Ako sa rozpadla Juhoslávia a prečo NATO zasiahlo v Srbsku

Po dvadsiatich rokoch je intervencia NATO v Juhoslávii znovu predmetom diskusií aj predvolebnej kampane.

Intervencia v Srbsku je dodnes kontroverznou a zanechala niekoľko problémov. Jednak sa udiala bez mandátu OSN, čo bol nebezpečný precedens, a výrazne prispela k zhoršeniu vzťahov medzi NATO a Ruskom, ktorému ponúkla zámienku na intervenciu vo svojich susedných krajinách. 

Okrem toho síce zastavila násilie srbskej armády voči albánskemu obyvateľstvu, čo nebola žiadna maličkosť, ale nedokázala rozuzliť medzietnický spor a stiahnutie srbskej armády urýchlilo exodus srbského obyvateľstva z Kosova, ktoré sa dnes obmedzuje na jeho sever a niekoľko južných exkláv.

Ale vojna v Juhoslávii sa nezačala bombardovaním 24. marca 1999, ako podsúva slovenský premiér. Začala sa o takmer desaťročie skôr a začal ju práve Belehrad.

Ako Srbi dostali Kosovo
Keď sa v 19. storočí začala rozpadať Osmanská ríša, na územie Kosova si nárokovali dva národné projekty, srbský a albánsky. V tom období už Albánci v Kosove tvorili jasnú väčšinu obyvateľstva, zatiaľ čo Srbi boli významnou menšinou.

Srbi argumentovali, že Kosovo by sa malo stať ich súčasťou kvôli jeho významu ako centra stredovekého srbského štátu, Albánci sa zas odvolávali najmä na vôľu väčšiny obyvateľov regiónu a hlásili sa k odkazu antických Ilýrov, ktorí región obývali pred príchodom Slovanov.

Takzvaná Prizrenská liga v roku 1878 požadovala zjednotenie a autonómiu štyroch osmanských vilájetov (provincií), v ktorých žila väčšina albánskeho obyvateľstva. V Konštantínopole však o takúto fragmentáciu ríše pochopiteľne nemali záujem a ďalšie desaťročia albánsky národný projekt podriemkaval.

Situácia sa dramaticky zmenila až v roku 1912, keď Balkánska liga zložená zo Srbska, Čiernej Hory, Grécka a Bulharska chcela oslobodiť Balkán spod tureckej nadvlády (a následne si ho rozdeliť medzi sebou). Srbské, čiernohorské i grécke vojská rýchlo obsadili Albáncami osídlené územia a so vznikom albánskeho štátu vôbec nepočítali, len na poslednú chvíľu Albánci vyhlásili svoju nezávislosť.

V následných rokovaniach v Londýne sa vďaka podpore Rakúska-Uhorska, Nemecka a Talianska podarilo presadiť vznik nezávislého štátu, ale asi polovica Albáncov zostala mimo jeho hraníc. Srbi a Čiernohorci si s podporou Ruska a Francúzska zaistili vlastníctvo Kosova a pokúsili sa jeho obyvateľov sčasti vyhnať, sčasti asimilovať.

Počas balkánskych vojen postupujúci Srbi, Čiernohorci, Bulhari a Gréci vo veľkom prenasledovali miestnych moslimov, znásilňovali ženy a vypaľovali dediny. Zavraždených bolo okolo dvestotisíc Albáncov. Tí sa Srbom zas pomstili počas ústupu srbskej armády v zime 1915 – 1916.

Asimilácia?
Versaillský mierový systém Kosovo opäť prisúdil Srbsku, ale Albánci už vtedy tvorili jasnú väčšinu obyvateľstva – 66 percent obyvateľstva oproti 26 percentám Slovanov (z toho 21 percent pravoslávnych Srbov, zvyšok tvorili hlavne slovanskí moslimovia a menší počet katolíkov) a 6 percentám Turkov.

Srbi sa snažili všemožne zvrátiť demografický vývoj posledných storočí a na vyvlastnených albánskych pozemkoch usídľovali srbských kolonistov. 

Albánske školy až do druhej svetovej vojny neexistovali, podľa Belehradu sa Albánci mali naučiť čítať a písať po srbsky alebo radšej vôbec. V roku 1948 preto boli tri štvrtiny kosovských Albáncov negramotné.

Srbom sa táto politika neskôr vypomstila, keďže pre spomalenú modernizáciu pôrodnosť Albáncov začala klesať výrazne neskôr než medzi Srbmi. 

Výsledkom bolo, že kým v roku 1948 Albánci na populácii Srbska vrátane Vojvodiny i Kosova tvorili len 8 percent, do roku 1991 ich podiel vzrástol na 17 percent obyvateľstva.

Ak by dnes došlo k opätovnému zjednoteniu Srbska a Kosova, v štáte s 8,4 milióna obyvateľmi by žilo asi 65 % Srbov a 20 % Albáncov.

Ďalšou chybou srbskej politiky v Kosove bolo, že namiesto tlače vlastných kníh a učebníc Juhoslávia dlho dovážala knihy z Albánska. 

U miestnych Albáncov tak vznikol dojem, že za horami existuje zasľúbená zem, v ktorej všetci milujú statočného vodcu Envera Hoxhu. O tom, že situácia Albáncov v Albánsku bola v mnohom ešte bezútešnejšia než v Juhoslávii, tušil len málokto.

Autonómia
Socialistická Juhoslávia sa pokúsila kosovskú otázku vyriešiť sovietskym modelom a z regiónu urobila autonómnu provinciu. Aspoň spočiatku však skutočná moc zostala v rukách Srbov a komunistická tajná služba v rukách Aleksandra Rankovicá bedlivo sliedila za „podozrivými“ Albáncami, dokonca aj takými, ktorí čítali oficiálne noviny Rilindja.

S odpílením Aleksandra Rankovića sa to však zmenilo, moc sa postupne presúvala do rúk miestnych Albáncov a od roku 1974 malo Kosovo ako autonómna provincia takmer všetky práva, ktoré mali aj republiky.

Ale Albánci boli naďalej nespokojní so statusom Kosova v Juhoslávii a nie neprávom namietali, že zatiaľ čo 350-tisícoví Čiernohorci získali vlastnú republiku, 1,2 milióna Albáncov v Kosove má len autonómnu provinciu.

Rok po Titovej smrti, v roku 1981, Albánci preto vo veľkom vyšli do ulíc a žiadali zriadenie vlastnej republiky v rámci Juhoslávie. Status republiky bol však pre Juhosláviu ako celok a hlavne pre Srbov neprijateľný, keďže podľa ústavy z roku 1974 mala každá republika právo na sebaurčenie vrátane nezávislosti. A nikto si nerobil ilúzie, že Albánci, ak by mali voľbu, by v Juhoslávii zostali.

Milošević a Srbi v Kosove
Situácia sa ešte viacej vyhrotila koncom 80. rokov. Najmä z ekonomických dôvodov Srbi územie opúšťali a za prácou či štúdiom išli do Belehradu či Nišu. 

Srbskí poľnohospodári zas vedeli kúpiť výrazne lacnejšiu, ale úrodnejšiu pôdu vo Vojvodine, zatiaľ čo Albánci, ktorí za prácou chodili do Nemecka či Švajčiarska, im za ich pozemky v Kosove vedeli zaplatiť nadpriemerné ceny. Spolu s vyššou pôrodnosťou Albáncov tak v Kosove v rokoch 1948 až 1981 podiel Srbov a Čiernohorcov poklesol z 27 % na 15 % a zostávajúci Srbi mali pocit, že sú stále viac utláčaní albánskou majoritou.

Tento sentiment sa rozhodol využiť dovtedy pomerne šedý belehradský aparatčik Slobodan Milošević.

Srbský líder, ktorý spočiatku vôbec nemal imidž nacionalistického radikála, sa v roku 1987 rozhodol staviť na silnejúcu nacionalistickú kartu. 

Pri návšteve Kosova sa postavil za miestnych Srbov, ktorí vyprovokovali bitky s miestnou prevažne albánskou políciou, čím si získal ich poslušnosť, a svojich kosovských lojalistov následne využil na faktický puč v Prištine, Novom Sade a Podgorici. V organizovaných „mítingoch“ si zinscenovaný dav vynútil odstúpenie miestnych lídrov a ich nahradenie Miloševićovými stúpencami.

Len čo získal kontrolu nad polovicou Juhoslávie, Milošević v roku 1989 de facto zrušil autonómiu Kosova. To bolo síce v rozpore s ústavou Juhoslávie z roku 1974, ale tú Milošević ignoroval a nová srbská ústava z roku 1990 už bola nadradená tej federálnej.

V tom čase už Slovinci aj Chorváti s vládou v Belehrade chceli mať čoraz menej spoločného. Od fiaska na 14. kongrese Zväzu komunistov Juhoslávie, keď Miloševićovi delegáti odmietli rokovať o reformách a neúprosne zamietli všetky slovinské požiadavky, načo Slovinci aj Chorváti opustili kongres, obe republiky smerovali k nezávislosti.

Po porážke v dnes takmer zabudnutej desaťdňovej vojne sa Juhoslovanská ľudová armáda (JNA) stiahla z územia Slovinska. Hoci sa formálne tvárila ako nestranný aktér, Srbi a Čiernohorci tvorili väčšinu dôstojníkov, a tak sa JNA v kľúčových momentoch postavila na stranu Srbov.

Srbskí nacionalisti presvedčili mnohých Srbov v Chorvátsku (kde Srbi tvorili 12 % populácie) a Bosne (31 %), že im údajne hrozí genocída. Vystrašení Srbi v priebehu roku 1991 vyhlásili svoje nezávislé pseudoštáty a JNA im na jeseň pomohla dobyť najväčšie chorvátske mesto na Dunaji – Vukovar. 

Srbi následne postrieľali vyše 260 Chorvátov a teror civilného obyvateľstva zo Srbmi kontrolovaného územia vyhnal takmer všetkých nesrbských obyvateľov.

Ešte väčší rozsah malo vraždenie v Bosne a Hercegovine, kde z približne 100-tisíc obetí vojny bolo 38-tisíc civilistov, z toho 31 583, teda vyše 80 percent Bosniakov.

Belehrad však týmto spôsobom pílil konár, na ktorom sedel. Veď ak malo právo na secesiu pol milióna Srbov v Chorvátsku a milión Srbov v Bosne, tak naň malo právo aj milión a pol Albáncov v Kosove. Ironicky tak kosovskí Srbi, ktorí spočiatku najviac pomohli Miloševićovi dostať sa k moci, nakoniec najviac doplatili na jeho politiku.

Kosovo počas vojny v Bosne
Albánci pod vedením Ibrahima Rugovu sa pokúšali vyhnúť eskalácii násilia a namiesto toho chceli štrajkmi a demonštráciami priviesť Belehrad k rokovaniam, no tieto pokusy viedli do stratena. Belehrad mal pocit, že má voči Albáncom prevahu a de facto v Kosove zaviedol stanné právo, ústupky voči Albáncom robiť nechcel.

Tí si preto začali budovať paralelné štruktúry, fakticky štát v štáte. Poslanci Miloševićom rozpusteného kosovského parlamentu sa v roku 1991 stretli a odsúhlasili neoficiálne referendum o nezávislosti, v ktorom 900-tisíc voličov (takmer výlučne Albáncov) zahlasovalo za nezávislosť.

Albánci preto dúfali, že sa kosovská otázka dostane na stôl počas rokovaní o ukončení vojny v Bosne, ale to sa ukázalo ako utópia. Záujem USA sa vtedy sústredil najmä na ukončenie vojny v Bosne a Chorvátsku, o Kosovo, kde sa nestrieľalo, nebol záujem. Navyše ani Srbi neboli ochotní rokovať o niečom, čo vnímali ako výsostne internú záležitosť.

Mierumilovnému odboju toto zlyhanie fakticky podlomilo nohy, veď ukazovalo, že kým sa nestrieľa, Kosovo nikdy nebude témou dňa. Len pár mesiacov po podpise Daytonskej mierovej zmluvy preto vznikla Armáda za oslobodenie Kosova, UÇK, ktorá začala partizánsku vojnu proti srbskej armáde i polícii.

Podobne ako v prípade iných „národnooslobozovacích“ hnutí – grécki povstalci proti Osmanskej ríši sa dokonca otvorene nazývali klephti, teda zlodeji – bol aj v prípade UÇK prechod medzi politickým bojom a organizovanou kriminalitou plynulý. 

Okrem príspevkov z diaspóry, najmä tej vo Švajčiarsku, Nemecku a USA, kde UÇK medzi kosovskými emigrantmi zaviedla „daň“ na oslobodenie domoviny, získavala peniaze aj z pašeráctva, okrem iného aj drog a zbraní. 

Šťastnou náhodou pre kosovských povstalcov bolo takzvané „lotériové povstanie“ v Albánsku v roku 1997, keď v dôsledku kolapsu pyramídových schém prišli státisíce občanov o celé svoje imanie a došlo k úplnému zrúteniu albánskeho štátu. 

Na vine bola aj nečinnosť štátnych orgánov, ktoré sa konaniu podvodníkov len prizerali, a demonštranti a organizovaný zločin vyrabovali mnohé policajné základne a sklady zbraní. Trh zaplavili lacné zbrane z Albánska, mnohí bojovníci UÇK preto bojovali vo vyradených švajčiarskych uniformách s albánskymi kalašnikovmi.

Kosovo sa  dostáva do centra pozornosti
USA spočiatku UÇK odsúdili ako teroristickú organizáciu, ale s rastúcim počtom civilných obetí srbského boja proti separatistom rástla kritika voči konaniu Belehradu a presvedčenie, že je potrebné nájsť riešenie kosovskej otázky.

V priebehu roku 1998 Bezpečnostná rada OSN prijala niekoľko rezolúcií vo vzťahu ku Kosovu. V marci v rezolúcie 1160 uvalila na Juhosláviu zbraňové embargo a ekonomické sankcie – mimochodom, s podporou Ruska. V októbri 1998 po zavraždení 21 civilistov v obci Gornje Obrinje Bezpečnostná rada OSN v rezolúcii 1203 vyzvala Juhosláviu na dodržanie prímeria stanoveného predošlou rezolúciou 1199 a autorizovala pozorovateľskú misiu OBSE. Výsledkom bolo rozmiestnenie misie KVM, ktorá mala preverovať, či Juhoslávia dodržiava rezolúciu OSN.

V januári 1999 sa – po mesiacoch bojov bez zmysluplných rokovaní – štáty NATO rozhodli hrať aktívnejšiu rolu a spolu s Ruskom pozvali konfliktné strany na rokovania do francúzskeho zámku v Rambouillet.

Iniciátorom bol masaker v dedine Račak, kde boli v polovici januára 1999 nájdené štyri desiatky postrieľaných Albáncov. Zatiaľ čo fínski vyšetrovatelia hovorili o smrti civilistov a zločine proti ľudskosti, výsledky bielorusko-juhoslovanského vyšetrovacieho tímu naznačovali, že väčšina mŕtvych sú bojovníci UÇK. Problém však bol, že tieto tvrdenia sa opierali o použitý parafínový test, ktorý často vykazuje ako strelný prach aj pozostatky tabaku, kozmetiky či hnojiva.

Čo presne sa v Račaku stalo, je dodnes predmetom ostrých kontroverzií, ale jasné je, že o život prišli aj civilisti. Medzi mŕtvymi bola aj jedna žena, 12-ročné dieťa i 99-ročný starec.

„Ak máte na jednej strane takmer 50 mŕtvych a na druhej len jedného zraneného, ​​potom to vyzerá, že to miesto nebolo dobre bránené,“ spochybňoval tvrdenia Srbov kanadský člen KVM.

Už samotná internacionalizácia kosovskej otázky bola pre Srbsko obrovskou prehrou. Zatiaľ čo v predošlých rokoch sa Albánci márne doprosovali čo i len minimálnej autonómie, odrazu to boli Srbi, ktorí sa pokúšali získať garancie, že rokovania o autonómii sa nezvrtnú na rokovania o nezávislosti. Belehrad však len málo reflektoval, že medzinárodná situácia sa mení v jeho neprospech, a aj vďaka dominancii svojej armády na bojisku mal pocit, že ešte stále má prevahu.

Rambouillet
Dohoda z Rambouillet stojí dodnes v centre diskusie a zástancovia Belehradu argumentujú, že pre Srbsko bola proste neprijateľná. Na druhej strane ani Albánci neboli s navrhovaným riešením vôbec spokojní. Počas rokovaní viackrát hrozilo, že to budú oni, nie Srbi, ktorí dohodu odmietnu, obzvlášť preto, že mediátori urobili voči Srbom niekoľko významných ústupkov.

Najmä druhý návrh dohody z 18. februára, ktorý v preambule žiadal „demokratickú samosprávu v Kosove založenú na teritoriálnej integrite a suverenite Zväzovej republiky Juhoslávie“, kosovskú delegáciu pobúril. Albánci sa nakoniec uspokojili so svojou interpretáciou dohody, podľa ktorej bol status Kosova určený len na prechodné obdobie a po jeho uplynutí sa táto otázka znova dostane na stôl.

Podľa dohody by bola obnovená kosovská autonómia a bezpečnosť by zaistilo 30-tisíc vojakov NATO. V kosovskom parlamente by získali ľahko nadproporčné zastúpenie členovia srbskej aj ostatných národnostných menšín, polícia by bola organizovaná na úrovni obcí, teda albánska vo väčšinovo albánskych a srbská vo väčšinovo srbských obciach, a Srbi by získali garanciu prinajmenšom jedného ministra v každej vláde a jedného ústavného sudcu (z deviatich).

V priebehu rokovaní však bolo čoraz zjavnejšie, že Belehrad nemá záujem dohodu prijať, rokovania berie iba ako spôsob, ako získať čas.

Profesor na univerzite v Cambridge Marc Weller píše vo svojej knihe Contested Statehood: Kosovo´s Struggle for Independence: „Belehradská vláda využila prestávku v rokovaniach od 23. februára, aby rozmiestnila jednotky na hranici s Kosovom a v Kosove samotnom. Tieto jednotky zvýšili svoju aktivitu, útočili na celé dediny a civilné inštalácie. V priebehu niekoľkých dní bola KVM [monitorovacia misia OBSE] rapídne stiahnutá z Kosova. Počet vyhnaných znovu narástol na vyše 200 000.“

Richard Holbrooke, vtedajší veľvyslanec USA pri OSN, 22. marca 1999 opäť navštívil Belehrad, kde sa pokúsil presvedčiť Miloševića, aby prijal zmluvu. Neúspešne, deň nato Skupština zamietla dohodu a o ďalší deň neskôr sa začali spojenecké nálety.

Vojnové zločiny
Len čo došlo k náletom, Miloševićov režim sa rozhodol kosovskú otázku „vyriešiť“ raz a navždy. Vďaka odchodu KVM mohla juhoslovanská armáda (VJ) konať bez rukavičiek.

V rade masakrov Srbi zavraždili tisícky Albáncov (len niekoľko najznámejších: od 25. marca v obci Velika Kruša – 243 obetí, 28. marca 1999 v obci Izbica – 147 obetí, 31. marca v obci Pastasel – 106 obetí...), státisíce sa dali na útek smerom do Albánska a Macedónska. K jednému z najväčších masakrov došlo koncom apríla 1999 pri obci Meja, keď Srbi zastrelili vyše 400 utečencov, prevažne katolíkov.

V Kosove v tom čase boli aktívni aj členovia polovojenských skupín, ktoré vraždili a znásilňovali aj v Bosne a ktoré sa po konci tamojšej vojny stali oficiálne členmi Juhoslovanského vojska a iných bezpečnostných zložiek.

V Srbsku dodnes nachádzajú masové hroby zavraždených, ktorých telá srbské bezpečnostné zložky v snahe utajiť vojnové zločiny pred ústupom odviezli z Kosova.

Útoky na civilistov spáchala aj UÇK, ktorá zavraždila nielen množstvo Srbov, ale likvidovala aj svojich politických rivalov, teda umiernenejších Albáncov. Ešte v júli 1998 napadla UÇK mesto Orahovac, odkiaľ odvliekla vyše osemdesiat Srbov. Asi polovica zajatcov bola následne zavraždená. Srbi zas po znovuobsadení mesta zastrelili 79 albánskych civilistov. Do konca vojny bolo zavraždených vyše 8-tisíc Albáncov a vyše tisícky Srbov.

Nálety
Necelá stovka albánskych civilistov navyše zahynula pri jednom z náletov NATO.

Hoci sa Aliancia pokúšala znížiť počet civilných obetí na absolútne minimum, dohromady padlo náletom za obeť podľa Human Rights Watch okolo 500 civilistov. Srbské úrady počet civilných obetí odhadujú na 1200 až 2500 osôb.

Výsledkom snahy limitovať „kolaterálne škody“ bola aj nízka účinnosť náletov, a hoci sa na operácii podieľali tisícky lietadiel, výsledky boli mizerné. VJ zostala až do konca bojaschopná. 

Aliancia sa rozhodla nálety rozšíriť aj na strategické ciele na severe Srbska. Aj časť prívržencov intervencie zostala zneistená, či je napríklad zničenie mostov cez Dunaj ešte primerané.

Po jedenástich týždňoch náletov NATO sa srbská armáda nakoniec stiahla z Kosova.

Nikdy viac Srebrenica
Pre pochopenie intervencie je nevyhnutné si pripomenúť aj dve predošlé zlyhania OSN, genocídu v Rwande v roku 1994 a genocídu v Srebrenici o rok neskôr. V oboch prípadoch medzietnické násilie v prebiehajúcich vnútroštátnych konfliktoch viedlo ku genocíde, ktorej medzinárodné spoločenstvo nebolo schopné včas zabrániť.

V Srebrenici boli na mieste dokonca jednotky OSN, no proti prevahe srbských vojakov sa neodvážili zakročiť a Bosniakov prenechali ich osudu. Zavraždených preto bolo približne osemtisíc ľudí.

Vojna v Kosove preto v západných hlavných mestách vyvolala obavy, že medzinárodné spoločenstvo znovu zakročí príliš neskoro.

Okrem humanitárnych dôvodov tlačili západných lídrov aj praktické úvahy. Kosovskí Albánci sa utiekali do Albánska a Macedónska, oba štáty však neboli spôsobilé státisíce utečencov prijať. Bolo preto len otázkou času, kým sa utečenci ocitnú v strednej Európe.

Či intervencia v Srbsku bola najlepším možným riešením, napriek tomu zostáva dodnes kontroverznou otázkou, na ktorú možno mať niekoľko odlišných legitímnych pohľadov. A kritizovať je možné aj príliš pomalý pokrok pri stíhaní vojnových zločinov, ktoré spáchala UÇK a ktoré sa len postupne dostávajú pred súd.

Ale je veľmi zavádzajúce, keď istá časť slovenského politického spektra každých pár rokov spomína obete bombardovania bez toho, aby čo i len raz spomenula takmer deväťtisíc albánskych civilistov, ktorých zavraždili Miloševićove vojská, alebo 850-tisíc civilistov, ktorých vyhnali z ich domov. Alebo keď sa oplákava „vraždenie Slovanov“, ale ignoruje sa 120-tisíc mŕtvych, ktorých má na svedomí politika Belehradu v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine.
/krátené/

Christian Heitmann

zdroj:
https://www.postoj.sk/153254/ako-sa-rozpadla-juhoslavia-apreco-nato-zasiahlo-v-srbsku

foto: Etnická mapa Kosova v roku 1981. Hnedá farba reprezentuje Albáncov, modrá Srbov. 
zdroj: Wikimedia