POMÁHALA SOM PARTIZÁNOM

Venované Elene Hajdovej - Židovskej k jej 80-tym narodeninám.

Chcela by som moje rozprávanie začať o mojom partizánstve, o väznení gestapom a spomienkou na môjho otca, lebo cez neho som sa k tomu dostala.

Môj otec sa volá Peter Židovský, narodený v Šarišskom Jastrabí v r. 1890. Po 1. svetovej vojne, keď vznikla 1. ČSR, sa stal poslancom národného zhromaždenia v Prahe, kandidoval za agrárnu stranu a snažil sa obhajovať práva Rusínov. Tak to bolo niekoľko rokov až do rozpadu Československa a vzniku Slovenského štátu.

Do nášho domu chodili agenti lanáriť otca, aby vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a stal sa poslancom v slovenskom parlamente. Môj otec ich z nášho domu v Šariškom Jastrabí hnal - nechcem povedať, akým krokom, lebo by som musela hvízdať. Od tohto času začalo preňho peklo. Žandári a gardisti z vedľajšej obce Ľubotín ho začali sledovať. Všimli sme si to nie len my, ale aj nejaký človek, ktorý zrejme s nimi tiež spolupracoval a upozorňoval otca, aby si dával pozor s kým rozpráva a kde cestuje.

Môj otec bol veľmi proti vzniku Slovenského štátu, kde bol fašizmus, hoci to ľudia neradi priznávajú. Mal kontakty z poslaneckých čias v Prahe a preto chodieval často do Sabinova a Prešova. Stretával sa s rôznymi ľuďmi. Boli do aj dôstojníci z vojenskej posádky v Sabinove a v Prešove napríklad s JUDr. Greššom, ktorý dlho pracoval v ilegalite. Mnohých ďalších ľudí som ja nepoznala, lebo som sa ani o ne veľmi nezaujímala, keďže som bola v pubertálnom veku.

Raz sa vracal z podobného stretnutia z Prešova, kde niekoľko ľudí zakladalo antifašistický odboj, vo vlaku ho chytili gardisti a žandári. Hneď ho donútili vystúpiť a odviezli ho do väzenia v Ilave. Otec si tam odsedel šesť a pol mesiaca. Prezident Tiso dal amnestiu niektorým, najmä politickým väzňom a teda aj otec pod ňu spadal. Vrátil sa domov schudnutý o 20 kilogramov, lebo ich kŕmili repou, alebo ju sami jedli, keď ju boli okopávať na poli. Nebolo možné sa s ním vo väzení kontaktovať, žiadne balíky ani listy mu neboli odovzdávané.

Keď sa mu zlepšil zdravotný stav, znovu začal ilegálne pracovať. Chcel prispieť k zvráteniu fašistického režimu. Po nejakom čase prešiel ilegálne slovensko-poľskú hranicu. S mamou sme ho vyprevadili do obce Ruská Vôľa, odtiaľ sa dostal do vedľajšej obce Obručné. Z nej prešiel cez riečku do poľskej obce Biel ?? Neviem, či tam na neho niekto čakal, ale myslím, že áno. Vtedy sa s mamou a so mnou lúčil a videla som ho prvýkrát plakať. Nechápala som prečo ...

Vrátil sa asi za 2-3 týždne. Možno len mame povedal, čo robil, ale ja som to nevedela. Asi za týždeň k nám prišli traja ľudia hovoriaci po rusky. Až neskôr som sa dozvedela ich mená – Rokosovskij, Koľcov a tretí Pisarenko. Došli k nám večer. Otec sa s nimi zavrel v pracovni, mama im zaniesla nejaké jedlo. Išli nocovať do stodoly a vtedy som tušila, že sú to partizáni alebo zbehovia. Cez deň sa zdržiavali v stodole, kde som im nosila jedlo a večer prichádzali do nášho veľkého domu. Otcovi žandári zaplombovali rádio, aby sme mohli počúvať len slovenské správy. Ale otec mal aj druhé rádio, o ktorom žandári nevedeli, a tak všetci počúvali správy v češtine z Londýna.

Po dvoch týždňoch prišla v noci razia – žandári z Ľubotína. Keďže dom mal tri vchody a žandári prišlo vchodom od cesty, partizánom sa podarilo utiecť inými dvermi a ukryť niekde u susedov v maštali. Žandári prehľadávali najmä otcov písací stôl a prehrabávali sa v papieroch. Žiadne kompromitujúce dokumenty však nenašli a odišli. Partizánom otec povedal, že oni aj my sme v ohrození, preto sa musia vytvoriť podmienky pre vznik partizánskej skupiny. Neskôr som sa dozvedela, že o tom sa jednalo aj na stretnutí v Poľsku, kam sme otca vyprevádzali. Otec teda už dlhšie nosil v hlave túto myšlienku. Rozhodli sa, že to bude pod Minčovom. Otec aj so svojimi dvomi bratmi tam kopali zemľanky, zháňali deky a prevážali do lesa. Keďže sme mali veľké hospodárstvo, neskôr sme boli prehlásení za kulakov, zabíjali sa u nás sliepky, husi, kačice, morky, prasatá a ovce. Mäso nosil otec s bratmi aj jeden mladý chlapec z Jastrabia do lesa. Ja som pomáhala nosiť ľahší proviant alebo lieky. Celý rok som nechodila do školy - na gymnázium v Prešove, kde som urobila skúšky a mala nastúpiť. Mama v noci piekla dvakrát týždenne chlieb vo veľkej peci v letnej kuchyni na dvore.

Ku skupine troch partizánov sa pridala ďalšia, nie veľká a volali sa Čapajevci. Keď ich však bolo asi tridsať, už nebolo možné ich zásobovať proviantom od nás. Potrebovali aj zbrane. Vtedy ešte padákmi z lietadiel nezásobovali takéto malé skupiny. Zbrane som nosila ja. Zo sabinovskej posádky som od jej veliteľa Sýkoru nosila v kufri granáty, náboje a súčiastky. Možno to boli aj rozobraté zbrane. Nevedela som to, lebo to bolo zabalené. Otec mi kázal schovať to pod môj diván. Mama sa na to hnevala, lebo sa bála, že by to mohlo vybuchnúť. Ja som teda spávala nad arzenálom zbraní. Ale brala som to ako dobrodružstvo. Až v dospelom veku som si uvedomila, že to boli vážne a nebezpečné veci.

Otec ma upozorňoval, ako sa správať, keby prišla razia do nášho domu: „Divčatko moje, nehyb sja, nič nečuješ, spyš!” Rodičia povedia, že som chorá, že mám zápal stredného ucha, čo som aj naozaj často mávala a aby ma nikto nebudil. A veru raz sa stalo, že bola razia. Prichádzala tak každé dva-tri týždne. Zbrane sme teda zachránili a na druhý deň sme ich odniesli do lesa. Chodievali sme len na kraj lesa, kde nás čakala hliadka. Keď povedali heslo, odovzdali sme im prinesené veci. Toto všetko sa udialo v januári 1944. Tento dátum si pamätám presne, lebo boli Vianoce a my sme mali doma vianočný stromček. A traja partizáni hovorievali: „Jolka, jolka!”

Veľmi často som chodievala do Prešova za Dr. Rojkovičom, Rusínom, primárom infekčného oddelenia v nemocnici a za Dr. Bereckým. Dodávali nám lieky, obväzy a najmä masti na omrzliny na nohách, lebo tým trpeli v lese. Aj ja som dávala v rôznych lekárňach v Prešove, Sabinove a Lipanoch robiť veľké množstvá masti.

Chodievala som aj za Dr. Greššom, po ktorom je pomenovaná ulica pri nemocnici v Prešove, po správy. On mal kontakty s Nemcami, ale aj na rôznych ľudí, ktorí boli spojkami. Tieto správy som prinášala domov a odovzdala otcovi. Ten ich odniesol do lesa. Na jar však otec už z lesa ani neprichádzal domov, iba niekedy v noci s pár ľuďmi a brali proviant.

Neskôr, asi v apríli, sa skupina na čele s podplukovníkom Karasievom rozrástla na asi 130 až 150 členov a zásobovali ich už z lietadiel zbraňami, oblečením a jedlom. Ale stále potrebovali lieky, ktoré som im nosila. Bolo to napríklad „cibadlo“ na horúčky a zápaly pľúc. 9. augusta prišla z Poľska veľká skupina vojakov na koňoch na čele s veliteľom Krytinským. Prešli cez Bielorusko, Poľsko do Československa a usadili sa v lokalite Solisko medzi Livovskou Hutou, Križanmi, Čerhovom a Minčovom. Tak ubehlo celé leto. Pomáhala aj moja sestra, ktorá učila na škole v Jastrabí.

Spomínam si, ako som raz išla do lesa a bola hustá hmla. Nemala som dobrú orientáciu a zablúdila som. Chodila som lesom skoro až do rána. Cítila som však dym a došla som až k ohnisku, pri ktorom bol zúbožený mladý poľský Žid. Mal postavený stan, ktorý vyzeral ako psia búda. Najprv sa ma zľakol, ale potom bol celkom rád. Keďže pršalo, schovali sme sa do jeho stanu. Ale bolo tam veľmi veľa bĺch, ktoré ma doštípali, až som z toho dostala alergiu. Vyčkala som tam až do rána. Ráno som zišla do blízkej dediny, do Livovskej Huty, za lesníkom Grofíkom, ktorému som odovzdala správy aj nejaké veci.

Raz v septembri som niesla z Prešova 60 párov ponožiek a lieky. Cestovala som vlakom do Lipian, kde som prestupovala na vlak do Jastrabieho. Na stanici ma videlo niekoľko ľudí, ktorí ma zrejme spoznali. Asi po hodine čakania prišli dvaja Nemci s fotografiami v ruke a namierili si to ku mne. “Freuland Citovsky?” (Židovská) opýtala sa ma ukazujúc na moju fotografiu. Nemohla som to zaprieť. Jeden mi chcel nasadiť putá, ale druhý to odmietol. Zobrali ma na vypočúvanie. Trvalo to celé popoludnie a noc až do rána. Ráno mi dali iba piť vodu, ale nič na jedenie. Výsluch, pri ktorom ma aj bili, pokračoval celý ďalší deň. Pýtali sa ma, kde je môj otec, brat a švagor. O partizánoch som nič neprezradila. Tvrdila som, že otec sa zdržiava doma, ale keďže je bývalý poslanec, často cestuje a chodieva na stretnutia. Bili ma až mi z úst a nosa tiekla krv. Ráno ma zobrali do mešťanskej školy. Zaviedli ma do triedy, ktorá bola celá obložená vecami z nášho rodičovského domu – ošatenie, kožuchy, kabáty, čižmy, obrazy na stenách, príbory, koberce... Tušila som, že odviedli aj moju mamu a sestry. Zaviedli ma potom do kancelárie a znovu vypočúvali. Pýtali sa ma, či som bola v Brezovici (dedina pri Lipanoch), keď tam zastrelili Nemcov a či neviem, kto to urobil. Povedala som im, že som tam práve bola u známych, keď sa to stalo, ale na ďalší deň som odišla autobusom do Lipian a vlakom do Jastrabia. V skutočnosti som odtiaľ odišla schovaná v poštovom voze, čo mi dohodli moji známi.

V mešťanskej škole ma vypočúvali ďalší deň aj noc. Na druhý deň mi dali čierny chlieb s marmeládou. Zazrela som, ako von popod okná vedú moju najstaršiu sestru, učiteľku. Zaviedli ju však do inej miestnosti a ona mňa nevidela. V ten istý deň ma Nemci odviedli autom do Prešova na Baštovú ulicu, kde bol evanjelický internát pre chlapcov. V tom čase sa však neučilo a bol prázdny. Zavreli ma do tmavej pivnice, kde bolo iba jedno malé zamrežované okienko. Boli tam myši, ktorých som sa veľmi bála. Vyskočila som na bedničku a kričala po nemecky, že mám strach. Nemec, ktorý prišiel, ma silno kopol do tváre, až som spadla a rozbila si hlavu. Nechali ma tam zavretú bez jedla a vody až do nasledujúceho dňa. Potom ma opäť zobrali do kancelárie, kde ma pri výsluchu opäť bili. Odtiaľ ma odviedli do väznice na Koštantínovej ulici, kde v jednej budove boli Vlasovci a v druhej politickí väzni.

Zavreli ma do cely k mladej 19-ročnej dievčine. Volala sa Táňa, bola Ruska. Dobrovoľne sa prihlásila na vojnu aj so svojím chlapcom Seriožom. Zhodili ich padákom na nesprávnom mieste v Solivare pri Prešove namiesto lesa. Hneď ich Nemci zavreli, ale Serioža prestúpil ku gestapákom, hoci nevedel po nemecky. Obliekli ho do uniformy, roznášal jedlo a volal väzňov na výsluchy. Výsluchy boli asi každý tretí alebo štvrtý deň, brali všetkých väzňov zaradom. Stalo sa, že keď nám priniesol jedlo, Táňa ho opľula a škaredo mu nadávala, že sa dal k Nemcom. Asi dvakrát jej doniesol šunku a ovocie. Položil jedlo na posteľ, lebo sme nemali stôl ani stoličky a keď odchádzal z izby, hodila mu jedlo do chrbta. Mysleli sme, že Táňa bude mať z toho problémy, ale on ju neudal.

Každé ráno na vyviedli do umyvárne, ktorú tvorili žľaby, samozrejme len so studenou vodou. Vylievali sme tam aj vedrá, ktoré sme mali v celách a slúžili ako WC. Tam som raz stretla pani Daněkovú (Sibirianka , vydatá za Čecha) z dediny Čirč, asi 5 km od Jastrabia. Tvárili sme sa, že sa nepoznáme, ale keď sme stáli vedľa seba, tak sa ma pošepky opýtala, či som vo väzení len sama. Povedala som jej, že chytili už aj moju sestru Anežku. Zakrátko ju naozaj priviedli tiež do väznice. Táto pani už poznala väzenský režim, keďže bola silná, pomerne mladá žena, brali ju na fyzickú prácu. Bola vlastne aj rada, lebo prišla do kontaktu s inými ľuďmi a mala prehľad, koho už odviezli do koncentráku. Povedala nám, že aj my máme byť vyvezené, že to robia postupne, jedných vyvezú a druhých privezú. Väzňov odvážali alebo privážali jedine v noci, zhromažďovali ich na štvorcovom dvore väznice a prevážali v „antonoch”. My sme v cele mali okno v hornej časti, nedalo cez neho pozerať na dvor. Len keď ma Táňa zobrala na plecia a postavila sa na posteľ, mohla som pozerať, čo sa tam deje. Tŕpla som, aby som tam nezazrela otca, brata alebo švagra...

Keď priviezli nových väzňov, postavili ich v dlhej chodbe do radu a mlátili hlava-nehlava remeňmi a obuškami. Zvyšky krvi sme videli, keď sme prechádzali chodbou do umyvárne.

Dni vo väznici som znášala zle, trpeli sme a nebyť Tani, asi by som sa zbláznila. Ona bola veľká optimistka, veľa spievala, naučila som sa od nej ruské pesničky a zase naopak, aj ja som ju naučila naše. Keď gestapáci besneli a mučili veľa ľudí, robili záťahy po dedinách, tak ona začala spievať ruské častušky a ja som sa k nej pridávala. Oni keď to počuli, otvorili dvere a udierali nás bičom, ale nie po tvári.

Kŕmili nás nezriedka aj konským mäsom, bolo nejaké sladké, mútna polievka so zemiakom a čierny chlieb s marmeládou. Vedela som, že mäso bolo konské, lebo som našla v ňom klinec, ktorý sa používal na podkovy pre kone. Aj som si ho odložila a dlhé desaťročia uchovávala, aby mi priniesol šťastie ... Jedla veľa nebolo, ale prežili sme. Taňa ovládala aj morseovku a dorozumievala sa ňou s inou ženou, Ruskou, vo vedľajšej cele. Stretla som tam aj svojho bývalého učiteľa P. zo školy v Giraltovciach, o ktorom som si vždy myslela, že je podobného zmýšľania ako Nemci, lebo nás nútil zdraviť “Na stráž!”. Môj otec mi to vždy zakazoval, aj za cenu zlej známky zo správania. V Jastrabí podobní učitelia neboli. Tento učiteľ nosil tiež gestapácku uniformu. Spoznal ma a začal mi dohovárať, nech sa priznám, že sa mi nič nestane a pod. Nič som nevyzradila.

V gestapáckom väzení som bola takmer štyri mesiace, od septembra, keď ma zavreli v letných šatách, do 19. decembra 1944, keď ma pustili v tých istých letných šatách a sandáloch do treskúcej zimy. Dátum si pamätám presne, lebo 20. decembra bolo veľké bombardovanie Prešova. Pustili mňa aj sestru s tým, že každý deň medzi 8. a 9. hodinou sa musíme prísť hlásiť na gestapo. Cestou z väznice na nás pozerali ľudia, že sme boli tak ľahko oblečené. Išli sme k našim známym, ktorí nám dali teplejšie oblečenie a konečne sme sa mohli aj vykúpať. V ten istý večer, čo nás pustili, sme sa museli všetci ísť ukryť do pivnice tohto jednoposchodového domu, lebo začalo bombardovanie. Trvalo celú noc, v úkryte neboli ani deky, preto sme tam mrzli až do rána. Nejaká pani nás len kropila lurdskou vodou a modlili sme sa. Ráno to prestalo. Strecha bola trochu poškodená, nám sa nič nestalo. V meste bolo poškodené vodovodné potrubie, preto hlavnou ulicou tiekla voda a všade bol zmätok.

So sestrou sme sa už nešli hlásiť na gestapo, ale vybrali sme sa na chatu do Malej Lodiny, ktorá patrila známemu mojej sestry. Išli sme pešo alebo nás niekto zobral vozom. Došli sme na chatu v lese a strávili sme tam nejaký čas. Našli sme tam zmrznuté jablká a zemiaky. Nanosili sme si dreva a varili sme si zemiaky a kompót z jabĺk. Takto sme tam prečkali obdobie od 20. decembra do 21. januára, čiže mesiac. Bol vtedy krásny slnečný deň, sneh sa len tak ligotal a ja so sestrou sme sa vyšli prejsť. Zrazu sme začuli hlasy. Schovali sme sa za kríky a počúvali. Mysleli sme si, že to boli Nemci, ale keď prišli bližšie, zistili sme, že sú to dvaja ruskí vojaci. Vyšli sme spoza kríkov a s radosťou sa s nimi zvítali. Nikto si nevie predstaviť, aká radosť to bola, až sme plakali od šťastia. Vzali sme ich do chaty, uvarili čaj a s nimi sme potom pešo išli do neďalekého Kysaku, odtiaľ nás niekto zaviezol do Prešova, potom do Lipian. Odtiaľ nás mlynár zaviezol do Jastrabia do rodičovského domu. Všetky okná boli porozbíjané, nábytok tam ešte nejaký bol. Čo nepokradli Nemci, zobrali ľudia z Jastrabia. Ale keďže sme sa vrátili, mnohí ľudia ho doniesli späť. Po Nemcoch prišli Rusi a zriadili v našom dome lazaret. Steny boli skrvavené a dosky z podlahy povyťahované.

Nedalo sa tam bývať. Ale otec zatĺkol nejaké dosky do okien a s mamou tam zostali. Ja som išla do školy do Prešova na internát, lebo privát sa nepodarilo tak rýchlo nájsť. Otec veľmi nerozprával ako strávil obdobie, keď som so sestrou bola vo väzení. Nejaký čas strávil v Levočských vrchoch. S ruskými vojakmi chodili klásť míny na železničnú trať, po ktorej prechádzali nemecké transporty. Informácie o tom získavali od informátorov. Ja som mala aj trochu výčitky svedomia, lebo používali míny, ktoré som im nosievala. Až potom som si uvedomila, že vlastne zabíjajú ľudí.

Otca i brata tiež chytili Nemci niekedy v tom čase, ako aj mňa so sestrou, keď zišli do dediny Ľubotín. Naložili ich do auta a viezli smerom do Prešova. Otec ich presvedčil, aby cestou zastali a mohli si odskočiť na WC. Keďže bola noc a on s bratom oblasť naokolo dobre poznali, podarilo sa im ujsť. Vrátili sa späť do lesa k partizánom a tam boli celý čas. Tak sa celej našej rodine podarilo prežiť, iba náš strážny pes Dunčo, čuvač, neprežil. Zastrelili ho Nemci, keď prišli do nášho domu. Druhý pes, vlčiak Hary, ušiel k svojim pôvodným majiteľom zo susednej dediny. Potom, keď už naši opäť bývali v dome asi mesiac, vrátil sa späť. Všetci sme sa tomu veľmi tešili. Bol ako člen rodiny. A vždy, keď sme potom mali vlčiaka, volal sa Hary.

A čo sa stalo s mamou? Mama bola doma a keďže sme mali telefón, volal k nám miestny farár Bujňak, že boli u neho Nemci a teraz idú k nám. Vypytovali sa na môjho otca. A tak sa vychystala aj s mojou strednou sestrou a jej tromi malými deťmi vo veku asi od 1 do 4 rokov a ušli spolu okolo plotu do susedného domu. Pobudli tam nejaký čas a potom sa zase pobrali ďalej. Rozdelili sa, lebo mama nevládala. Sestra putovala sama s deťmi a mama tiež sama. Sestra došla na faru v Štelbachu (teraz Tichý Potok), ale mohla tam pobudnúť len jeden deň, lebo farár mal tiež svoju rodinu. Dali jej nejaké šatstvo a dokonca aj občiansku legitimáciu, aby nemala problémy s menom Židovská. Mamu nakoniec prichýlila nejaká rodina pri Sabinove. Sestra skončila u mlynára, ktorý jej poskytol izbu. Mala tam ťažký život, lebo musela svoje deti utešovať, aby neplakali a nebehali. Tak prežila do konca vojny. Po vojne sme už nepokračovali v partizánskom hnutí. Otec žil do r. 1947. Strýko Ivan Židovský z Giraltoviec, žil v Užhorode, bol notárom a vydával noviny. Jeho syn, čiže môj bratranec ešte žije v Starej Ľubovni.

K bombardovaniu Prešova.
Môj otec sa dozvedel, že Angličania budú 20. januára bombardovať Prešov. Ja so sestrou sme boli ešte uväznené. Otec sa o nás veľmi strachoval. Dal avízo Dr. Grešovi do Prešova, že sme vo väzení a on potom následne pôsobil na Nemcov, keďže sa s nimi poznal.„Opijaše“ v hoteli Savoy pre Nemcov organizoval, len preto aby nás pustili. Dokonca aj nejaké peniaze im dal..
A oni ma, ako som už spomínala, deň pred bombardovaním prepustili spolu so sestrou.
Ukázalo sa, že otec mal veľmi presné informácie. Bomby boli zhodené za účelom zničenia Vlasovovcov, ktorý mali sídlo v susednej budove vedľa väznice. Čiastočne však bola zasiahnutá aj väznica a niektorí väzni zahynuli. Dokonca aj „moja“ Táňa, s ktorou som bola v cele....
Bombardovanie prebiehalo od večera až do rána.