Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky.

Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“. Viaceré regióny Uhorska boli extrémne chudobné, pričom najhoršia situácia bola na slovenskom Spiši. Kopanicova mama tam ako dieťa chodila každý deň sedem kilometrov do Krompách predávať mlieko a vajcia, aby mali z čoho žiť.

Na prelome 19. a 20. storočia odtiaľ Slováci začali odchádzať do USA za lepším životom. Kopanicov otec sa v USA už narodil v roku 1918, jeho mama mala skoro 17 rokov, keď tam prišla v roku 1936 so svojou rodinou. „Moja mama bola taká šťastná, že tu bola,“ hovorí Michael Kopanic v rozhovore pre Denník N.

Mnoho Slovákov podľa neho po príchode do USA zanevrelo na slovenskú kultúru. „Chceli sa stať Američanmi, aby si boli rovní s miestnymi. A najmä chceli, aby ich deti boli Američania a aby si boli rovné s miestnymi deťmi.“

Kopanic, ktorý učí európske dejiny 20. storočia na University of Maryland Global Campus, sa však o svoje korene zaujíma a vie plynule po slovensky. Svoje dcéry tiež vychovával v slovenčine, ale v ich generácii sa to končí. Ďalšia už možno ani nebude vedieť, odkiaľ pochádza.

S Michaelom Kopanicom rozoberáme:

aký bol život jeho rodiny na Slovensku, kedy a ako sa dostali do USA;
či sa Slováci v USA mali lepšie ako na Slovensku;
či Slovákov v USA diskriminovali;
ako a kedy sa naučil po slovensky;
koľko generácií pozná svoje slovenské korene a kedy sa zo Slovákov stali Američania.

Vaši predkovia odišli prvýkrát do USA ešte v prvej vlne veľkého vysťahovalectva zo Slovenska na prelome 19. a 20. storočia. Na Spiši bola v tom čase obrovská chudoba. Čo vaši predkovia robili na Slovensku a kedy a ako odišli do USA?

Prví rodinní príslušníci z maminej strany prišli v druhej polovici 80. rokov 19. storočia a usadili sa na juhozápade Pensylvánie, kde boli uhoľné bane. Zostali tam asi päť rokov a vrátili sa na Slovensko. Pradedo s prastarou mamou mali deväť detí, pričom niektoré z nich zomreli, čo bolo vtedy typické. Môj dedo sa narodil až po návrate jeho rodičov na Slovensko. Stal sa z neho farmár. Naverbovali ho a bojoval v prvej svetovej vojne, slúžil v rakúsko-uhorskej armáde. V Taliansku mu zranili nohu a celý život trochu kríval. Moja mama sa narodila v roku 1920 na Slovensku, potom sa narodila jej sestra. Po vojne sa dedo zamestnal v Krompachoch, kde v roku 1921 vypukla krompašská vzbura – ľudia sa vzbúrili, žiadali výplatu a chlieb. Niektorých z demonštrantov postrelili žandári.

Po vzbure zatvorili fabriku v Krompachoch a starý otec zostal bez istej práce. Neviem, čo potom robil. Predpokladám, že bral nejaké fušky, aby zarobil nejaké peniaze, a potom sa v roku 1926 rozhodol odísť do USA. Jeho bratia tu už v tom čase boli. Najprv prišiel do Gracetonu v štáte Pensylvánia, potom do Ohia a menil jednu prácu za druhou. Odišiel do Michiganu, kde však počas Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia stratil prácu a vrátil sa naspäť do Youngstownu, kde mal príbuzných. Ale neposlal peniaze rodine na Slovensku. Moja stará mama s dvomi dcérami, teda mojou mamou a jej sestrou, prišli v roku 1936.

A z otcovej strany?

Otcova strana rodiny žila v pastierskej oblasti, pásli kravy a ovce. V novinách bol inzerát, že v obci Harichovce hľadali pastiera, tak sa tam presťahovali a dedo tam začal pracovať. Do USA prišiel v roku 1906. V tom čase už bol ženatý s mojou babkou, ktorá sa narodila v dedine severne od Spišskej Novej Vsi, a mali jedno dieťa. Babka išla do USA v roku 1907, mala malého syna, ale o dieťa po ceste prišla. Tento príbeh sa v rodine traduje v rôznych verziách, ale na konci vraj musela mŕtve dieťa prehodiť cez palubu.

Usadili sa neďaleko Pittsburghu, teda tiež v štáte Pensylvánia. Dedo pracoval v lese a o pár rokov sa presťahovali do Youngstownu. Najprv žili so svojimi príbuznými a neskôr mali vlastný dom blízko Youngstownu. Na konci prvej svetovej vojny kúpili farmu v tejto oblasti a v septembri 1918 sa narodil môj otec. Ich priezvisko bolo Kopaničák. Môj dedo rozprával po nemecky, pretože pochádzal z nemeckej dediny Ruskinovce na Spiši, ktorá už neexistuje, pretože Rusi ju v čase Sovietskeho zväzu využívali ako vojenskú základňu (obec zanikla v dôsledku zriadenia vojenského obvodu Javorina – pozn. red.).

Vaši rodičia sa teda zoznámili už v USA?

Mama a otec sa zoznámili v USA v ukrajinskej kostolnej tančiarni. Môj otec bol dobrý v polke. Tvrdil, že bol najlepší tanečník polky v celom Youngstowne a že tanec s ním bol výhra (smiech). Preto každá slečna s ním chcela tancovať!

V tom čase bola na Spiši obrovská chudoba. Na prelome 19. a 20. storočia odchádzalo veľa Slovákov do USA zarobiť, ale potom sa vrátili, postavili na Slovensku dom a žili tu. Vaši prastarí rodičia patrili do tejto prvej vlny, však?

Áno, veľa ľudí to takto urobilo, že odišli zarobiť a vrátili sa. Niektorí chodili do USA viackrát. To bolo typickejšie na začiatku, teda v tej prvej vlne.

Vaša rodina sa však rozhodla v USA zostať. Viete prečo?

Z maminej strany doslova celá jej vzdialená rodina prišla do USA. Keď tam mama prišla v roku 1936, bola jedna z posledných z rodiny. Sestra mojej babky Anna Varesčáková im našetrila a poslala na Slovensko peniaze, aby mohli prísť, pretože na Slovensku boli takí chudobní, že by na cestu nenašetrili. Moja babka mala v Richňave malú farmu s tromi kravami, pár kozami, so sliepkami, mala kúsok pôdy a ledva vyžili. Moja mama zvykla každé ráno chodiť peši do Krompách a predávať tam mlieko a vajcia. To je asi sedem kilometrov tam a sedem späť.

Ako prišli? Niektorí chodili cez prístav v Hamburgu, ale na to bolo treba nelegálne prekročiť hranice s Pruskom, čo mnohých dohnalo k službám pašerákov. Chodilo sa však aj z územia súčasného Chorvátska, čo bolo jednoduchšie.

Áno, starý otec prišiel cez Rijeku, čo bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska. Nebolo treba prekročiť hranice, ale v tom čase už do platnosti vstúpil zákon, ktorý zakazoval emigrovať, takže neviem, či odišiel legálne alebo nelegálne. Zomrel, keď som mal šesť rokov. Pamätám si jeho pohreb a to, ako som na ňom v daždi plakal, pretože to bolo prvýkrát, čo mi zomrel niekto blízky, niekto, kto pre mňa veľa znamenal. Daroval mi vreckové hodinky, ktoré kedysi niekto daroval jemu. Mám ich dodnes a dal som ich aj opraviť, aby fungovali.

Čím sa živili po príchode do USA?

Dedo z otcovej strany pracoval najprv v lese a potom v oceliarni Youngstown Sheet and Tube a potom Truscon Steel. Stal sa predákom a v 20. rokoch si zmenil meno z Kopaničák na Kopanic, pretože Američania jeho slovenské priezvisko nevedeli vysloviť. Tiež sa snažil zakryť svoj pôvod, pretože Slováci boli v USA v tej dobe diskriminovaní. Volali ich „sprostí hunkies„. Ženy sa zväčša vôbec nenaučili po anglicky. Moji starí rodičia z otcovej strany sa nikdy nenaučili po anglicky, poznali len pár slovíčok. Babka zomrela, keď som mal dva roky, takže si ju nepamätám, ale vraj ma volala „malý Michal“, lebo „veľký Michal“ bol môj otec.

Hunkies bolo pejoratívne označenie, ktoré vychádzalo z anglického slova Hungarians, teda Maďari. Angličtina nerozlišuje medzi Maďarskom a Uhorskom. Diskriminácia teda bola namierená voči všetkým z Uhorska?

Proti všetkým, ale najmä proti imigrantom zo strednej, z východnej a južnej Európy. V rokoch 1921 až 1924 vstúpil v USA do platnosti zákon, ktorý nastavil pre týchto imigrantov kvóty, pretože boli považovaní za „menej žiaducich“. Okrem toho boli katolíci a tí boli v USA tiež diskriminovaní. Na niektoré miesta mali dokonca zákaz vstupu. Väčšina z nich sa však snažila získať občianstvo. Existuje a už vtedy existovala National Slovak Society, teda Národný slovenský spolok, ktorý od svojich členov aj vyžadoval, aby získali občianstvo. Môj dedo aj môj otec boli členmi a ja som členom tiež.

Bol život v USA v tom čase jednoduchší ako na Slovensku? Bola životná úroveň Slovákov v USA vyššia ako doma?

Nebolo to nič úžasné, pretože väčšina Slovákov žila v takzvaných boarding houses (domy, v ktorých jedna slovenská rodina prenajímala izby Slovákom pracujúcim v USA, žena sa o dom aj ubytovaných starala a zväčša na tom dobre zarobila – pozn. red.) a snažili sa ušetriť čo najviac peňazí, aby mohli priviesť svojich príbuzných zo Slovenska alebo tu kúpiť dom. Veľký rozdiel bol však v tom, že na Slovensku ste sa mohli zodrať a pracovať, pracovať, pracovať, ale neušetrili ste nič bez ohľadu na to, ako ťažko ste pracovali. V Spojených štátoch ste mohli ušetriť nejaké peniaze. Ak niekto poslal na Slovensko dvadsať dolárov, tak si všetci mysleli, že je bohatý. Tí, ktorí do USA prichádzali len zarobiť, sa zväčša snažili našetriť tisíc dolárov a potom išli domov na Slovensko a kúpili si nejakú pôdu.

Ako sa mení pohľad amerických Slovákov na svoje korene z generácie na generáciu?

Napríklad ja mám dvoch bratov a jednu sestru. Vedia veľmi málo o histórii, kultúre alebo našich koreňoch. Moja sestra číta niečo z toho, čo napíšem ako vedecký pracovník, ale moji bratia nie. Jedného z mojich bratov to nezaujíma vôbec. Zväčša v týchto rodinách amerických Slovákov je jeden človek, ktorý sa o minulosť zaujíma a chce vedieť o svojich koreňoch. V našej rodine som to ja, takže keď má niekto nejakú otázku, tak príde za mnou. Zväčša to sú také situácie, keď napríklad vnuci alebo synovci alebo jednoducho niekto z rodiny má v škole zadanie, že má napísať o svojich starých rodičoch. Vtedy prídu za mnou pýtať materiály. Ja som totiž vypracoval rodokmeň.

Menilo sa aj používanie jazyka z generácie na generáciu? Vy napríklad hovoríte po slovensky. Je bežné, že ešte aj tretia generácia hovorí po slovensky?

Každý, kto sa narodil v USA, sa už naučil po anglicky, lebo chodili do amerických škôl. Ale napríklad moja mama mala jednu sestru, ktorá sa narodila v USA v roku 1939, ale chodila raz týždenne na hodiny slovenčiny do Kostola svätého mena Ježišovho v Youngstowne. Veľa sa na ňu však nenalepilo, pamätá si akurát tak spievanie a modlitby. Moja babka s ňou hovorila – rečovala! – spišským dialektom, takže sa správnu spisovnú slovenčinu vlastne nikdy ani neučila dobre.

Ako ste sa vy naučili po slovensky?

Vždy ma zaujímala história. Chodievali sme k babke a dospelí sa tam rozprávali po slovensky. My deti sme sa rozprávali po anglicky, ale slovenčina ma zaujímala. Mama nás však po slovensky neučila, pretože Slováci v USA nepovažovali slovenčinu za dôležitú. Chceli, aby sa ich deti naučili po anglicky, čo im malo uľahčiť hľadanie si práce. Na Slovensku bola totiž obrovská pracovná neistota a Slováci v USA si ju niesli so sebou. Chceli, aby boli ich deti zabezpečené.

Keď som študoval na Štátnej univerzite v Youngstowne, začal som matematikou a inžinierstvom, ale potom som prešiel na históriu, ktorá bola mojou skutočnou láskou. Učil som sa tam nemčinu, pretože môj otec hovorieval, že jeho otec bol rakúsky Nemec. Okrem toho, slovenčinu tam neučili. Jediné miesto, kde sa dala študovať slovenčina, bola Univerzita v Pittsburghu, na ktorú som prestúpil. Potom som získal medzinárodný výmenný výskumný grant. Chcel som študovať históriu, ale ešte viac som sa chcel naučiť po slovensky, takže keď som išiel na Slovensko, snažil som sa naučiť čo najviac. Mal som malý zošit, do ktorého som si zapísal každé slovo, ktoré som nepoznal, a jeho význam.

Odvtedy slovenčinu stále trénujem. Aj svoje deti som vychovával v slovenčine. Vedia po slovensky, ale ďalšie generácie v tom nepokračujú. No hovorím s nimi len po slovensky. Chcel som naučiť aj vnúčatá po slovensky, ale mojej dcére a jej manželovi sa tento nápad nepáči. Je to škoda, pretože dcéra hovorí plynule po slovensky. Nikdy som sa so svojimi deťmi nerozprával po anglicky. Len raz som im povedal niečo po anglicky, keď sme boli na východe Slovenska a nechcel som, aby ľudia rozumeli, a dcéra mi povedala: „Nehovor už nikdy na nás po anglicky, je to čudné.“

Moja manželka však nevie po slovensky, len pár slov, ako napríklad „Daj mi to“ a „Dostať po riti,“ čo zvykla hovoriť moja mama, keď sme boli deti. Ako deti sme sa pred jedlom vždy modlili po slovensky a to robím doteraz. Naučil som to aj svoje dcéry.

Kedy ste prvýkrát navštívili Slovensko?

V roku 1978. Vidieť maminu rodnú dedinu bolo mojím snom. Moja manželka, ktorá je napoly Slovenka a napoly Poľka, išla so mnou a boli sme tam viac ako tri mesiace. Mali sme málo peňazí, takže sme cestovali po Slovensku ako „batôžkári“. Prvé dva mesiace sme mali kartu na cestovanie vlakom, ale keď sa nám začali míňať peniaze, tak sme stopovali. Zväčša sme niekde kempovali. Najhorší kempovací zážitok mám z Prahy, pretože lialo a vzalo nám stan; neviem, či sme vôbec spali. Často sme spali aj na vlakových staniciach.

Ako ste sa cítili, keď sa vám splnil sen a navštívili ste maminu rodnú dedinu?

Bolo to inšpirujúce. Z USA sme prišli do Viedne, kde sme zostali štyri dni. Viedeň je nádherné mesto, bolo také farebné. Potom sme prišli na Slovensko a už na hraniciach to nebolo také pekné, všetko vyzeralo sivé a špinavé. Bol tu komunizmus. Vnímal som obrovský kontrast v porovnaní s Viedňou. Bratislava bola taká depresívna, ľudia vyzerali smutne. Chceli sme si nájsť nejaké miesto, kde by sme prespali, tak sme išli do cestovnej kancelárie Čedok. Išli sme do nejakých ubytovní, ale boli také špinavé, z matracov lietal prach. Povedal som, že tam nezostaneme.

Opýtali sme sa teda, kde je nejaký kemp. Vraveli nám, že jeden je na Zlatých pieskoch, tak sme išli tam a zostali sme pár dní. Tam to bolo fajn a my sme na kempovanie boli zvyknutí. Mohli sme sa tam osprchovať, zaplávať si, dať si pivo. Mojej manželke sa Bratislava ani trochu nepáčila. Ľudia sa jej nezdali milí. Oni sú milí pod povrchom, prišiel som na to, keď som tam neskôr žil jedenásť mesiacov ako výskumník.

Na Spiš ste z Bratislavy išli vlakom?

Áno, vlakom. Z vlaku toho veľa nevidíte, ale pamätám sa, ako som prvýkrát uvidel Tatry. To bolo nádherné. Vtedy som nevedel, že mám stále nejakých vzdialených príbuzných na Slovensku, ale vedeli sme, že bratranec manželkinho otca bol v Spišských Vlachoch, tak sme išli tam. Ešte stále žije, teraz oslávi 87 rokov. Len nedávno som s ním hovoril a naposledy som ho navštívil minulý rok v júli.

Tento rok idem zase na Slovensko. Snažil som sa chodiť každých pár rokov a teraz sa snažím chodiť ešte častejšie, pretože ľudia, ktorých poznám, starnú a aj ja starnem. Počas covidu som nechodil, tak to teraz doháňam.

Keď sme k nemu prišli prvýkrát s manželkou v tom roku 1978, pamätám sa, že mal krásnu záhradu. Strašne nás vykŕmili, lebo nám hovorili, že vyzeráme ako „chudáci“. My sme tam na Slovensku vtedy s manželkou obaja dosť schudli. Jedli sme chlieb s maslom, občas sme si v kempoch urobili nejaké mäso, ale nie často. Báli sme sa, že sa nám minú peniaze. Žili sme z ruky do úst a okrem toho sme na chrbtoch nosili ťažké ruksaky. Jednu vec si však pamätám z Československa – že tam aj tak nebolo toho veľa čo kúpiť. V USA bolo všetko, ale nemohli sme to celý čas nosiť na chrbtoch.

Vrcholom tejto cesty bolo, keď som uvidel rodný dom mojej mamy. Ešte stále stojí a v súčasnosti nie je obývaný. Bojím sa, že ho zbúrajú. Mám ho nafotený, ale nikdy som nebol vnútri. Povedal som ľuďom, ktorí tam bývali, že moja mama sa v tom dome narodila, ale nepozvali ma dnu. Oproti však bývala mamina najlepšia kamarátka z detstva, s ktorou zvykli spolu pásť kravy. Ju som navštívil.

Je v USA veľká komunita amerických Slovákov?

Je tu slovenská komunita, ale rozdelila sa a väčšina slovenských kostolov je zatvorených. Rodiny sa rozpŕchli po celej krajine a len pár nás tu zostalo. Myslím si, že o generáciu alebo dve táto komunita zmizne. Stretávame sa na rôznych slovenských slávnostiach a snažíme sa udržiavať kontakt, ale nie je to ľahké, keďže centrom nášho náboženského aj spoločenského života boli kostoly a tie už nefungujú. Susedstvá sa porozbíjali, všetko sa mení. Aj môj starší brat ma kritizuje za to, že sa tak zaujímam o našu históriu a že si tak vážim naše dedičstvo.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Michael Kopanic (v strede) s prezidentom Slovenského katolíckeho sokola J. Horváthom a profesorom Gregom Feltonom. Foto – archív M. K.
Prečo?

Pretože jeho to nezaujíma. Jeho zaujíma súčasnosť a práca, ktorá zarobí dosť peňazí. Viete, pre Slovákov, ktorí prišli do USA, bola dobre platená práca úplnou prioritou. Najdôležitejšie bolo zaistiť si dôstojný život, pretože na Slovensku zažili veľkú chudobu.

Americkí Slováci mali veľké množstvo časopisov a novín, v USA ich mali dokonca viac ako na Slovensku. Vy ste boli šéfredaktorom jedného z nich, ktorý dodnes existuje: Jednota.

Áno, stále existuje. Editoval som ho pár rokov, ale potom došlo k zmene vedenia, s ktorým som sa nepohodol, a odišiel som. Ja som totiž chcel klásť dôraz na slovenskú kultúru a vieru, keďže je to katolícky časopis. Kedysi to bol týždenník, potom sa zmenil na dvojtýždenník, a keď slovenská editorka, ktorá bola zo Spišskej Novej Vsi, nečakane zomrela, chcel som pokračovať v tom, aby v časopise bolo dosť slovenských textov. Nové vedenie však viac ako slovenská kultúra zaujímali financie. Rozumiem tomu, že musia vyžiť, ale keď Jednotu zakladal slovenský farár Štefan Furdek, urobil to s cieľom šíriť vieru a slovenskú kultúru. Financie boli na druhom mieste.

Aké sviatky slovenská komunita v USA oslavuje spolu?

Vianoce, v Pittsburghu majú napríklad Slovenský deň, organizujú slovenské pikniky. Veľká vec je Slovenský festival kultúrneho dedičstva na Univerzite v Pittsburghu, ktorý sa koná vždy prvú novembrovú nedeľu. Potom sú tu aj rôzne slovanské festivaly, kde je okrem Slovákov aj veľa Poliakov, Ukrajincov, Rusínov, Chorvátov. Zdá sa, že toto je teraz trend – slovanské festivaly namiesto čisto slovenských. Chodí na to viac ľudí.

Myslíte si, že americkí Slováci sa cítia Slovákmi?

Závisí od každého človeka. Môj brat by určite povedal, že je Američan, ja som Slovák. V bratovej rodine slovenský pôvod ako keby vymizol. Jeho syn a dcéra o tom nič nevedia a nezaujíma ich naša minulosť. Povedal by som, že tretia generácia zväčša ešte aspoň tuší niečo o svojej minulosti, ale štvrtá či piata už nie.

Čo si myslíte, že vaši rodičia považovali za domov?

USA. Moja mama bola taká šťastná, že tu bola. Mnoho Slovákov zanevrelo na slovenskú kultúru po príchode do USA. Chceli sa stať Američanmi, aby si boli rovní s miestnymi. A najmä chceli, aby ich deti boli Američania a aby si boli rovné s miestnymi deťmi. Zvykli hovoriť, že sem prišli práve kvôli svojim deťom, aby sa mali lepšie. Niektorí sa o svoje korene začali zaujímať, keď starli, pretože vtedy má človek viac času rozmýšľať a vracia sa v spomienkach. Niektorí vycestovali na Slovensko, ale niektorí nie. Moja teta, ktorá do USA prišla ako 14-ročná, nikdy viac necestovala na Slovensko. Jej manžel, ktorý sa narodil na Slovensku a do USA prišiel ako trojročný, nemal nikdy potrebu Slovensko vidieť.

Ľudia si v sebe nesú obraz tej chudoby a nechcú sa do toho vracať. Odišli odtiaľ, lebo Slovensko nedokázali vystáť, takže ich teraz nezaujíma. Moja mama bola na Slovensku v roku 1981 na svadbe. Neskôr som chcel zobrať oboch rodičov na Slovensko. Mama ochorela na rakovinu, tak som rýchlo kúpil letenky a išli sme na dva týždne s mamou, otcom a mojou najmladšou tetou. V roku 2002 sme zase išli na dva týždne s mojím otcom a mojimi dvomi dcérami.

Väzby so Slovenskom sa trhali aj počas komunizmu a aj počas svetovej vojny, pretože veľa Slovákov narukovalo do americkej armády, tam sa z nich stali ešte silnejší Američania. Doma možno hovorili po slovensky, ale v škole po anglicky, v armáde tiež, s ktorou išli do sveta a vystupovali ako Američania. V práci hovorili po anglicky.

Zostane nejaká spomienka na slovenských Američanov?

Dúfal som, že sa otvorí slovenské múzeum. V Iowe je česko-slovenské múzeum, lenže to je skôr česká oblasť. Posielajú sa tam aj slovenské dokumenty, čo sa mi nepáči. Myslím si, že by malo byť slovenské múzeum niekde bližšie k nám, v Ohiu alebo Pensylvánii, kam by ľudia mohli prísť a vidieť naše spomienky.

Michael Kopanic sa narodil 1. decembra 1954 v Youngstowne v americkom Ohiu. Je americký Slovák. Jeho rodinní príslušníci začali odchádzať do USA na prelome 19. a 20. storočia. Postupne sa tam usadili. Otec sa narodil v Pensylvánii v roku 1918. Mama sa prisťahovala v roku 1936 a neskôr sa zoznámila s jeho otcom. Kopanic vyštudoval históriu, nemčinu a slovenčinu, ktorú si zdokonaľoval aj počas svojich ciest na Slovensko. Je docentom histórie a učí európske dejiny 20. storočia na University of Maryland Global Campus. Venuje sa aj redigovaniu zborníkov a časopisov so zameraním na dejiny Slovenska v 20. storočí. S manželkou, ktorá je slovensko-poľského pôvodu, majú dve už dospelé dcéry.

KRISTINA BÖHMER

zdroj:
https://dennikn.sk/4087230/slovensky-american-na-spisi-bola-v-uhorskych-casoch-taka-chudoba-ze-slovaci-chceli-po-prichode-do-usa-zabudnut-na-domov/


foto: Rodina Michaela Kopanica z maminej strany už po príchode do USA. 
zdroj: archív M. K.