Zuzanku túžia vidieť za hranicami Slovenska

Fotovýstava humenskej fotografky Daniely Kapráľovej je stále žiadaná
Výstava fotografií s názvom Zuzanka zaujala počas dvoch posledných rokov divákov v mnohých galériách na  Slovensku aj v zahraničí. "Myslela som si, že jej putovaniu je už koniec," hovorí jej autorka Daniela Kapráľová nad čerstvými pozvánkami na ďalšie výstavy v zahraničí.

Daniela Kapráľová je cez týždeň Humenčankou, zarezávajúcou v práci, no nájde si čas aj na fotenie, ktorému sa venuje už jedenásty rok. V piatok však sadá na vlak a ponáhľa sa za svojou mamou Zuzankou a sestrou Máriou. Rodičovský dom v Stakčíne je nielen teplým domovom, ale aj zdrojom tvorivých podnetov, inšpirácie, radosti a prameňom lásky. Za všetkým stojí mama, ktorá už len prvými slovami "Rybko moja!" spolu s kabátom vešia všetky starosti civilizácie na klinec.

Zuzanka a Šimon, potom len Zuzanka

Daniela svoju mamu Zuzanku a otca Šimona fotila päť rokov. "Výnimočnosť týchto dvoch, vyše osemdesiatročných ľudí, spočíva v ich duchovnej slobode, životnej múdrosti, pokore k Bohu a všetkému vôkol," uviedla v knihe Zuzanka.

Za vetou, zloženou len z troch slov, však cítiť smútok a prázdnotu, ktorá zostala, keď miesto otca za stolom osirelo. Danielina mama, známa v okolí ako speváčka, zabávačka, maliarka kraslíc, výšivkárka či žena, rozdávajúca životné rady a múdrosti, sa pustila do kreslenia.
Danielu jej tvorba oslovila a požiadala ju, aby jej svojimi insitnými kresbami vyzdobila pasparty na fotografiách.

Našli cestu k sebe aj k iným "Mojou snahou bolo podať obrazovú správu o ľudskosti, pravdivosti citov a stareckej kráse ženy, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojho ja. Staroba síce zamenila jej vitalitu na polihávanie a posedávanie, pre nás obe sa však stala nechádzaním cesty k sebe aj k iným. Môj ponor do maminho vnútra chcel poodhaliť to vzácne - detsky čisté, dedinsky ľudové, ľudsky dôstojné a rusínsky naturálne," píše Daniela.
 

Dva roky očarúva divákov
Kolekciu fotografií s názvom Zuzanka vystavovala autorka pred dvomi rokmi v galériách v Medzilaborciach, Starej Ľubovni, v Šarišskej galérii aj vo francúzskom meste Lyon. V minulom roku ju videli návštevníci galérií v Dome fotky Lucie Benickej v Liptovskom Mikuláši, v Bratislave, Kežmarku a aj rodáci na obecnom úrade v Stakčíne.
 
Dve nové pozvánky
Daniela prezrádza, že si myslela, že Zuzankinmu putovaniu bude tohto roku koniec, hoci priznáva, že svoju mamu, sestru, rodný dom, milované zákutia či nádherné okolie Stakčína fotí ďalej.

Zo škatule vyberá najnovšiu fotografiu. Kým sme my hundrali na snehovú kalamitu, svoj dvor rozžiarili šviháckym snehuliakom. Zuzanka sa pri pohľade na fotku rozosmeje. Daniela prezrádza, že sa s výstavou chystá začiatkom apríla do chorvátskej Rijeky na festival, ktorý pripravujú tamojší Rusíni.

Radostne podáva aj informáciu, že insitná tvorba jej mamičky zaujala ľudí z Valašského múzea na Morave, ktorí chcú jej tvorbu, ale aj tvorbu Daniely predstaviť tamojšej verejnosti. Zuzanka bude mať čo ukázať. Zima bola dlhá a ona bola aj napriek vysokému veku trpezlivá a hravá.

Z vlastnoručne utkaného ľanového plátna vytvorila krásny vyšívaný obrus, na ktorom žiaria pávy. "Ešte to treba dokončiť, našiť strapce," hovoria obe a probujú, ako ukáže na stole v letnej kuchyni, kam sa Zuzanka rada utieka.

Fixy, rozložené na stole, prezrádzajú, že dokončuje svoj obrázok. Na lúku plnú kvetov, motýľov, ku pastierke dobytka sa priam žiada ľahnúť si... Zuzanka sa naň dokáže dlho dívať a dotýka sa ho pritom rukami.
 

Jar privíta kraslicami
O chvíľu sa Zuzanka pustí do písania kraslíc. Lúčne kvietky bude maľovať včelím voskom. Tak ako každý rok. Ten, kto ju pozná, v nich zbadá jej krehkosť, a kto nie, možno ju zatúži stretnúť. Zo zvedavosti, možno z potreby ľudskej lásky, úprimnosti či kvôli priamemu pohľadu.
 

Anna Kornajová