Ako vojna zmenila Zakarpatsko

Ženy majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Do západoukrajinského regiónu prišli ukrajinskí podnikatelia aj vojnoví utečenci. Veľký biznis sa tu mieša s traumami z východnej časti krajiny.

Tri hodiny po tom, čo v Mukačeve znela na poludnie siréna, sa pred divadlom stretáva skupina žien rôzneho veku. Spolu so sprievodkyňou sa vydávajú na exkurziu po stopách mukačevského maliara európskeho formátu Mihálya Munkácsyho.

Spoločná aktivita má byť pre tieto ženy istým typom terapie.

V Mukačeve sa cítia síce bezpečnejšie a sirény im psychickú pohodu narúšajú menej často ako na východe Ukrajiny, stále sa však necítia ako doma.

Na nové mesto si len zvykajú. Podobne je na tom ďalších asi 400-tisíc vnútorných presídlencov, ktorí sa od začiatku ruskej invázie presunuli do Zakarpatska.

Západoukrajinský región so silnou československou stopou je teraz pomyselným bezpečným lievikom a zberným miestom pre všetkých priamo dotknutých ruskou vojnou.

Medzi ženami, ktoré počúvajú výklad, je aj Oľa. Do Zakarpatska prišla v marci 2022 zo Záporožia. Pôvodne žila pri Azovskom mori v dnes okupovanom Berďansku, kde mala byt a prevádzkovala súkromnú škôlku.

Keď Rusi zaútočili, Oľa aj s rodinou ušli do Záporožia, kde dodnes žije jej manžel aj sestra. Ona sa však, najmä pre obavy o štrnásťročného syna, rozhodla pohnúť viac na západ.

Zakotvila v Mukačeve, ale nejaký čas skúsila žiť aj v zahraničí. Spolu so synom boli dva mesiace v Španielsku. Jej sa tam veľmi páčilo, ale syn si nedokázal zvyknúť, vrátili sa teda do Mukačeva.

Prácu zatiaľ nemá, a tak sa snaží čo najviac venovať synovi, ktorý je v citlivom veku a odchod z rodiska ťažko znáša.

Na otázku, či verí, že sa ešte niekedy vráti domov, Oľa len bezradne pokrčí plecami. „Neviem. Kto môže dnes niečo s istotou vedieť?“ pýta sa a slzy má na krajíčku.

Exkurziu absolvuje aj Tatiana z Odesy. Má pri sebe aj dcéru Dariu. Keď počas raketových útokov na mesto zasiahli vedľajší dom, Tatiana s dcérou a matkou sa rýchlo pobalili a odišli na bezpečnejší západ krajiny. „Cítili sme sa vo veľkom nebezpečí, nezvládala som to psychicky,“ vysvetľuje.

Jej dcéra sa však od svojho domova nedokázala úplne odtrhnúť, a tak nechodí do školy v Mukačeve, ale každý deň sa dištančne pripája na vyučovanie vo svojej domovskej škole v Odese.

Prehliadku miest spojených s maliarom Munkácsym zorganizovala charitatívna pracovníčka Edita Zsábej. Okrem prípravy prehliadok sa venuje aj kanisterapii, flóroterapii či muzikoterapii.

„Potrebujeme týmto ľuďom, ktorí prichádzajú s rôznymi traumami, ponúknuť pozitívne impulzy, ukázať im, že sú pre nás dôležití, že sa na nich nezabudlo,“ hovorí pani Edita.

„Sama vidím, ako sa pri hre so psom či pri tvorbe kytíc objavujú na ich tvárach úsmevy, spontánne začnú rozprávať o svojich bolestiach, bez toho, aby som sa ich na to vypytovala,“ približuje nám slušnou slovenčinou.

Editiným rodným jazykom je maďarčina, ale hovorí aj po ukrajinsky či rusky. Slovenčina sa na ňu vraj nalepila pri sledovaní slovenskej televízie a rozhlasu.

„Keďže som vyrastala blízko hraníc, mali sme dobrý signál,“ vysvetľuje a pridáva aj jednu rodinnú zaujímavosť: „Môj prapradedo bol za rakúsko-uhorskej monarchie sudcom, mal ísť pracovať do Košíc, ale napokon sa tak nestalo, lebo nečakane zomrel.“ A vzápätí zamyslene dodáva: „Občas mi aj napadne, ako by môj život vyzeral, keby som sa bola narodila u vás.“

Aj učiteľka Ema z Mukačeva má na fronte svojho muža. Pred dvomi dňami s ním volala. Cez videohovor jej oznámil, že ho vážne zranili, ale prežil. Ukázala nám jeho dokaličenú tvár. Povedala, že sa oňho bojí, ale zároveň sa teší, že žije.

Populačná expanzia zakarpatských miest
Život v Zakarpatskej oblasti sa od vojny zmenil a mení sa dodnes. Asi najviac to cítiť v Užhorode. Pred vojnou malo mesto asi 115-tisíc obyvateľov, teraz je ich približne 200-tisíc. Niektoré odhady dokonca hovoria o 250-tisíc obyvateľoch.

Zmeny vie ilustrovať na svojej činnosti ukrajinský podnikateľ a developer Mychajlo Gazda, ktorý organizuje humanitárnu pomoc pre vnútorne presídlených občanov. „Vydávame pomoc pre 20-tisíc takýchto ľudí, ale určite ich je viac,“ vyratúva a pripomína, že mnoho utečencov je aj takých, ktorí pomoc nepotrebujú, dokonca začali v Zakarpatsku podnikať, čo región paradoxne posúva aj počas vojny dopredu.

„Prichádzajú skutoční veľkí biznismeni z východu,“ vraví Gazda. Doniesli svoje know-how a prišli s nimi aj rôzni špecialisti z Kyjeva či Odesy, ktorých služby môžu miestni využívať.

Problémom však je, že v Zakarpatsku nie je taký veľký trh, na aký boli podnikatelia z iných častí Ukrajiny zvyknutí. „Majú veľkú produkciu, podnikajú vo veľkom, dávajú na trh množstvo produktov a takto likvidujú miestnych podnikateľov, ktorí im nedokážu konkurovať,“ upozorňuje podnikateľ z Užhorodu.

Vo firmách „mobilizačné razie“
Gazda pripomína, že problémom je aj pracovná sila. Chýbajú ľudia a navyše viacerých mužov môžu stále mobilizovať. Ukrajina teraz dokonca mení podmienky, aby mohlo pod mobilizačnú povinnosť spadať viac mužov.

Užhorodský developer do toho vytiahne svoj smartfón a spúšťa video, na ktorom vidno raziu v jeho firme. Vojaci kontrolovali mužov, ktorí mohli spadať pod mobilizačný zákon. Niektorých aj odviedli.

„Musíme vybavovať, aby ich čo najskôr prepustili, lebo nám stojí robota. Treba doložiť, že majú výnimky zo zdravotných či z rodinných dôvodov,“ vraví Gazda s tým, že tento proces mobilizačnej byrokracie trvá aj týždeň.

Ďalej vysvetľuje, že sa uvažuje o zákone, na základe ktorého by zamestnávateľ vedel „vykúpiť“ svojho zamestnanca a ten by nešiel na front. Alternatívou by tiež bolo, že by priamo zamestnanec platil štátu 40 percent zo svojej mzdy na potreby armády.

Muži, ktorí majú záujem pracovať, musia prejsť cez tzv. vojenskú komisiu, kde ich teritoriálna stráž preverí a zaznačí do databázy. Určí, či sa daný muž môže zamestnať alebo ho mobilizujú.

„Zakarpatsko sa ekonomicky veľmi dvihlo, o čom svedčí aj výber daní, ktorý tam je. Je to trojnásobný rozdiel oproti tomu, čo bolo pred vojnou,“ vraví Eduard Buraš, expert na cezhraničnú spoluprácu s Ukrajinou.

Buraš tvrdí, že v západoukrajinskom regióne investuje 43 krajín sveta v sume takmer 550 miliónov dolárov. Slovensko však nie je na popredných priečkach. „To naozaj máme tak ďaleko zo Slovenska na zakarpatskú Ukrajinu, keď nás z Košíc delí sto kilometrov a hranica Prešovského a Košického kraja má 97 kilometrov?“ pýta sa Buraš s tým, že aj Česi nás preskočili v investíciách.

Ako sirény rušia vyučovanie
Zakarpatsko nečelí raketovým útokom ako iné regióny Ukrajiny. Odohral sa tu len jediný, keď bola v máji 2022 zasiahnutá železničná infraštruktúra v meste Volovec.

Vojna je tu však napriek tomu prítomná. Školy tu stále nefungujú v normálnom režime. Keď je nad celou Ukrajinou vyhlásený poplach, čo sa deje raz za dva-tri dni, nevyučuje sa ani v miestnych školách. Ak je to ráno, deti do školy ani neprídu, ak sa sirény rozozvučia počas dňa, musia utekať do krytu. Mnohé školy kryty nemajú, takže nemôžu fungovať vôbec.

„Naše deti chodia do školy online, lebo v škole nie je kryt. Nie je veľká pravdepodobnosť, že to sem padne, ale zákon hovorí jasne: škola musí mať kryt a vtedy sa žiaci môžu učiť prezenčne,“ vraví rodená Slovenka Katarína Pajerská, ktorá žije v Mukačeve už sedemnásť rokov a pracuje pre miestnu katolícku charitu.

Niektoré deti nechodia do školy štvrtý rok. Pajerská dokonca pozná matky, ktoré svoje deti poslali do škôl v Maďarsku. „Vravia: ‚Čo budú doma zažívať tie sirény?‘ Pošlú ich do Maďarska a prídu ich raz za čas pozrieť,“ dopĺňa Pajerská. Pre deti sú styčným bodom v zahraničí buď rehoľné sestry, alebo niekto známy z rodiny.

Ďalším veľkým problémom je integrácia mužov, ktorí sa vrátili z frontu späť do civilného a rodinného života. Mnohí z nich si z vojny priniesli traumy, ktoré im komplikujú normálne fungovanie.

Na polceste medzi Mukačevom a Užhorodom v obci Seredné spravujú manželia z Mariupola krízové centrum záchrany prioritne určené pre deti. Pristavujú tam však ďalšie bunky, v ktorých je priestor aj pre rodiny.

Najťažšie je začlenenie muža, ktorý prišiel z vojny ako úplne iný človek, pre ktorého sú bežné povinnosti banalitami. „Ako rodina potrebujú priestor na to, aby sa nanovo spoznali,“ vraví Pajerská.

„Muž bude potrebovať trpezlivosť a priestor na to, vyplakať sa, vykričať, poobviňovať všetkých a prijať, že prežil a mnohí ďalší neprežili.“

Vraví tiež, že muži sa väčšinou vracajú o barlách alebo na vozíčku. Je to skúška pre rodiny, ktoré sa aj v Zakarpatsku rozpadajú.

Základnú psychosociálnu pomoc ponúka aj miestna rímskokatolícka cirkev. Dokonca pripravuje aj laikov, aby vedeli, ako v posttraumatických situáciách reagovať. „Aby im dokázali pomôcť a môžu potom tých psychicky zranených spojiť s odborníkmi,“ približuje Pajerská.

Putinovi sa veriť nedá
Ak muž z vojny príde, je to ešte ten lepší prípad. Mnohí mladí muži zo Zakarpatska umierajú na fronte.

V 90-tisícovom Mukačeve si pamiatku padlých vojakov pochádzajúcich z tohto mesta pripomínajú veľkými fotografiami na hlavnej ulici. Je ich tam viac ako šesťdesiat.

Pajerská hovorí, že ľudia sú už z vojny unavení. „Nikto si nemyslel, že to bude tak dlho trvať.“ Dosahy vojny cítiť aj v Mukačeve, tunajší žijú v neistote.

„Vzrástli ceny bytov, nájomné išlo hore,“ vraví Pajerská. Do mesta totiž prišli aj Kyjevčania, ktorí sú ochotní zaplatiť za byt omnoho viac ako miestni ľudia.

„Vojna ukáže, čo je v človeku. Poznám mnohých, ktorí museli odísť zo svojho bývania, lebo si ho nemohli dovoliť,“ tvrdí a dodáva, že niektorí vymáhajú nájomné aj v dolároch, a nie hrivnách.

Ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, však ani napriek ťažkej situácii nevidia východisko v tom, že Ukrajina by uzavrela dohodu s Ruskom za cenu straty časti svojho územia. Podnikateľ Mychajlo Gazda vraví, že žiadne dohody s ruským prezidentom Vladimirom Putinom by nefungovali. „Nedá sa mu veriť.“ Pripomenie, ako Putin pred vojnou hovoril, že Ukrajinu určite nenapadne.

„Sme proti vojne. Masy našich ľudí zomierajú, je to katastrofa,“ hovorí. „Nikto však neverí, že keby Rusi dostali Donbas, tak sa uspokoja a dajú nám pokoj. Možno keby Ukrajina vstúpila do NATO a bola by tam hranica s NATO, tak áno. Ale to NATO nechce,“ krčí Gazda bezradne plecami.

Juraj Brezáni
Jozef Majchrák

zdroj:
https://www.postoj.sk/147694/zeny-maju-muzov-na-fronte-alebo-v-meste-medzi-fotkami-padlych-vojakov

foto:
V centre Mukačeva. autor: Postoj/Juraj Brezáni