2. ročník sympózia venovaný staroslovanským Bohom

HABURA. Od 19. do 30. augusta bolov priestoroch „Agrofarmy Haburaque“ (PD Habura) od skorých ranných, do neskorých večerných hodín, počuť zvuky motorových píl, brúsok, vŕtačiek a rôznych rezbárskych pomôcok, ktoré používali sochári tvoriaci drevené sochy na 2. ročníku Sochárskeho sympózia Oleny Mandičovej-Šinály. V tohtoročnej voľnej tvorbe dominovala problematika uchopenia a stvárnenia staroslovanských bohov. Úžasným zážitkom bolo pozorovať pri práci vynikajúcich sochárov nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky. Hlavným organizátorom sympózia, tak ako aj v predchádzajúcich ročníkoch, bola Nadácia Drevený kostolík Habura, ktorej jednou z ambícií bolo vytvoriť tradíciu sochárskeho sympózia, na ktorom by najvýznamnejší slovenskí, ale aj zahraniční sochári vytvárali sochárske skvosty, ktoré budú zasadzované do nádherného prírodného prostredia obce, ktorá je obklopená pokojom a tichom Karpatských hôr. Podľa Ľuboša Hriňa, jedného z hlavných organizátorov sochárskych sympózií, v tomto rýchlom a pretechnizovanom svete je len málo miest, kde nájdeme ticho. No a Habura je zaručeným miestom, kde si s tichom môžeme „potykať“ na každom kroku.

V konečnom dôsledku snahou Nadácie je postupne vytvoriť medzinárodnú muzeálnu expozíciu pod holým nebom, ktorá by obohatila novú formu „cestovania nikam“, cestovania za pokojom a tichom, a ktorá by mala predstavovať nielen kultúrnu, ale aj historickú hodnotu Rusínov. V súčasnosti sa v tejto unikátnej prírodnej galérii nachádzajú drevené sochy od najvýznamnejších slovenských a českých sochárov, ktoré sú výsledkom 0. ročníka Sochárskeho sympózia 2018 a 1. ročníka Sochárskeho sympózia Oleny Mandičovej-Šinály 2019. Všetky sochy vznikli priamo na mieste a boli inšpirované géniom loci obce Habura, z ktorého vzišli. Prvou lastovičkou a „kráľovnou“ na tomto poli však naďalej zostáva impozantná 5,20 m vysoká bronzová socha zjednotiteľa Rusínov - kniežaťa Laborca, ktorá je dielom akademického sochára Jána Ťapáka. 

Na tohtoročnom sochárskom sympóziu,  ktoré bolo „Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín,“ sa zúčastnilo  12 umelcov, ktorých spája láska k rusínskej obci Habura, ležiacej len 8 km od okresného mesta Medzilaborce, v ktorom sa nachádza aj ich srdcu blízke Múzeum moderného umenia Andyho Warhola. No a v neposlednom rade aj záujem o dobré víno a rusínske jedlá pripravené z kvalitných surovín vyrobených, dopestovaných a dochovaných na „Agrofarme Haburaque“, ktorá sa na istý čas stala druhým domovom umelcov.

Na čele sochárskej skupiny, ktorá organizačne zabezpečovala priebeh sympózia tentokrát stal prof. Boris Jirků z ČR, ktorý na tomto poste vystriedal „absentujúceho“ Juraja Čuteka. Jedenásť zúčastnených umelcov, ktorí sa pod jeho egidou vopred dohodli na námetoch pre jednotlivé sochy, pracovalo s drevom v kombinácii s kameňom a kovom. Po predchádzajúcich ročníkoch vrece s prácami, ktoré nie sú výsadou žien, roztrhla mladá nádejná umelkyňa Veronika Mundierová, ktorá sa pri práci s pílou, dlátom, či brúskou vyrovnala nejednému mužskému kolegovi. S ohľadom na bezpečné prostredie, obavy a ďalšie okolnosti v súvislosti s koronavírusom organizátori, ktorí už dlhšie čelili tlaku na zrušenie sochárskeho sympózia, nemohli usporiadať sprievodné akcie v takom rozsahu, v akom boli pôvodne plánované.

S cieľom zabrániť šíreniu koronavírusu a v súvislosti s prijatými opatreniami sa neuskutočnila vernisáž výstavy, ktorá bola plánovaná na sobotu 29.8. Rozhodnutie organizátorov prišlo po tom ako viacerí umelci, ktorí mali vystúpiť na sochárskom sympóziu, odriekli svoju účasť odvolávajúc sa hlavne na bezpečnosť návštevníkov. Symbolicky pred Obecných úradom v Habure, v rámci programu k ukončeniu sochárskeho sympózia, boli v piatok 28.8. inštalované dve umelecké diela a to „Radegast“ od Borisa Jirků a jeho asistenta Luboša Loibla (ČR) a „Luna“ od Jakuba Bochoríka. Ostatné umelecké diela si prichádzajúci domáci aj zahraniční návštevníci, predovšetkým z Poľska, mohli pozrieť priamo na mieste, kde boli vytvorené. Avšak pochopiť niektoré umelecké diela môže byť pre návštevníkov, najmä laickú verejnosť, často komplikované. Preto pre organizátorov 2. ročníka Sochárskeho sympózia bolo a je dôležité, aby ľudia dostali aspoň krátky komentár k všetkým vytvoreným umeleckým dielam. Jakub Bachorík vytvoril „Lunu“ (drevo, kov) – bohyňu Mesiaca, ktorý predstavuje všetko čo je ženské, predovšetkým nespútaný rozvoj života, rast, plodnosť, ženskosť a lásku. Peter Barta vytvoril starorímsku bohyňu „Venušu“. Vlastnosti, ktoré jej autor pripísal vychádzajú zo starovekých predstáv o tejto bohyni. Sú to predovšetkým láska, krása, erotika, plodnosť a umelecké nadanie, ktoré Petrovi v konečnom dôsledku rozhodne nechýba. Jaroslav Gaňa vytvoril dielo, ktoré v súvislosti s jeho menom pomenoval „Jara-Boh,“ (drevo, kov) a ktoré predstavuje ochrancu prírody, ktorý riadi jarnú kvetenu. Ochraňovať prírodu mu pomáhajú jeho pomocníci: Rusalky (Devy, Vtáky); Vodníci (Duchovia - ochrancovia jazier a riek), Lešovia (Duchovia - ochrancovia lesov) a Domoví (Dobrí Duchovia - ochrancovia domáceho kozuba). Daniel Janec, ktorý bol na haburskom sochárskom sympóziu po prvýkrát, vytvoril „Striboga“ (drevo) – staroslovanského boha vetra a búrok. V živote človeka môže byť tento boh dobrým aj zlým, môže nosiť šťastie, ale i nešťastie. Ale ako sa vyjadril Daniel Janec, tak jeho jedinečné a unikátne dielo bude nosiť iba dobro, lásku a šťastie. Boris Jirků (ČR) s asistentom Luboš Loiblom vytvorili jedinečného a neopakovateľného „Radegasta“ (drevo) – boha slnka, hojnosti a úrody, noci a večerných zôr. Dielo „Stigmy“ (drevo), ktoré autor považuje za zázračný prejav zvláštnej Božej milosti, a ktoré bude umiestnené v Obecnom parku v Habure, stvárnil Ján Kelemen. K dielu ho inšpiroval osobitne láskavý vzťah Pána Ježiša k deťom. Jozef Mundier s dcérou Veronikou stvárnili jedného z hlavných a najstarších božstiev Slovanov, uctievaného všetkými slovanskými národmi - „Velesa“ (drevo), staroslovanského boha dobytka, ochrancu stád a pastierov. Peter Nižňanský (ČR) už druhý rok dáva podobu impozantnému  „Ochrancovi Habury“,  ktorého pomenoval „Habur“ (drevo) a ktorý má predstavovať obrancu všetkého dobrého a nepriateľa všetkého zlého, ochrancu všetkých domácnosti obce Habura, obzvlášť matiek a detí. Martin Ščepka stvárnil „Živu“ (drevo) - staroslovanskú bohyňu života a životodarnej sily, leta a zrelej plodnosti, úrody, sýtosti a hojnosti, ktorá darovala ľuďom umenie obrábať zem, orať, siať a žať. Ondrej Zimka, ml. vytvoril „Ladu“ (drevo, kov) – staroslovanskú bohyňu jari, lásky, manželstva, siatia a žatvy. Výstupom sochárskeho sympózia bude aj umelecký artefakt na pamiatku a počesť Oleny Mandičovej-Šinály, ktorý bude niesť znaky hotového umeleckého diela. Impozantné sochárske skvosty návštevníci a turisti budú môcť vzhliadnuť v priestoroch „Agrofarmy Haburaque“, napr. na ceste k poľovníckej obore plnej divej zvery. Diela boli zasadené do prostredia, ktoré je chránené bezpečnostným a kamerovým systémom. Predovšetkým umelci sa tak chceli vyhnúť poškodeniu, ktoré by sa nedalo napraviť. Nepotešilo nás napríklad tohtoročné poškodenie informačných tabúľ rozmiestnených pri náučnom chodníku, ktorý vedie k soche kniežaťa Laborca na kopci zvanom Veršok. Z hľadiska formálnych znakov výsledok poškodenia nemožno odstrániť bežnou opravou. Zničením a poškodím sa tabule stali neupotrebiteľnými. Celé krídla všetkých troch tabúľ bude potrebné vymeniť za nové, vrátane ich demontáže, montáže, ako aj prepravy od dodávateľa, čo si vyžiada nemalé finančné náklady. Nehovoriac o mravných hodnotách a morálnom svedomí vo vzťahu k uvedeným monumentom, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou rusínskeho kultúrneho dedičstva. V nadväznosti na sochárske sympózium Nadácia v spolupráci s „Agrofarmou Haburaque“ pripravuje edukačné programy pre deti, ako aj umelecké workshopy pre profesionálnych a neprofesionálnych umelcov.  Možno že v rámci nasledujúcich ročníkov sochárskeho sympózia v Habure budú vytvorené kvalitné sochárske diela, ktoré budú predstavovať symbol zdravého života, pracovitosti, spolupráce a nádeje. 

Sprievodným programom sympózia, za dodržania všetkých hygienických podmienok v súvislosti s Covid-19, bolo vystúpenie „FARAÓNI / ФАРАОНЫ“ v podaní hercov Divadla Alexanda Duchnoviča v Prešove; vystúpenie „Labirských beťarov“ a lídra skupiny Styvy Tabletkar – Štefana Tótha, ako aj Sochársky workshop s prednáškami prof. Borisa Jirků na tému „Mladí sochári pre 21. storočie“ a Daniely Palaščákovej na tému „Život a dielo Oleny Mandičovej- Šinály“. Posledný deň sympózia, v rámci programu k ukončeniu sochárskeho sympózia, ktorý sa realizoval na Obecnom úrade v spolupráci s obcou Habura, prijal pozvanie Ján Lipinský zo Združenia inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS), ktorý predstavil film Podkarpatská rusínska maliarska škola, umelecký fenomén prvej polovice 20. storočia. Film sprevádzal historický výklad týkajúci sa histórie Rusínov, ako aj aktivít ZIRS a Okrúhleho stola Rusínov Slovenska (OSRS) vo vzťahu k životu a dielu Rusínov. V rámci programu vystúpil srdcom a dušou rodený Haburčan Marek Mochnáč s „Rusínskymi piesňami na Slovensku“. Ako hlavný hosť večera sa predstavila známa slovenská prozaička, scenáristka, režisérka a spisovateľka, najvýznamnejšia slovenská predstaviteľka Divadla jedného herca - Milka Zimková vo vlastnej monodráme „Neveľo nás idze, neveľo nám treba“. Jej autorský film „Pásla kone na betóne“ (1982), ktorý získal viaceré ocenenia u nás aj v zahraničí, sa stal kultovým a je označovaný za najúspešnejší slovenský film 80. rokov minulého storočia. Nemenej úspešným je aj jej ďalší film „…kone na betóne“ z roku 1995. O tom ako držiteľka mnohých ocenení v oblasti filmu, ale najmä stále krásna a temperamentná herečka, strávila krásne dva dni v Habure a jej blízkom okolí a ako spolu so svojim fanúšikmi a obdivovateľmi na Sochárskom sympóziu v Habure (28.08.2020) oslávila narodeniny svojho syna Ondreja sa s Vami radi podelíme v nasledujúcom čísle novín.

Touto cestou trojica hlavných organizátorov sochárskych sympózií v a Daniela Palaščáková - chce vyjadriť úprimné poďakovanie všetkým sponzorom, darcom, účinkujúcim, priateľom, priaznivcom a známym, ktorí sa svojou podporou, spoluprácou, snahou, ochotou a dôverou podieľali na 2. ročníku Sochárskeho sympózia Oleny Mandičovej-Šinály v Habure. Pevne dúfame, že táto naša úzka spolupráca bude pokračovať aj v rokoch nasledujúcich. Rovnako veríme, že činnosť Nadácie bude našim spoločným úsilím naďalej významným prínosom nielen pre región obce Habura, ale aj jeho široké okolie, a významnou mierou prispeje k zachovaniu rusínskej kultúry a duchovných hodnôt našich predkov pre ďalšie generácie.

26.09.1902 narodila sa v Giulesti, Rumunsko, Olena Mandičová, rodená Šinály, sochárka. Pochádzala z rodiny rusínskeho učiteľa, ktorý mal korene v Osikove pri Bardejove. Študovala na gymnáziu v Košiciach a Budapešti, Akadémiu výtvarných umení v Prahe pod vedením sochára J. Štursu (1921-25). Po ukončení štúdia a cestách po Francúsku, Nemecku a Taliansku pracovala na Podkarpatskej Rusi, vytvorila galériu portrétov a búst rusínskych buditeľov a osobností: prvému guvernérovi G. Žatkovičovi, E. Fencikovi (Užhorod, 1926), A. Dobrianskemu (Užhorod, Michalovce, 1928) A. Mytrakovi (Mukačevo, 1931), monumentálny pomník A. Duchnovičovi v Prešove (1933) a Chuste (1932). Ďalšie sochárske diela: železničný znak na stanici v Olomouci (1938), v Bratislave a iné. V r. 1927 vyhrala súťaž na pomník prezidentovi T. G. Masarykovi. Ako model jej stál samotný prezident Masaryk. Vytvorila jeden z najlepších monumentálnych pomníkov Masarykovi, ktorý sa stal dominantou Užhorodu (1928). Osud tohto významného umeleckého diela bol tragický. Po odstúpení Užhorodu Maďarsku bol demontovaný na príkaz maďarských úradov, odoslaný v nákladnom vagóne do Čiech, počas vojny sa ocitol v Bratislave. Po vojne sa už do Užhorodu vrátiť nemohol, pre sovietsku moc bol Masaryk neprijateľný. O sochu prejavilo záujem mesto Hranice na Morave, v ktorom sa konalo druhé odhalenie (1946). V 50. rokoch sa komunisti rozhodli pomník odstrániť, bol demontovaný a zakopaný v miestnej pieskovni. V r. 1968 bol odhalený po tretíkrát. Po nastúpení normalizácie bol komunistami opäť demontovaný a definitívne zničený (roztavený v Prostejovských železiarňach). Posledných 30 rokov trápená reumatizmom a ochorením kĺbov žila v Košiciach, pracovala ako úradníčka alebo predavačka. Kedysi slávna sochárka zomrela 12.03.1975 v Košiciach zabudnutá verejnosťou. 

Daniela Palaščáková