Zverstvá na sklonku vojny sa vymykali logike

Psychiater Hunčík: Skupinové myslenie a správanie dokáže spôsobiť strašné zverstvá




Peter Getting
Redaktor

S koncom druhej svetovej vojny sa nespája len nastolenie mieru, ale aj veľká miera brutality, ktorej sa dopúšťali v závere konfliktu nacisti voči civilnému obyvateľstvu. Nevídaných krutostí sa však dopúšťali všetky bojujúce strany, prejavy agresie sú doložené aj u spojencov, partizánov, ba aj zo strany radových občanov.

Podobné správanie je známe aj z mnohých ďalších vojnových konfliktov. Tých dávnych aj súčasných.

Zverstvá na sklonku vojny sa vymykajú logike a historici na ne nevedia odpovedať. Dokáže to pohľad do ľudskej psychiky?

„Nosíme v sebe agresívny gén. Nesprávame sa eticky či morálne preto, že by sme boli my, homo sapiens, takto nastavení. Správame sa lepšie ako zvieratá, lebo máme prísne zákony,“ hovorí psychiater PÉTER HUNČÍK.

„Strašné je, že práve vo vojne sa zákony, ktoré regulujú našu agresiu, uvoľňujú, neplatia. Keď vojna a zverstvá trvajú dlho, na konci už ľudia zabudnú aj na posledné odseky zákona, ktorý modifikuje, aby sme sa nesprávali ako zvieratá.“

V rozhovore sa dočítate:
do akej miery je agresivita pre človeka prirodzená a čo nás krotí v jej prejavoch,
prečo sa nacistickí vojaci dopúšťali na konci vojny mimoriadnych krutostí, hoci vojna už bola prehratá,
prečo sa aktov násilia a zverstiev dopúšťali aj vojaci ďalších armád a civilisti,
aký zhubný vplyv má na človeka, ak zavraždí iného a čo s nami robí vojna,
čo bude po vojne čakať Rusov aj Ukrajincov.

Dá sa nejako vysvetliť extrémne správanie nacistov na sklonku vojny, keď už tak či tak bola vojna prehraná? Prečo sa uchyľovali k iracionálnym atrocitám, keď logicky mali radšej myslieť na zadné vrátka?

Nemyslím si, že ide o okamžité reakcie, ale ide o reakciu, ktorá je výsledkom istého vývoja a pochodu. V tomto konkrétnom prípade to trvalo od roku 1939 šesť rokov.

Zákony, ktoré dovtedy boli zábranou, kontrolovali a usmerňovali správanie ľudí, sa počas vojny odbúrali a prestali existovať. Bola v tom iste aj pomstychtivosť, že keď ja už mám všetko stratiť, tak nech aj ostatní.

Stačí tak relatívne málo, pár rokov, aby sa z nás stali beštie?

My ľudia máme v sebe agresivitu voči druhým, je to však zložitejšie, lebo aj kultúra ovplyvňuje takúto formu správania. Židia, tí predsa pre nacistov ani neboli ľudia, podobne menejcenne vnímali aj Slovanov. Aj preto sa dopúšťali takých zverstiev vo východnej Európe.

Úlohu tam hralo aj to, že sa vojaci vzdialili od domáceho prostredia. Mám na mysli to, čo sa tam dialo, kompletne vypálené celé dedinky, mestá, zavraždenie 30-tisíc Židov v rokline Babij Jar pri Kyjeve, zabíjanie bez akéhokoľvek súdu.

Tých zverstiev sa dopúšťali nacisti na konci vojny aj na Slovensku.

Slovensko len zdanlivo patrí do inej kategórie, v tom kultúrnom nastavení to mohli nacisti vnímať stále ako východ, kde nie sú ľudia.

Ale Slováci sa snažili správať ako civilizovaný európsky národ – myslím to ironicky –, lebo podobne ako západné krajiny Európy sme Židov nevraždili doma, ale poslali sme ich do koncentračných táborov, aby sme si nepošpinili ruky.

Nacisti sa však zverstiev dopúšťali aj na západe, príkladom je francúzska dedinka Oradour-sur-Glane, ktorú nacisti vypálili a zavraždili 643 jej obyvateľov, bolo to už po vylodení spojencov v Normandii. Svet bol z toho šokovaný, ale to preto, lebo na západe sa nacisti bežne nedopúšťali voči civilistom, deťom, starcom toho, čo na východe.

Ako sa potom zistilo, vraždili nacisti, ktorí boli premiestnení z Ukrajiny. Nerobili nič iné než to, čo bolo zaužívané na východnom fronte. Aplikovali to, lebo im nepovedali, že na západe sa toto už nerobí.

Nedajú sa tie kultúrne vzorce, o ktorých hovoríte, nazvať aj kultúrnymi predsudkami?

Len si spomeňte, ako sa britský premiér Neville Chamberlain vyjadril v čase mníchovskej krízy doma pred verejnosťou v tom zmysle, že kvôli nejakej krajine na východe, ktorú ani nepoznajú, nebudú viesť vojnu. Briti síce mohli byť doma uhladení, ale nezabúdajme, ako vraždili v tom istom období v koloniálnych vojnách a ako sa správali v Afrike. Tam sa smelo to, čo v západnej Európe nie.

Kultúrne vzorce majú obrovský vplyv na to, ako sa človek dokáže správať k iným. Platí to od staroveku.

Ak hovoríme o násilí, už v Starom zákone stojí známe: oko za oko, zub za zub.

Áno, ale aj to treba vnímať v kontexte. Často som počul, aké je to strašné, takýto zákon. Ibaže v tom období takýto zákon mal práveže redukujúci efekt, predtým pomsta spočívala v tom, že ste vykynožili celú rodinu alebo aj celý národ.

Tóra predpísala, že sa to nesmie a za zub iba zub, za oko iba oko, za jedného zabitého môže byť len jeden zabitý. Čiže už vtedy to boli zákony, ktoré to mali redukovať.

Musí nás teda stále niečo krotiť?

Áno. Nosíme v sebe agresívny gén. Nesprávame sa eticky či morálne preto, že by sme boli my, homo sapiens, takto nastavení. Správame sa lepšie ako zvieratá, lebo máme prísne zákony.

Samozrejme, má však obrovský vplyv aj výchova aj tradícia v spoločnosti, ale ten agresívny gén máme vo svojej výbave.

Bola tá agresia evolučne dôležitá?

Mimoriadne dôležitá. Bez toho by evolúcia nemohla prebehnúť.

Celá naša existencia je sprevádzaná agresivitou. Aj tá najkrajšia vec v živote, akt sexu medzi mužom a ženou, nesie v sebe silné prvky agresivity. Ešte aj keď sa pozriete mikroskopom na tie drobné spermie, je to súťaž, rivalita, ktorá sa tam dostane skôr a oplodní vajíčko. Bez agresivity by evolúcia nebola vôbec možná.

Preto sa smejem, ak počujem hovoriť o zlatom veku ľudstva, ako sme si nažívali v spojení s prírodou a podobne. V tom zlatom veku by dnešný človek neprežil ani deň.

Musíme žiť s tým, že máme agresiu vo svojej evolučnej výbave?

Vtedy to bol každodenný boj, extrémna agresia, slabší nemal šancu, pre získanie pozície jeden druhého okamžite zavraždil. A strašné je, že práve vo vojne sa tie zákony, ktoré regulujú našu agresiu, uvoľňujú, neplatia.

Na konci druhej svetovej vojny sa nesprávali beštiálne len Nemci, dôkazy o zverstvách sú zo strany partizánov, ale aj civilného slovenského obyvateľstva, či už voči Nemcom všeobecne, ako aj voči tej hŕstke preživších a navrátivších sa Židov.

A ja na to odpovedám, ako inak sa mohli správať, keď zákony platné pred vojnou počas vojny neplatili? Vo vojne musíte byť agresívni, ak chcete prežiť. Keď padnú všetky zákony a zábrany, toto je výsledok.

Len si skúste vymenovať, koľko vojnových zločincov bolo po vojne odsúdených – myslím vlastnou stranou. Sotva pár ľudí a aj z nich väčšinu potom pustili.

Vojna akoby otvárala v ľuďoch stavidlá pre to najhoršie v nás?

V odbornej literatúre sa uvádza, že homo sapiens sa len ťažko odhodlá k tomu, aby zavraždil iného človeka. Na jednej strane sa ťažko odhodláva k vražde, na druhej strane má agresívny gén, ktorý by rád vraždil, ale zákony to obmedzujú a zakazujú. To je tá dvojsečnosť.

Je to aj nesmierna psychická záťaž pre toho, kto zavraždí. Vražda má veľmi vážny, erodujúci vplyv na psyché človeka. Napríklad sovietsky dôstojník, ktorý vraždil Poliakov v Katyni, sa stal síce generálom, ale aj ťažkým alkoholikom a podľa mojich vedomostí spáchal samovraždu.

A vojna to v nás odbúra?

Tie zlé pocity odbúra, ak za vraždu nie je človek trestaný, ba naopak, ešte za zabíjanie ľudí dostane vyznamenanie a dovolenku, vojak môže za odmenu ísť domov. A, samozrejme, hrá úlohu aj uniforma a odvolávanie sa na plnenie rozkazov.

To sú, žiaľ, zákony vojny, kde dovtedajšie zákony neplatia. Vojna znamená prežiť. Príde nepriateľ a treba ho zabiť, inak zabije on nás. Oni strieľali na nás a my sme strieľali na nich.

Vplyv prostredia vojny na psyché je enormný. V prvom rade klesá osobná zodpovednosť a mení sa aj myslenie v tom zmysle, že namiesto individuálneho myslenia začínajú dominovať elementy skupinového myslenia.

Skupinové myslenie a správanie dokáže spôsobiť strašné zverstvá. V skupine totiž nedôjde k tomu, čo si myslia laici – že sa človek vďaka ďalším členom v skupine stane múdrejším –, ale práve naopak. Skupinové IQ je vždy nižšie ako individuálne IQ.

Péter Hunčík
vyštudoval psychiatriu, ale ako „nepriateľ štátu“ si nemohol urobiť atestáciu,
v roku 1985 ho zatkli za údajné hanobenie sochy komunistického pohlavára,
je jedným zo zakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy, od jesene 1990 až do volieb v roku 1992 pôsobil ako poradca prezidenta Václava Havla v otázke národnostných menšín,
pôsobí ako psychiater a publicista.
Ak hovoríte, že máme v sebe agresívny gén a súčasne nám nie je vraždenie samozrejmé, nebije sa to v človeku?

Hovoril som o erodujúcom vplyve vraždy na psychiku človeka. Keď potom po vojne nastane konsolidovaný stav, ľudia sú konfrontovaní s tým, čo robili v tom nenormálnom stave. Prichádzajú výčitky svedomia, hanba, konfrontácia s rodinou a s prostredím. A na titulných stránkach novín bude napísané: masový vrah. Pritom je to ten istý človek, ktorý za to predtým dostal vyznamenanie. Tieto erodujúce mechanizmy človek veľmi ťažko prekonáva.

Druhá svetová vojna sa skončila pred 80 rokmi, ale napríklad vojna v Juhoslávii len relatívne nedávno. Pozorovala jej následky psychiatria?

Sám som bol na istý čas vtedy v Juhoslávii, zavolal ma tam kolega, americký psychiater, ktorý tam pôsobil hneď po skončení vojny. Vedel o mojej praxi, ako som robil na Slovensku, ale aj v Izraeli a Uzbekistane či Kanade, komunikačné tréningy, psychodramatické metódy, výmenu rolí, kde sa musíte vžiť do toho druhého, pochopiť ho.

Pomery, ktoré som tam videl, boli strašné. Pred vojnou žilo v meste povedzme trinásť národností, teraz len Srbi a Chorváti, predtým mali rôzne cirkvi, teraz len pravoslávnu a katolícku, mnohí utiekli, mnohí boli zavraždení. To, na čo sa pýtate, sa vtedy ešte nedalo pozorovať.

Bolo to príliš skoro po skončení konfliktu?

Vtedy sa už síce nestrieľalo, ale bol to polovojnový stav a ľudia potrebujú istý mierový interval, aby mali čas a priestor sa s tým konfrontovať. Tie psychodramatické metódy vtedy ešte nemohli fungovať, obe strany to odmietli, Srbi aj Chorváti.

Vezmite si zverstvá nacistov a koľko trvalo nemeckej spoločnosti, kým to naozaj začala spracovávať. Až dvadsať rokov po vojne s tým začala mladá generácia, ktorá sa pýtala rodičov, kde ste vtedy boli a čo ste robili.

Keď vojna a zverstvá trvajú dlho, na konci už ľudia zabudnú aj na posledné odseky zákona, ktorý modifikuje, aby sme sa nesprávali ako zvieratá. Bohužiaľ, následky potom trvajú veľmi dlho.

Posttraumatickým syndrómom sa napríklad v Izraeli trápi už tretia alebo štvrtá generácia, po tom, čo museli zažiť ich starí a prastarí rodičia len preto, lebo boli Židia.

Dá sa povedať, že pre vojnu zbrutálnie celá spoločnosť, a to na oboch stranách konfliktu?

Samozrejme. Po terajšej vojne to bude čakať aj Ukrajinu a Rusko.

Čo ich bude čakať?

Nuž, presne neviem. Závisí to od toho, ako sa skončí vojna a čo urobí štátna propaganda. V dnešnom Rusku si neviem predstaviť iný spôsob správania než oslavy heroického víťazstva. Budú oslavovať hrdinov, ktorí aspoň čiastočne dokázali korigovať tie „strašné chyby“, ktoré v ich vnímaní nastali po rozpade Sovietskeho zväzu. V tom zmysle sa vyjadril aj Putin.

Pre Rusov to napokon ani nie je žiadna vojna, na Ukrajinu predsa išli vykonávať špeciálne operácie. Som si istý, že v Moskve nepadne o stratách a zverstvách ani slovo. Smútok bude zakázaný!

Niečo odlišné podľa môjho názoru môžeme očakávať od Ukrajiny, ktorá má obrovské straty vojakov, civilov, aj detí. Príde obdobie smútku a bude potrebná adekvátna „smútočná práca“ - to je terminus technikus – celého národa.

Čiže následky môžu trvať oveľa dlhšie ako obnova zničenej krajiny?

Rusko-ukrajinské vzťahy tým budú na dlhé desaťročia – alebo stáročia? – hlboko poznačené. Isteže sa objavia aj reakcie ako pomsta, ale aj sebaobviňovanie, hľadanie vinníkov a podobne.

Vzťah k Európe bude rôznorodý, inak sa budú hodnotiť národy, ktoré im pomáhali počas vojny, a obávam sa, že Slovensko a hlavne Maďarsko dostanú veľmi negatívne hodnotenie. A to napriek tomu, že v prvých mesiacoch vojny Slováci napadnutej Ukrajine výdatne pomáhali.

Takéto hodnotenie danej krajiny môže trvať extrémne dlho, napríklad Maďari majú ešte aj dnes tú istú pesničku o správaní sa Turkov v 16. storočí.

V Rusku dnes zbrutálnel aj jazyk, takže toto sú tie ďalšie prejavy brutalizácie spoločnosti?

Pamätáme si, čo nacisti hovorili o Židoch predtým, ako ich začali vraždiť. Putin začal možno ešte drsnejšou rétorikou než nacisti, keď vyhlásil, že ukrajinský národ neexistuje. Dokonca ukrajinská cirkev si dovolila odtrhnúť sa od moskovskej, tak potom aká to môže byť cirkev?

Tak ešte aj moskovský patriarcha posvätí zabíjanie. A keď ukrajinský národ ani neexistuje, tak ho môžete zlikvidovať. Vojaci, piloti a dôstojníci môžu mať pocit, že robia tú najspravodlivejšiu vec, keď ich kántria.

Treba si uvedomiť, že odvolávanie sa na neexistujúci národ je skutočná dehumanizácia. A potom ešte novozvolený americký prezident prikyvuje, že veď Ukrajincov ani nepoznáme, nech si uvedomia, že sú menší a slabší. V našej civilizácii predsa nemôže platiť, že keď je niekto menší a slabší, má menej práv.

Aký podiel má na tom propaganda, ktorá do ľudí hučí dehumanizačné reči?

Tá je mimoriadne nebezpečná. Je známe, ako nacisti označovali Židov za hmyz, podobná dehumanizácia nepriateľa je doložená v mnohých konfliktoch. A nemusí to byť len vojnový stav.

Maďarský premiér Viktor Orbán sa v marci vyjadril o opozícii, že sú ploštice. Doslova povedal, že ploštice cez zimu nevyhynuli. To je doslova šok. V roku 2025 v civilizovanej Európe premiér krajiny hovorí, že ploštice úspešne prezimovali.

Už pár týždňov to v médiách relativizuje a zľahčuje, hoci to jasne povedal. Jeden jeho politik ešte pridal niečo o kliešťoch, ktorých sa treba zbaviť.

Stalin to dobre vypracoval, vyrobiť vnútorného nepriateľa a potom ho vyvraždiť, veď ohrozuje národ. To sa dá natrénovať a naučiť to národ.

Podobný slovník dnes prevzal aj Robert Fico a jeho straníci.

Áno, a preto je to nesmierne nebezpečné. Pri agresivite je to tak, že brachiálna, fyzická agresivita vyrastá z verbálnej agresivity. Najprv nadávam a potom udriem.

Iba zriedka sa stane, že človek udrie bez verbálnej predohry, to dokáže iba psychopat, ktorý úspešne dokázal skrývať svoju psychopatiu, väčšinový mechanizmus je taký, že od slov sa ide k činom. Preto je tá verbálna agresia mimoriadne nebezpečná.

Peter Getting

zdroj:
https://domov.sme.sk/c/23484075/psychiater-huncik-nosime-v-sebe-agresivny-gen-ako-zvierata-sa-nespravame-len-vdaka-zakonom.html

foto: Dedinku Oradour-sur-Glane nechali zakonzervovanú po masakre nacistov.
zdroj: Federal Government - Bundespräsidialamt