Ako sa z Jozefa z Oľšavice stal nový arcibiskup 

Pápežovi sa dá povedať nie, vraví.  Roky bol mníchom v kláštore na Ukrajine.

PREŠOV. Budúci arcibiskup a metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku jeromonach JONÁŠ MAXIM (48) bol dlhé roky predstaveným kláštora v ukrajinskom Ľvove. Život sa mu krátko pred päťdesiatkou zmenil.

22. septembra za ním prišiel apoštolský nuncius z Kyjeva a predniesol mu požiadavku pápeža Františka, aby sa stal hlavou Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho predchodca Ján Babjak po vizitácii z Vatikánu požiadal pápeža o uvoľnenie z postu arcibiskupa a metropolitu.

Prešovskú arcieparchiu vedie vladyka Peter Rusnák, a to až do vysviacky nového arcibiskupa a metropolitu. Tá bude v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove 27. januára 2024.

Budúci arcibiskup a metropolita si za svojho svätiteľa vybral košického eparchiálneho biskupa Cyrila Vasiľa. Spolusvätiteľmi budú vladyka Peter Rusnák a biskup Ukrajinskej katolíckej eparchie v Chicagu Venedykt Aleksičuk, ktorý svojho času Maxima prijímal do kláštora.

Jonáš Maxim ešte musí do konca roka zorganizovať voľby nástupcu, aby kláštor v Ľvove neostal bez hlavného predstaveného. Po vysviacke ostane rodák zo Spiša v Prešove, už ako hlava slovenských gréckokatolíkov.

V piatok sa Jonáš Maxim predstavil médiám na pôde arcibiskupského úradu. Konštatoval, že už má vybrané aj biskupské heslo, ktoré si však zatiaľ necháva pre seba. Viac prezradil v rozhovore.

V rozhovore sa tiež dočítate:
- Čo by bolo, keby pápežovi povedal nie,
- aký má postoj k pastorácii v rusínčine,
- ako vníma Ukrajinu a postavenie cirkvi,
- či chystá na novom pôsobisku zmeny,
- ako sa stal z Jozefa Jonáš,
- či zbiera huby ako jeho predchodca.

Spomínali ste, že v kuloároch vaše meno padalo, ale šokovalo vás, že to prišlo tak skoro. Vzali ste si tri dni na rozmyslenie. Aké to bolo rozmýšľanie? Predsa len, ak je to požiadavka Svätého Otca, je to veľká zodpovednosť. Ako ste to prežívali?

Keďže to bolo sub secretum, pod tajomstvom, ostal som s tým sám. Komunikoval som iba s mojimi duchovnými vodcami, ktorých mám a ktorým dôverujem. Kľúčom bolo, že som jeden deň zavolal jednému, druhý deň druhému, potom tretiemu a snažil som sa vnímať, čo rozprávajú, sú to Boží muži.

Samozrejme, sám som to prežíval, zmietal som sa medzi áno a nie. Vyšlo to tak, že argumentov, prečo povedať áno, bolo podstatne viac, pre nie ich bolo veľmi málo a postupne oslabovali.

Keď som už povedal svoje áno, prišiel veľký pokoj. Mohol som už spávať.

Dalo by sa vôbec povedať Svätému Otcovi nie?

Samozrejme, že by sa dalo. Sme slobodní ľudia. Aj nuncius mi to takto povedal, že máte plnú slobodu.

Keď som sa ho pýtal, čo bude, povedal, že ak poviete áno, budeme ďalej pokračovať, ak nie, ostane to tu medzi nami.

Jednou z výziev pre prešovskú metropoliu je, že k rusínskej národnosti sa prihlásilo takmer 64-tisíc ľudí vo vyše 150 obciach. Väčšina z nich je gréckokatolícka. Ako sa staviate k otázke pastorácie v rusínskom jazyku?

Rozmýšľal som nad tým, že od začiatku sa ma mnohí budú snažiť získať na svoju stranu. Aby som bol časťou akejsi skupiny. Chcem byť pre všetkých. Pre Rusína chcem byť Rusín, pre Slováka Slovák, pre Ukrajinca Ukrajinec, pre Róma Róm, pre Maďara Maďar, aj keď po maďarsky neviem.

Moja história je veľmi pestrá, aj čo sa týka národností, prešiel som mnohými vecami. Preto sa nechcem obmedziť na jedno. Ale tým ľuďom, ktorí tu sú a žijú, sú súčasťou našej cirkvi, dať im plný priestor, aby sa mohli rozvíjať.

Z Ukrajiny, ktorá je teraz vo vojne, odchádzate po dvadsiatich rokoch. Čo vám bude najviac chýbať?

Moja mníšska komunita. Keď žijete v takejto rodine 20 rokov a zrazu v nej nie ste, tak vám chýba. Potom aj ľudia, ktorých tam už poznám. Vytvorili sa už určité vzťahy s veriacimi, ktorí k nám prichádzali, ich rodinami.

A potom aj samotná Ukrajina. Je to národ slobodný.

Uvažovali ste niekedy o tom, že prídete naspäť na Slovensko?

Osobne som mal túžbu vrátiť sa na Slovensko. Mať kdesi kláštor, viesť mníšsky život.

V poslednom čase, niekedy v júni, som si však uvedomil, že asi ostanem do konca života na Ukrajine, v kláštornej komunite.

Ako zareagovali vaši ukrajinskí bratia, keď sa dozvedeli, že odchádzate?

Veľmi ťažko. Pravdu poviem, že niektorí sa až po troch dňoch odvážili prísť. Aj so slzami v očiach. Zvlášť tí, s ktorými som v blízkom kontakte.

Na jednej strane sa asi aj radovali, že monastier je takýmto spôsobom ocenený, na druhej strane je každé takéto menovanie ochudobnením pre kláštor. Žil som tam dvadsať rokov a zrazu odchádzam.

Pre mnohých to nebolo ľahké, ale rozumiem im, sám som si cez to prechádzal, keď moji predchodcovia, hlavní predstavení tiež boli vybraní za biskupov. Ťažko som to znášal.

Ale všetci majú vieru, aj moji spolubratia sú muži viery a z toho pohľadu verím, že Boh im pomôže stráviť to vo svojom vnútri. A na ľudskej úrovni je to normálne, že nie je ľahké kohosi púšťať z kláštora.

Viete, do čoho idete, čo vás čaká?

Uvedomujem si, že najprv treba vnímať situáciu a až potom sa začne niečo kryštalizovať. Do toho momentu sa budem snažiť byť vnímavý a hlavne veľa počúvať.

Vy i nový spišský biskup František Trstenský ste boli v krátkej dobe menovaní ako mladí biskupi. Znamená to novú krv pre cirkev?

S otcom biskupom Trstenským sa osobne nepoznáme. Možno sme sa pretínali kdesi v Ríme, kde sme na prelome tisícročí študovali. Teším sa na spoluprácu, sme zhruba rovnako vekovo starí.

S každou novou osobou prichádza čosi nové. Lebo ja prinášam svoje spôsoby konania, reakcií, komunikácií, ako každý nový biskup. Samotná osoba nového biskupa je predpokladom čohosi nového. Som otvorený na spoluprácu.

Chcete pokračovať v stopách vašich predchodcov alebo máte vlastnú cestu? Akú máte predstavu?

Určite chcem stavať v tom, čo bolo dobré, a bolo toho veľa. Čo budem robiť, o tom ešte sám nemám predstavu. Bolo by odvážne niečo hovoriť, nebol som tu dvadsať rokov, ešte neviem, čím žije táto metropolia.

Preto je mojím prvým želaním a očakávaním zžiť sa v maximálnej miere s veriacimi, s kňazmi, s biskupmi a s ich potrebami.

Keď už budem zžitý, vtedy sa vykryštalizujú určité rozhodnutia. Zatiaľ som v tomto zdržanlivý.

Máte už predstavu o svojich najbližších spolupracovníkoch? Máte nejaké mená?

Múdrosť hovorí, že na počiatok treba nechať všetko, ako je. Začať pracovať, vnímať tých ľudí a potom sa ukáže. Nemám teda predstavu, koho tu chcem mať. Božechráň.

Čím sa líšia ukrajinskí veriaci od slovenských?

Keď som prišiel na Ukrajinu, uvedomil som si, že ich mentalita je veľmi blízka našej. Keď k nám prichádzajú – sám som organizoval niekoľko pútí z Ľvova na východné Slovensko – hovoria, že ľudia, ktorí tu žijú, sú ich mentalite blízki.

Veľké rozdiely nevidím. Skôr je to v histórii, oni boli viac pod tlakom Sovietskeho zväzu ako my.

Sú nám blízki, cítil som sa tam ako doma, prijatý a myslím si, že aj Ukrajinci, ktorí prichádzajú sem, sa cítia ako doma a sú tu prijatí.

U našich východných susedov je viacero cirkví, vrátane dvoch pravoslávnych. Aké je postavenie gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine?

Závisí od toho, kde. Na západnej Ukrajine máme väčšinové postavenie, je tam veľa gréckokatolíkov, ale v rámci celej krajiny nemá žiadna z cirkví, vrátane pravoslávnych, väčšinu. Nikto nemá viac ako 50 percent veriacich.

Naša cirkev je tam prijímaná, pretože ukazuje svoju ľudskú tvár, kňazi žijú s národom, s jeho problémami, zvlášť teraz vo vojne.

Väčšina kňazov, ktorí pôsobili na východe Ukrajiny, tam ostala. Neutiekli, snažili sa vnímať aj ten bôľ, aj to, čo sa deje vo vojne, ostali s ľuďmi.

Takže v celoukrajinskom meradle má ukrajinská gréckokatolícka cirkev vysoký kredit.

Keď sme boli v Kyjeve, v Ukrajinskej biblickej spoločnosti, konfesne neutrálnej, hovorili o veľkej spolupráci všetkých predstaviteľov cirkví, zvlášť teraz vo vojne, bez ohľadu na to, o ktorú cirkev ide. Aj vy ste to takto vnímali?

Áno, to je tiež pozitívum Ukrajiny, že tam majú radu predstaviteľov všetkých cirkví, v ktorej sú naozaj zastúpení všetci.

Pri takýchto celoštátnych a celonárodných problémoch majú odvahu hovoriť prezidentovi či parlamentu jedným hlasom. Každý rok je hlavou tej organizácie predstaviteľ inej cirkvi.

Takže vnímal som, že títo predstavitelia sú s národom v tej biede, ktorá teraz tam je, čo sa týka vojny.

Ako sa z Jozefa stane Jonáš? Zrejme to súviselo so vstupom do monastieru.

Je to dávna mníšska tradícia. Pri večných sľuboch, my ich voláme schima, začína mať človek nové črty v duchovnom rozmere.

Pretože v histórii sa vnímala mala schima ako nový krst, preto aj tí, ktorí ju prijímajú, prijímajú aj nové meno.

V našej tradícii to bolo tak, že to nové meno má začínať na rovnaké písmeno ako staré. Bol som Jozef, tak mi môj predstavený povedal, aby som si vybral tri mená na J.

Vybral som si Joachim, Joaniki a Joan. Keď som ich povedal môjmu predstavenému, povedal, že dobre, premyslí si to. Keď už mi robil pri schime mníšsky postrih, keď som sklonil hlavu, tak som počul meno Jona.

Nebolo medzi tými troma, ktoré som dával. Čiže nemám účasť na tomto mene, vybral ho môj predstavený a som mu za to vďačný.

Teraz rozumiem, že zodpovedá aj môjmu charakteru, aj môjmu životu.

Pán Boh je múdrejší a týmto spôsobom ozvučil meno, ktoré som už kdesi hlboko v srdci nosil. Plne sa s ním stotožňujem.

Aký je váš vzťah k médiám?

Normálny. Aj na Ukrajine k nám do kláštora často prichádzali, robili rozhovory či prenosy. Takže s tým mám skúsenosť. Neobávam sa médií, naopak, viem, že je veľmi potrebné mať s nimi kontakt.

Čím si vysvetľujete, že práve z vášho regiónu vzišlo toľko biskupov?

Možno osobitosťou Spiša a našich farností. Neviem, čím to je. Krásou tých hôr? Aj biskup Gojdič tam rád chodieval, biskup Hopko vyrastal v mojej dedine. Možno tá prírodná krása dáva väčšiu možnosť rozkryť to duchovné povolanie. V prvom rade je to však milosť Božia.

Máte rád turistiku?

Milujem hory. Keď som doma v Oľšavici, stále niekam idem. Na Ukrajine som tiež využíval každú príležitosť ísť do Karpát. Aj tak, že s nocľahom, ruksakom na pleciach.

S bratmi sme každý rok niekam chodili na štyri dni. Neďaleko Ľvova sú vyššie vrchy, na tie sme tiež vybehli.

Váš predchodca Ján Babjak bol vášnivý hubár. Nosil ich aj Svätému Otcovi. Vy zbierate huby?

Na huby nemám šťastie (úsmev).


Povedali o Jonášovi Maximovi
„Poznám ho ešte z čias, keď bol Jozefom,“ povedal o budúcej hlave slovenských gréckokatolíkov Cyril Vasiľ.

„Je to radosť a zadosťučinenie, že otec Jonáš prijal výzvu a požiadavku Sv. Otca,“ uviedol vladyka Cyril a zdôraznil, že pôjde o „obnovenie riadnej funkčnosti našej metropolitnej cirkvi“.

Vladyka Peter Rusnák, ktorý ostáva apoštolským administrátorom na vykonávanie bežných úkonov až do prevzatia kanonického vlastnenia archieparchie novým biskupom, sa vyjadril: „Jonáš je mladý muž v rozkvete svojich duchovných a fyzických síl a myslím, že prinesie aj do nášho spoločenstva tú spiritualitu monastierskeho života, ktorá je tak potrebná pre dnešný svet.“


Životopis nového arcibiskupa
Jonáš Jozef Maxim je rodákom z gréckokatolíckej farnosti Oľšavica v okrese Levoča. Po absolvovaní gymnázia študoval na Gréckokatolíckej teologickej fakulte, vstúpil do kňazského seminára.

Kňazskú vysviacku prijal 11. júla 1998 v Prešove.

Pôsobil ako špirituál v Kňazskom seminári bl. Biskupa Pavla Petra Gojdiča (2001-2004), taktiež ako asistent na Katedre systematickej teológie Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity (2002-2004). Odtiaľ odišiel na Ukrajinu.

V roku 2004 vstúpil do Univskej lavry mníchov studitov na Ukrajine, kde po noviciáte zložil 22. mája 2008 doživotné mníšske sľuby.

V roku 2011 ho zvolili za predstaveného filiálneho monastiera v Ľvove, v roku 2020 za igumena (predstaveného) Univskej lavry. Okrem rodného jazyka rozpráva ukrajinsky, taliansky, anglicky, rusky a francúzsky.

Michal Frank
redaktor

zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/23240000/ako-sa-z-jozefa-z-olsavice-stal-novy-arcibiskup-papezovi-sa-da-povedat-nie-vravi.html

foto:
Nový gréckokatolícky arcibiskup Jonáš Maxim. (zdroj: Prešovská archieparchia)