Arcibiskup a politik Stojan

Obnovil Velehrad, robil kongresy s pravoslávnymi, ako biskup neraz spal vo vlaku

Profil Antonína Cyrila Stojana, ktorý v mnohom predbehol dobu a zomrel v povesti svätosti. Na Morave požíva veľkú úctu dodnes.

 

Katolícka cirkev v Českej republike a najmä na Morave si pripomína 100. výročie smrti arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana. Jeho osobe sú zvlášť venované aj tohtoročné sprievodné podujatia Velehradskej púte. Vďaka jeho pričineniu je dnes Velehrad takým významným miestom, akým je.

 

Kto niekedy navštívil toto moravské pútnické miesto, ktoré sa nachádza asi trištvrte hodiny autom zo Skalice a trošku viac ako hodinu z Trenčína, s menom Stojan sa určite stretol. Stojanovo gymnázium či Pútnický dom Stojanov sú neodmysliteľnou súčasťou Velehradu.

 

Kým bol tento významný muž, ktorý aj napriek tomu, že na čele Olomouckej arcidiecézy stál pred storočím len krátke dva roky, sa tak hlboko zapísal do sŕdc ľudí?

 

Študoval vďaka dobrodincom

Antonín Stojan sa narodil 22. mája 1851 v malej dedine Beňov neďaleko Přerova ako piate z ôsmich detí. Krstné meno dostal Antonín a Cyril si vybral neskôr pri birmovke. Jeho otec Josef bol domkárom, to znamená, že vlastnil len dom s malým pozemkom. Živil sa ako obuvník a neskôr bol aj kostolníkom. Jeho matka sa volala Josefa, rodená Kubíčková.

 

Antonín dosiahol vzdelanie len vďaka dobrodincom. Najprv študoval na nižšom piaristickom gymnáziu v Příbore a po štyroch rokoch išiel na vyššie gymnázium do Kroměříža, kde v roku 1872 zmaturoval s vyznamenaním. V rokoch 1872 – 1876 vyštudoval v Olomouci teológiu a 5. júla 1876 sa stal kňazom.

 

Za týmito suchými údajmi sa však skrýva veľká námaha, aby vôbec mohol študovať.

 

Ako poznamenala v relácii Kulatý stůl na TV Noe teologička a historička Jitka Jonová, Stojan vyšiel z veľmi chudobných pomerov. V tom čase, keď niekto pochádzal z viacerých detí, jeho vyhliadky na štúdium neboli veľmi reálne.

 

Antonín bol však veľmi snaživý a šikovný žiak, a tak sa učitelia snažili rodičov presvedčiť, aby ho predsa len dali študovať. Rodičia neboli proti, ale nemali na to peniaze. Vtedy sa Antonína ujal jeho strýko Fabián, ktorý sa rozhodol, že jeho štúdiá zaplatí.

 

Antonín si uvedomoval, že bez podpory strýka by študovať nedokázal, a veľmi si to vážil. Cirkevný historik Jaroslav Šebek v spomínanej relácii doplnil, že pomoc sa mu dostala aj od obyvateľov Příbora, kde študoval na nižšom piaristickom gymnáziu. Tam sa ho ujala rodina mäsiara, ktorá mu pomáhala po materiálnej stránke.

 

„Zlieval sa tam pocit, že bez druhých by nemohol fungovať. V tom čase bol chorľavý a všetko vďaka pomoci zvládal,“ uviedol Šebek. Neskôr bol Příbor druhým Stojanovým pôsobiskom, kde pôsobil jedenásť rokov.

 

Ani Stojanova cesta do seminára nebola jednoduchá. Jeho rozhodnutie vydať sa na duchovnú dráhu prešlo skúškou. V čase, keď začal štúdium teológie, rušil sa konkordát medzi Rakúskom a Svätou stolicou.

 

Medzi bohoslovcami sa šírilo, že vojenská služba bude povinná aj pre nich. A pokiaľ budú viazaní povinnosťou vojenskej služby, nikto ich nevysvätí. Mnohí vtedy zo seminára odišli.

 

Antonín sa aj napriek tomu rozhodol, že sa stane kňazom, a popritom absolvoval ešte učiteľské vzdelanie s tým, že ak ho nebudú môcť vysvätiť, počká a medzitým bude učiť. Našťastie, táto situácia nenastala, ale bohoslovci, ktorí odišli, sa už nevrátili.

 

Stojan pôsobil na viacerých miestach. Hneď po vysviacke ako kaplán v Šilperku (dnes Štíty). Už po mesiaci však bol preložený do spomínaného Příboru, kde v dvojjazyčnom prostredí pôsobil jedenásť rokov.

 

Podľa Šebeka si ľudia v Příbore o ňom odovzdávajú spomienky z generácie na generáciu. „Vidieť, že tam zanechal pozitívne stopy práve v tom, ako sa snažil rozpohybovať duchovný život vo farnosti.“ Potom dva roky slúžil v Svébohove a potom ako farár v Dražoviciach u Vyškova, a to až do roku 1908.

 

Všade, kde pôsobil, zostal verný svojmu predsavzatiu zo seminára. Vyvíjal organizátorskú činnosť na podporu náboženského života, zakladal knižnice a usporiadal zbierky na podporu pútnických miest Svatého Hostýna a Velehradu.

 

Už od chlapčenského veku na neho pôsobili dva momenty: úcta k Panne Márii a úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorá ho potom sprevádzala po celý život a odrážala sa v jeho kňazskej činnosti.

 

Podľa Jaroslava Šebeka je Stojan symbolom skutočného vnútorného kňazstva. „Videl by som ho aj v duchu pápeža Františka – pastier, ktorý vonia po ovciach. Venoval veľkú energiu snahe venovať sa pastorácii a súčasne aj pastorácii, ktorá smerovala k ďalšiemu získavaniu duší.“

 

Podľa Jitky Jonovej bol Stojan človek, ktorý vedel reagovať na otázky doby. Načúval tomu, čo sa deje. Otváral témy, ktoré boli neznáme. Nadviazal na pápeža Leva XIII., ktorý vyzýval, aby bol odkaz Cyrila a Metoda chápaný v duchu spájania Východu a Západu.

 

Aj podľa kňaza Jiřiho Zámečníka, ktorý má v Olomouckej arcidiecéze na starosti kauzy blahorečení a svätorečení, je Stojan zaujímavý aj tým, že má mnoho paralel s pápežom Františkom v túžbe byť blízko ľuďom. „Vyšiel z obyčajných vidieckych podmienok, celý život dokázal byť blízko ľuďom a tam, kde videl, že niekto niečo potrebuje, pomohol mu v najobyčajnejších veciach. V tom je vzorom,“ povedal v TV Noe.

 

Antonín Cyril Stojan vo svojej láske k druhým často spôsoboval problémy svojmu okoliu. Jitka Jonová, ktorá pracuje na jeho novom životopise, v relácii českej katolíckej televízie uviedla, že keď sa stal správcom a sídelným kanonikom v Kroměříži, tak večer pred uvedením do úradu šiel s deťmi na faru, kde bolo všetko napečené a nachystané na slávnosť, ktorá mala byť na druhý deň. Lenže Stojan hladné deti ponúkol, aby si niečo dali, a tie takmer všetko zjedli.

 

Stojan sa ako kanonik v Kroměříži počas prvej svetovej vojny staral o ranených vojakov a pomáhal utečencom. Celý život ho sprevádzalo silné sociálne cítenie, a to aj ako politika.

 

Ako poznamenáva Martin T. Zikmund v Katolíckom týdeníku, „ešte viac kráčal proti prúdu, keď bol zvolený v roku 1897 ako poslanec do rakúskeho snemu a po vzniku Československa ako senátor do Národného zhromaždenia. Nemal žiadne politické ambície, do politiky vstúpil, len aby mohol viac ovplyvniť riešenie sociálnej otázky.

 

V oboch prípadoch sa nechal inšpirovať pápežom Levom XIII., a to ako jeho sociálnou encyklikou – prvou v histórii cirkvi – s príznačným názvom Rerum novarum (O nových veciach) z roku 1891, tak aj jeho cyrilo-metodskou encyklikou Grande munus (Vznešená úloha) z roku 1880“.

 

Jaroslav Šebek v TV Noe dodal, že dôležitá bola jeho angažovanosť v sociálnej politike, aktívne vstupoval do problémov okolo sociálneho zákonodarstva. „Tu vidím styčnú plochu s pápežom Františkom, ktorý kladie dôraz na to, aby sa cirkev zaujímala o sociálne slabých a o núdznych. To bol jeho kňazský aj politický ideál. V tom sa snažil reagovať na aktuálne potreby doby.“

 

Jeho politická činnosť však nebola o tom, že chcel byť politikom, keď chcel totiž kandidovať, musel mu to schváliť jeho biskup. V tom čase ešte bolo bežné, že kňazi a aj biskupi boli súčasťou politiky.

 

Antonín Cyril Stojan kládol dôraz aj na budovanie farností a kostolov. Keď pôsobil ako poslanec vo Viedni, veľmi aktívne podporoval českú farnosť v tomto meste. Stojan chodil tiež do spolkov, ktoré boli v tom čase veľmi populárne. Nechodil tam však preto, aby zabíjal čas, ale aby počúval ľudí, hľadal riešenia na ich reálne problémy, ktoré ľudí naozaj trápili. Chcel pomáhať ľuďom a neriešiť vymyslené pseudoproblémy.

 

Nerezignoval ani na vzdelávanie. Urobil si doktorát z teológie, no nie preto, že chcel budovať akademickú kariéru, ale chcel si prehlbovať vedomosti.

 

Podľa Šebeka sa Stojan poznal aj s Tomášom G. Masarykom, s ktorým sa stretával v parlamente. Masaryk bol v tom čase už ostro antiklerikálny. „Tam boli určité strety, ale povedal by som, že preto, že Stojan bol sociálne angažovaný, mohol budiť určité sympatie v tábore, ktorý bol založený liberálne a národne.“

 

Aj napriek tomu, že Antonín Cyril Stojan dosiahol vysoké cirkevné posty ako kanonik a neskôr sa stal arcibiskupom, bol poslancom a senátorom, ostal sám sebou. Žiadna pozícia z neho neurobila nadradeného človeka. Keď chodil vlakom, nezvykol cestovať v prvej triede, ale chcel byť medzi bežnými ľuďmi.

 

Ako kňazovi a neskôr aj ako arcibiskupovi mu veľmi záležalo na obnove pútnických miest, najmä Velehradu a Svatého Hostýna. Na obnovu druhého spomínaného miesta založil Maticu svatohostýnsku, ktorá funguje dodnes.

 

Aj v reakcii na encykliku Leva XIII. Grande munus začal na Velehrade organizovať unionistické zjazdy, teda stretnutia katolíkov a pravoslávnych, kde sa malo hovoriť o východnej teológii a o východných cirkvách.

 

Stojan zdôrazňoval, že Cyril a Metod sú nielen národní svätci, ale spájajú Východ a Západ. Poukazoval na to, že prišli síce z (kresťanského) Východu, ale boli verní Rímu. Nehovoril o východných kresťanoch ako o heretikoch, ale hľadal možnosť diskusie a vzájomného načúvania.

 

Obnove Velehradu pomohla doprava

Na Velehrade mu záležalo a o jeho obnovu sa pričinil aj ako politik. „Bol si vedomý, že k modernému pútnickému miestu patrí aj moderná doprava. Usiloval sa o to, aby v blízkosti Velehradu, teda v Starom Meste, bola zavedená železničná doprava, ktorá tam naozaj je. To prispelo k tomu, že sa dvihol záujem o toto miesto,“ vysvetlil Šebek.

 

Starú Boleslav, takisto významné pútnické miesto spojené so svätým Václavom, neskôr trápilo, že sa dostala na okraj pozornosti, keďže doprava tam nebola dostatočná. Antonín Stojan si to uvedomoval a vedel, že pútnici v jeho dobe potrebujú aj rozvinutú a modernú dopravu.

 

Stojan sa stal arcibiskupom až na sklonku života. Po prvej svetovej vojne aj v súvislosti s antiklerikálnym naladením v novom štáte došlo k výmene na biskupských stolcoch, aby cirkev opäť získala dôveru. V Olomouci bol arcibiskupom od roku 1916 bývalý pražský arcibiskup Lev Skrbenský z Hříšťa, ktorý mal aristokratický pôvod, tak ako bolo vtedy u biskupov zvykom.

 

Hľadal sa preto niekto, kto bude viac zviazaný s ľuďmi. Jaroslav Šebek vysvetľuje, že olomoucký arcibiskup ponúkol pápežovi rezignáciu už v roku 1919. Pápež ho požiadal, aby to nezverejňoval a vydržal, kým sa nájde nástupca.

 

Keď kardinál Skrbenský v roku 1920 zverejnil rezignáciu, Stojan bol zvolený za kapitulárneho vikára a de facto viedol diecézu. Napokon sa biskupom stal v januári 1921. Vysviacku prijal z rúk nuncia Clementeho Micaryho.

 

Stojan ani ako biskup neprestal vo vysokom tempe, skôr naopak. Dokonca si nechal politické funkcie. Aby pre výkon politiky nechýbal dlho v arcidiecéze, nie raz počas dňa pracoval v Olomouci a večer si sadal do nočného rýchlika, kde si trocha pospal. Cez deň vybavil politické záležitosti v Prahe a večer opäť nasadol na nočný rýchlik a ráno už pracoval v Olomouci.

 

Mal identitu služby, pokory, ochoty deliť sa. Ako arcibiskup za deň stihol množstvo slávností, birmoviek a požehnaní. Vysoké pracovné tempo sa však odrazilo na jeho zdraví.

 

V októbri 1922 došlo k jeho vyčerpaniu a mozgovej príhode. Po rekonvalescencii sa pokúšal opäť plniť svoje povinnosti, no v máji ho postihla ďalšia mŕtvica. Podľa niektorých informácií ich prekonal spolu až päť.

 

Zázraky po smrti?

Arcibiskup Stojan zomrel v povesti svätosti. V diplomatickej korešpondencii krátko po jeho smrti sa spomínajú možné zázraky na jeho príhovor. Proces blahorečenia sa začal v roku 1948, diecézny proces bol otvorený v roku 1965 a ukončený v roku 1985.

 

V roku 1996 Ján Pavol II. potvrdil jeho hrdinské čnosti a pápež František mu v roku 2016 udelil titul ctihodný. Celý proces blahorečenia spomalil komunistický režim, ktorý sa dokonca osobu arcibiskupa pokúšal zneužiť s tým, že Stojan bol komunista.

 

So životom Antonína Cyrila Stojana sa spája aj množstvo historiek. Raz sa vracal do Dražovíc, keď ho prepadli lupiči. Keď im povedal: „Ja som Stojan, aké peniaze ja môžem mať?“ tak mu lupiči údajne odvetili: „Pozdrav Pán Boh,“ a zmizli.

 

Traduje sa tiež, že vo farnostiach, kde pôsobil, poštári odchádzali do predčasného dôchodku, keďže mu chodilo obrovské množstvo korešpondencie a kvôli nemu musela pošta vždy zamestnať úradníka navyše.

 

Ako píše idnes.cz, keď ho vymenovali za arcibiskupa, slávnostný sprievod prechádzal okolo arcibiskupského paláca dve hodiny a na jeho vysviacku prišlo asi stotisíc ľudí.

 

Na obnovu Velehradu usporiadal lotériu, kde vyzbieral tridsaťtisíc zlatých. Do lotérie bolo venovaných šesťtisíc vecných cien, ktoré darovali najvyšší cirkevní hodnostári aj šľachta. Niektoré ceny pochádzali dokonca z Ameriky, Ríma a zo Svätej zeme. Lotéria mala 200-tisíc žrebov.

 

Z toho mála, čo sám mal, všetko rozdal. Raz dokonca dal svoje topánky žobrákovi. Stojan mal ešte jeden pár v oprave a v ten deň mu ich mal obuvník vrátiť. Lenže obuvník to nestihol a Stojana v ten večer zavolali zaopatriť chorého. Keďže si nemal čo obuť, musel si požičať topánky od svojho farára.

 

Stojan sa zaslúžil o postavenie 139 kostolov, 64 farských budov a významne pomohol pri oprave 159 kostolov a 29 fár.

 

Jeho kritici mu vyčítajú, že zadlžil arcidiecézu. Stojanov nástupca našiel sekeru 16 miliónov korún. No nebola to celkom jeho vina. Dlhy spôsobil zánik rakúskej monarchie. Keďže vojna stála Rakúsko peniaze, monarchia si požičiavala aj od cirkvi, a to cez dlhopisy, ktoré po zániku monarchie nemali žiadnu cenu. K vzniku dlhov prispeli pozemkové reformy.

 

Aj keď bol arcibiskup Stojan vyčerpaný a poznačený chorobou, na rady, aby odpočíval, nedbal. V literatúre sú svedectvá, že pre opuchnuté nohy nemohol chodiť, strácal dych pri požehnávaní sôch až tak, že nedokázal hovoriť, či vyčerpaný omdlel pri bohoslužbe.

 

Ako píše Katolícky týdeník, úcta k arcibiskupovi Stojanovi je na Morave dodnes veľmi živá. Spomínajú na neho ako v jeho rodnom Beňove, kde majú Stojanovu lipu a Stojanovo múzeum, tak na miestach, kde pôsobil.

 

Uznanie si zaslúži jeho podpora náboženského života, knižnice, o ktorých vznik sa pričinil, či zbierky, ktoré jeho zásluhou prispeli k obnoveniu a povzneseniu pútnických miest Svatý Hostýn a Velehrad.

 

Vďaka Stojanovi vznikli charitatívne katolícke spolky. V roku 1922 založil v Olomouci Arcidiecéznu charitu a má podiel aj na vzniku Diecéznej charity v Brne.

 

Jeho meno nesie celý rad miest i organizácií, napríklad Stojanov internát v Olomouci či Stojanovo gymnázium na Velehrade. Námestie či ulice s jeho menom nájdeme v Kroměříži, Brne, Ostrave, Uherskom Hradišti, Znojme či Opave. Na mnohých miestach sa nachádzajú jeho pamätné tabule, pamätníky či reliéfy.

 

Jeho životným krédom bolo: „Mám, co jsem dal druhým.“

Pavol Hudák

zdroj: