodné mená. Tak boli v rodine dve Hani. Prečo? Aby cudzie sily nemohli prísť do ich príbytkov a niečo im vziať, poškodiť. Podobne aj Cigáni majú po dve mená. Jedno naše, druhé cigánske - Dedeš, Badia, Ľoľa, Bonďa. Keď príde Smrť a povie - No, Štefane, ideš so mnou, on odpovie - Ja nie som Štefan, ja som Banda.

Zapísala -jo-


Michal Šmajda sa narodil 2. novembra 1920 v Krásnom Brode. Je jedným z najznámejších po ukrajinsky píšucich spisovateľov na Slovensku. Je etnografom, folkloristom, spisovateľom. Jeho literárna tvorba realisticky zobrazuje neľahký vidiecky život Rusínov a Ukrajincov, ťažké sociálne postavenie roľníkov, vnútenú kolektivizáciu, národnostné problémy i násilnú zmenu vierovyznania. Vydal niekoľko románov, zbierku poviedok a monografiu. Napísal celý rad rozhlasových hier, reportáží, fejtónov, čŕt a rozprávok. Za filmovú poviedku Lemky (Paraziti) mu Československý štátny film udelili štvrtú cenu. Podobné ocenenie získal v literárnej súťaži za román Triščat kryhy (Pukajú ľady) od Zväzu slovenských spisovateľov. Ďalšiu literárnu cenu dostal za román Rozjizdy (Rázcestie). Za knihu A išče vam vinčuju získal v roku 2003 Cenu Ivana Franka od Slovenského literárneho fondu. Vydal zbierku poviedok Tajemnycja ebenovoji škatulky (Tajomstvo ebenovej škatuľky), Viazka ključiv (Zväzok kľúčov), Narodna proza (Ľudová próza). Niektoré práce vyšli v literárnych zborníkoch v Kyjeve na Ukrajine. V súčasnosti spracúva román Lesný rytier. Je to román z čias, keď Rákoczi začal bojovať proti Habsburgovcom.

Za jeho kritický literárny pohľad ho komunistický režim potrestal zákazom publikovania a zaradil ho medzi disidentov spoločnosti. Na druhej strane ho Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku ocenil za celoživotnú literárnu tvorbu. Prezident SR Ivan Gašparovič mu na návrh vlády udelil pri príležitosti 15. výročia vzniku Slovenskej republiky 1. januára 2008 štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej krajiny, za prínos v oblasti etnografie, folkloristiky a antropológie etnika Rusínov na Slovensku.

V roku 2005 o ňom poľský režisér W. Olejniczak nakrútil dokumentárny film Portrét Rusína na fóne umenia (Portret Rusina na foni mystectva).

- dk -