Biskup Ladislav Hučko: Byť dnes biskupom v mnohých diecézach je viac kríž než sláva

Nedostatok prostriedkov, povolaní, útoky zo všetkých strán

Martin Hanus

Úryvok z archívneho rozhovoru s biskupom Ladislavom Hučkom, ktorý zomrel 14. januára 2025. Od roku 2003 pôsobil ako apoštolský exarcha v Prahe pre gréckokatolíkov v Českej republike.

Prinášame úryvok z rozhovoru s biskupom Ladislavom Hučkom, ktorý vyšiel v roku 2018 v knihe Choďte do celého sveta z vydavateľstva Postoj. 

Biskup Hučko si zaspomínal na svoje začiatky v Prahe, kde pri nástupe do biskupskej služby musel čeliť protestom a ohováraniu. „Nemilé bolo, že robili huriavk aj počas mojej biskupskej vysviacky. Nevedeli sme, čo robiť, tajne sme sa presunuli do vedľajšieho Kostola Najsvätejšieho Salvátora, kde je farárom profesor Tomáš Halík,“ spomínal si na prvé dni v Prahe vladyka Ladislav, ktorý tam od roku 2003 pôsobil ako apoštolský exarcha pre gréckokatolíkov.

V rozhovore hovoril aj o tom, v čom je špecifická pastorácia veriacich, ktorí sú v Česku hlavne kvôli práci a sú roztrúsení po celej krajine. „Je to tu veľmi špecifické, pretože s ľuďmi, svojimi veriacimi, sa tu príliš nemáte kde stretnúť. Sú rozptýlení, takže je zložité vytvárať si dlhodobejšie osobné vzťahy. V nedeľu príde do katedrály veľmi veľa ľudí, cez týždeň je ich len pár.“

Podľa Hučka je dôležité prehlbovať poznanie, že gréckokatolícka a rímskokatolícka cirkev sú jedna cirkev s rôznymi obradmi. Ku gréckokatolíckej cirkvi sa v Českej republike pri sčítaní obyvateľov v roku 2021 prihlásilo 8 309 ľudí, z toho ich vyše tritisíc žije v Prahe. V Česku však reálne žije gréckokatolíkov viac, keďže do krajiny prišlo mnoho Ukrajincov, z ktorých sa mnohí hlásia k tejto cirkvi. 

V roku 1996 ste boli ako 48-ročný muž vysvätený za kňaza, o sedem rokov neskôr ste už boli biskupom. To je pozoruhodná rýchlosť, ako sa to stalo?
Samého ma to prekvapilo. Začiatkom apríla 2003 si ma zavolal vtedajší nuncius na Slovensku Henryk Nowacki, nech prídem za ním, že sa treba porozprávať. Tam som sa dozvedel, že Svätý Otec ma chce vymenovať za apoštolského exarchu gréckokatolíckej cirkvi v Prahe s jurisdikciou pre celú Českú republiku. 

Nevedel som si ani predstaviť, čo sa bude odo mňa požadovať, koľko je tam veriacich, aké sú tam podmienky. Nevedel som prakticky nič. Myslel som, že budem prednášať, študovať, teda že sa budem pohybovať v tejto sfére. Aj som to nunciovi povedal, na čo mi odvetil, že na štúdium budem mať ako biskup v Prahe dosť času, keďže veriacich a kňazov tam bolo relatívne málo. No, musím priznať, že až toľko toho času tam nebolo a nie je.

Ale aké je vaše vysvetlenie, že za taký krátky čas v kňazstve si vás vybrali za biskupa v Prahe?
Bolo to v súlade s kánonickými predpismi, ktoré požadujú od nového kandidáta na biskupa, aby bol v pastorácii, teda vysvätený, aspoň päť rokov. A to som spĺňal. A potom ďalším bodom bola určitá vyššia teologická kvalifikácia, čo som tiež spĺňal. Ale istú rolu zohralo aj to, že – ako som sa neskôr dozvedel – pomerne dlho hľadali nástupcu, viacerým to navrhli, ale vraj buď to niekto nechcel prijať, alebo ho nakoniec v Ríme neschválili. To presne neviem, mám to iba z druhej ruky.

Nikomu sa nechcelo do pražského vyhnanstva?
(Úsmev.) Vyhnanstvom by som to nenazval. Mnohí by sa radi dostali do Prahy, lebo Praha je veľmi zaujímavé mesto a miesto a žije tu naozaj rôznorodá kresťanská komunita, má svoju bohatú históriu a kto hľadá, nájde si dobrých a zbožných priateľov, ktorí mu pomôžu kráčať po ceste svätosti.

Je pravdou, že v čase môjho menovania tu bolo oveľa menej veriacich východného obradu, odvtedy sme sa rozrástli najmä vďaka príchodu ukrajinských migrantov, ktorí prišli predovšetkým za prácou. V Prahe som sa usadil v čase, keď sa už vyriešila otázka takzvaných klandestínov.

To boli kto?
Išlo o veľký počet prevažne ženatých rímskokatolíkov, ktorí boli za socializmu tajnými biskupmi vysvätení za kňazov. Odvolávali sa pritom na tzv. mexické fakulty, ktoré kedysi začiatkom dvadsiateho storočia dávali mexickej cirkvi v podzemí za krvavého prenasledovania rozmanité možnosti, kde sa nežiadalo vo všetkom sa riadiť administratívnymi predpismi. Bolo to však veľmi kontroverzné. Platnosť ich svätenia bola totiž nejasná a neraz pochybná. Z týchto kňazov 22 bolo prijatých do gréckokatolíckej cirkvi, teda zmenili obrad, a s povolením Svätej stolice boli sub conditione (pod podmienkou) znovu svätení.

Ako k tomu vlastne došlo, že boli za socializmu svätení ženatí muži?
To má komplikovanú predhistóriu. Dôležitou postavou bol kňaz Felix Davídek, ktorý bol dlhé roky v komunistickom väzení a po prepustení budoval tajnú cirkevnú štruktúru. Ďalej by som to nerád rozvádzal, dá sa to nájsť v iných prameňoch.

Felix Davídek, ktorý nejako získal proti predpisom cirkvi biskupské svätenie, svätil potom ženatých mužov, pričom sa odvolával na gréckokatolícku cirkev. Títo kňazi však, samozrejme, nemali hlbší vzťah k samotnému východnému obradu. Aspoň v tom období, aj keď mnohí si ho potom neskôr našli a obetavo slúžili východným katolíkom. Väčšina z nich už buď odišla do večnosti, alebo je v penzii. Skutočne ešte slúžiaci sú iba dvaja-traja. Bolo veľmi vhodné, že v druhej polovici 90. rokov pápež Ján Pavol II. status týchto kňazov i biskupov právne usporiadal, čím zamedzil možnosti nejakej schizmy. Na dnešnú gréckokatolícku cirkev to už však nemá významný vplyv, keďže máme ďalšie generácie kňazov a sme v inej realite, aj keď čelíme opäť novým hrozbám.

Koľko máte vlastne v celom Česku gréckokatolíckych farností?
Máme ich 21, okrem Prahy sme skoro vo všetkých väčších mestách, ako napríklad Brno, Liberec, České Budějovice, Plzeň a ďalšie.

A koľko veriacich?
Podľa štatistík sa hlási ku gréckokatolíkom okolo desaťtisíc veriacich, ale sú to zavádzajúce čísla.

Prečo?
Až polovica obyvateľov sa totiž pri sčítaní ľudu v roku 2011 k otázke vierovyznania nijako nevyjadrila. Reálne odhadujem, že počet našich štatistických veriacich sa bude blížiť číslu dvadsaťtisíc.

Ale zrejme sa dá lepšie odhadnúť, koľko je v Česku praktizujúcich gréckokatolíkov.
Ani nie, naozaj je to ťažké určiť. Spoločenstvá veriacich sú často založené na osobných vzťahoch. Keď máte na celom území Českej republiky iba 21 farností, ľudia sú roztrúsení po krajine, musia niekedy prichádzať aj z veľkých vzdialeností. Potom mnohí pracujú aj v nedeľu či sobotu. V prípade, že sa gréckokatolíci nemôžu zúčastniť na svojej bohoslužbe, splnia povinnosť účasti na nedeľnej liturgii aj prítomnosťou na rímskokatolíckej sv. omši. A tú majú často neďaleko miesta bydliska.

V jednom dávnejšom rozhovore ste však odhadli, že v nedeľu je na gréckokatolíckych bohoslužbách po celom Česku okolo dvetisíc ľudí...
Dnes je to už značne viac, okolo tritisíc, a keď zarátame účasť na Veľkú noc, sú to násobky. V Prahe máme obrovské zástupy, Ukrajinci prichádzajú masovo si dať posvätiť veľkonočné jedlo. Aj keď to niektorí skôr považujú za zvyk, za folklór než za výraz náboženskej viery, je to vždy možnosť stretnúť týchto ľudí a dať im zažiť a pocítiť niečo z nadprirodzenej atmosféry liturgie, slávnosti Kristovho vzkriesenia, môže sa ich dotknúť milosť. Oni sa stretnú, vidia, koľko ich je, čo ich tiež povzbudí.

Čo sa vlastne deje s ukrajinskou komunitou po príchode do Česka? Nie je to tak, že títo ekonomickí migranti v novom, tvrdom prostredí, kde sa zameriavajú najmä na prácu a zárobok, vieru postupne strácajú?
Nemáme o tom presné čísla a štatistiky. Nedá sa to takto zovšeobecniť, videl som aj veľa prípadov, keď ju, naopak, znovu nachádzajú. Ako pracovní migranti sú tu totiž osamelí, hľadajú si spoločenstvo, ktoré by im tradíciami a hodnotami pripomínalo domov, a tým je veľakrát práve liturgia v ich rodnom jazyku.

Ale, samozrejme, sú aj takí, čo sa tomu všetkému odcudzia a stratia kontakt s cirkvou. Situácia Ukrajincov tu v Česku nie je jednoduchá, mnohí sa cítia neprijatí, odsunutí na okraj, keďže sú to zväčša robotníci, ktorí vykonávajú slabo kvalifikované práce, neraz bez rodiny. Muži pracujú fyzicky na stavbách, ženy sú často upratovačky alebo robia v kuchyni. 

Nie je veľa takých, ktorí pracujú intelektuálne či odborne, aj keď na to majú kvalifikáciu. Poznám niekoľko lekárov, ktorí sú tu s rodinami a museli dlho skladať rozdielové skúšky, aby im povolili vykonávať prax. A podobne je to aj v iných profesiách. Postupne sa to však mení. Niektorí bývajú v Česku už dvadsať rokov či viac, ich deti skončili vysokú školu a začleňujú sa do tejto spoločnosti, aj keď vždy cítia živý vzťah s pôvodným domovom. A to im nechceme vziať, to chceme podporovať.

Ukrajinci teda dnes tvoria väčšinu z vašich aktívnych veriacich? 
Áno, na prvom mieste sú Ukrajinci, z ktorých mnohí pochádzajú zo západnej časti Ukrajiny, kde sú väčšinou gréckokatolíci.

Tí dnes tvoria okolo 70-80 percent našich aktívnych veriacich. Potom sú tu Slováci gréckokatolíci, ktorých počet sa tiež zvyšuje; z aktívnych veriacich môžu byť medzi 10-15 percentami a potom Rusíni a napokon, pravdaže, Česi a ďalšie národnosti.

Tieto tri-štyri národnostné komunity sa navzájom poznajú?
Často ani nie, aj tu v Prahe chodia Ukrajinci väčšinou na ukrajinské bohoslužby, veď napokon samotní Ukrajinci tvoria najpočetnejšiu skupinu aj medzi našimi kňazmi. Dokopy máme 30 kňazov, dvanásti z nich sú Ukrajinci, ktorí tu zväčša vyštudovali v seminári v Olomouci a Prahe a boli tu aj vysvätení.

Vráťme sa ešte k vášmu začiatku v Prahe. Vy sám ste ho označili za bolestivý, keďže ste tu ako nový biskup nezažili najlepšie prijatie.
Vrelé uvítanie to teda naozaj nebolo.

Čo sa vlastne stalo?
Skupinka ľudí, takzvaní baziliáni, sa tu mobilizovala proti môjmu príchodu.

Kto sú baziliáni?
Ide o mníšsky rád sv. Bazila v našej gréckokatolíckej cirkvi. Väčšina už kňazov hlásiacich sa k mníšskemu rádu sv. Bazila sa postavila proti mojej osobe. Títo ľudia tu mali svoje malé centrum, kde si ako členovia baziliánskeho rádu na Sázave kúpili nejaký domček, a až do môjho príchodu boli normálnou súčasťou gréckokatolíkov, aj keď nie vo všetkom sa riadili pokynmi biskupa Ljavinca, môjho predchodcu. 

Keď som však prišiel, vzbúrili sa, vyvolali protesty nielen proti mne, ale aj proti nemu, že prichádza Slovák. Šírili o mne dokonca, že som Maďar, cítili sa totiž sklamaní tým, že ako nový biskup nebol ustanovený nejaký ich kandidát, niekto z nich. Písali aj do Ríma protesty.

Napokon chceli zabrániť môjmu sväteniu za biskupa, ktoré sa pôvodne malo uskutočniť už 6. januára 2003 spolu so svätením dnešného arcibiskupa Babjaka a Šášika. Ale to sa im nepodarilo. Ich protest bol uznaný za neodôvodnený a nakoniec som bol menovaný biskupom, aj keď s určitým oneskorením. Dodnes, žiaľ, ostali zatvrdení vo svojich postojoch a boli dokonca exkomunikovaní z katolíckej cirkvi. Môžeme sa iba modliť, aby sa obrátili a uznali svoje pochybenia.

Títo ľudia boli Ukrajinci?
Zaujímavé, že väčšinou to boli Česi, ale aj Slováci a medzi sebou mali azda len jedného Ukrajinca. Ale aj tak najviac za sebou stiahli Ukrajincov. Na internete šírili, že vraj ma sem presadili fokolaríni, kardinál Vlk, čo boli úplné nezmysly, celá propaganda mala slúžiť tomu, aby zabránili môjmu príchodu. Vymýšľali si o mne rôzne falošné veci. V denníku Metro, ktorý sa zadarmo rozdával v metre, bol vtedy uverejnený inzerát, aby išli ľudia protestovať proti novému biskupovi, teda proti mne, pred nunciatúru, lebo nový biskup, Slovák, bol spolupracovníkom ŠtB.

Ako im to napadlo?
Dokazovali to tým, že niekto mohol za komunizmu získať titul doktora prírodných vied, RNDr., a kandidáta vied, CSc., iba vtedy, keď bol straník alebo spolupracovník ŠtB. Ostatní šancu podľa nich nemali. Keďže som členom strany predtým evidentne nebol, tak som musel byť spolupracovník ŠtB. To bola ich železná logika, ktorou argumentovali.

Dal som sťažnosť na políciu za ohováranie, polícia zistila, že to išlo z týchto kruhov. Inak ten človek, ktorý zaniesol inzerát, bol Slovák, aj sa mi osobne neskôr ospravedlnil, že ho na to naviedli. Keď ich predstavený, generálny predstavený baziliánov v Ríme, predvolal, tak sa vyhovárali, že si to o mne nevymysleli oni, že to tak niekde čítali. Tým si to pokazili na celej čiare a tu skončili. Kde sú dnes, to neviem, ale stále posielajú rozličným kňazom nevyžiadané maily so svojimi názormi.

Viem, že vám veľmi znepríjemnili aj samotnú vysviacku.
Áno, nemilé bolo, že robili huriavk aj počas mojej biskupskej vysviacky. Nevedeli sme, čo robiť, tajne sme sa presunuli do vedľajšieho Kostola Najsvätejšieho Salvátora, kde je farárom profesor Tomáš Halík. Naša katedrála je totiž s týmto kostolom prepojená, je medzi nimi sakristia, cez ktorú sme nepozorovane prešli, a tam sa mohla uskutočniť moja vysviacka.

Na moje biskupské svätenie prišlo do Prahy z Košíc aj niekoľko bohoslovcov a jeden z nich, na meno si nespomínam, ma zastavil v sakristii a povedal: „Otče, to je dobré znamenie, keď takto proti vám neprávom protestujú a vás ohovárajú...“ 

To ma povzbudilo a v tej chvíli mi pomohlo. A spomenul som si na slová evanjelia: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať... a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť...“ (Mt 5,11). Želal by som si, aby nás lepšie spoznali.

Uplynulo už skoro 16 rokov od vášho nástupu, ako ste sa tu domestikovali?
Je to tu veľmi špecifické, pretože s ľuďmi, svojimi veriacimi, sa tu príliš nemáte kde stretnúť. Sú rozptýlení, takže je zložité vytvárať si dlhodobejšie osobné vzťahy. V nedeľu príde do katedrály veľmi veľa ľudí, cez týždeň je ich len pár. Nemajú dôvod chodiť za biskupom do úradu, mne však najmä záleží na tom, aby mali jednotlivé komunity dobré vzťahy so svojimi kňazmi.

Budovanie vzťahov s kňazmi je mojou hlavnou úlohou a tiež starať sa o ich duchovnú, ale často aj materiálnu stránku. A oni sú k dispozícii pre veriacich. K veriacim sa aj ja rád prihovorím, oslovím ich, povzbudím ich, ale starať sa systematicky a osobne o všetkých nie je v silách jedného človeka. Za rok sa usilujem navštíviť čo najviac farností, porozprávať sa s veriacimi, duchovne ich podporiť. Mojou hlavnou konkrétnou starosťou sú však kňazi a prípadne bohoslovci.

Takže nuncius Nowacki mal predsa len pravdu, že v Prahe budete mať čas na štúdium.
To áno, ale len keď si ten čas spravím.

Pastoračne je to pre vás veľmi zložitá situácia, ste biskupom v anonymnej Prahe, kde sú veriaci roztrúsení a žijú najmä prácou, plus máte rozptýlené skupinky veriacich po celej krajine. Čo je vašou náplňou ako biskupa?
Ako som už povedal, modlím sa, študujem, celebrujem, prosím, hovorím s ľuďmi, pýtam sa ich, čo ich zaujíma. Šesť a pol roka som bol generálnym tajomníkom Českej biskupskej konferencie, čo mi tiež zaberalo istý čas. Najmä na jar a na jeseň chodím každý víkend na vizitácie do farností, keď prejdem takmer celé Česko. Stretávam sa s ľuďmi, so všetkými kňazmi sa usilujem byť aspoň trikrát do roka, viac ich k sebe sťahovať nemôžem.

Čo je to za pocit byť gréckokatolíkom v Česku?
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa pri niektorých sviatostiach rozlišuje medzi západným a východným obradom, lenže ten východný sa viac chápe ako pravoslávny, akoby východný katolícky ani nejestvoval alebo bol totožný. Väčšinou to tak naozaj je, ale neplatí to vždy. Historicky je to pochopiteľné, ale my sa cítime odsunutí, akoby sme neexistovali. Tu v Česku je to u mnohých tiež tak, že je tu väčšie pochopenie pre pravoslávie, lebo to je vraj pravý východ, my sme akoby ani ryba, ani rak, žijeme v akomsi tieni.

Medzi českými biskupmi ste teda tak trochu za exota?
Vidieť to hlavne na veľkých liturgiách, na Velehrade alebo v Starej Boleslavi, kde vynikám medzi biskupmi svojím odlišným liturgickým oblečením. Keď ideme v liturgickom sprievode medzi ľuďmi, neraz som práve ja fotografovaný zvlášť, lebo sa líšim svojím liturgickým odevom.

Veľmi dobre mi padlo a vždy na to rád spomínam, keď som bol na návšteve ad limina u Svätého Otca Benedikta XVI. v roku 2005, u ktorého som pocítil hlboký záujem o našu situáciu, pochopenie a snahu konkrétne pomôcť. Aj som sa mu posťažoval, že dvakrát v jednom roku musím sláviť Vianoce aj Veľkú noc v jednom kostole, katedrále. 

Myslím, že to bola aj jeho zásluha, že sme potom v Prahe dostali k dispozícii ďalší kostol, aj keď moja sťažnosť na to nepoukazovala, ale smerovala k tomu, aby vyšlo na povrch, aké problémy spôsobuje dvojitý kalendár v jednej cirkvi. Ale to je ešte v ľuďoch príliš zakorenené.

Čo by vám najviac pomohlo?
Prehlbovanie povedomia, že nie sme dve cirkvi, ale jedna cirkev a dva obrady, že dýchame nie dvomi, ale jednými pľúcami. Dvoma pľúcami sa azda dýcha s pravoslávnymi – a čo potom s evanjelikmi? –, ale s nami by sa malo dýchať jednými pľúcami. Podľa liturgie svätého Jána Zlatoústeho máme „jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať...“

Pomohlo by nám teda lepšie poznanie. Mnohí nazerajú na nás príliš zvonku. Bol by som rád, keby nás vnímali viac duchovne a menej z hľadiska náboženskej geopolitiky. 

Spomínali ste, že na začiatku vás podozrievali, že ste sa stali biskupom vďaka kontaktom s fokoláre. Je faktom, že české médiá neraz naznačovali, že fokoláre je veľmi silné, dokonca písali o fokolarínskej mafii. Čo je na tom pravdy?
To, čo sa hovorí o fokolarínskej mafii, je, samozrejme, nepravda, niektorí fokolaríni, presnejšie povedané sympatizanti s Hnutím fokoláre a jeho duchovnosťou, medzi biskupmi spolu držali, to je pravda, ale určite to bolo – o tom som presvedčený – pre dobro veci a nikdy to nezneužívali pre seba.

Ale tomu, že ma sem niekto dosadil, sa tiež len môžem usmiať. Viete, byť biskupom je dnes v mnohých diecézach viac kríž než sláva. Nedostatok prostriedkov, povolaní, útoky zo všetkých strán, to na jednej strane. Na druhej strane, chodím si sám nakupovať do obchodu, periem si v práčke, robím domáce práce.

Občas si tak položartom poviem, aká je to len sláva, veď keby som bol na fare, tak veľmi pravdepodobne mám tam aspoň nejakú dobrú dušu, ktorá sa o niečo postará. (Úsmev.) Niežeby som nemal dobrých a obetavých spolupracovníkov, ale – až na výnimky – tí pracujú pre úrad, nie pre mňa osobne. 

Keď som prišiel do Prahy, prišli sem so mnou aj niektoré sestričky z Košíc, ktoré by boli rady zostali v Prahe, alebo ďalšie z Prešova. Ale ich predstavené to videli inak. Po šestnástich rokoch som si zvykol a už by mi to chýbalo.

Vaším prirodzeným zázemím v Česku mohlo byť práve fokoláre, či nie?
Musím sa priznať, že už vyše 20 rokov mám s Hnutím fokoláre síce korektné, ale iba občasné kontakty. Keď som sa stal kňazom, prišlo k postupnému oslabovaniu vzťahov a po biskupskej vysviacke k ich praktickému prerušeniu. To však neznamená, že by som sa s členmi hnutia vôbec nestýkal, že by som na nich nejako zazeral, veď ani nie je dôvod. A keby aj nejaký dôvod bol, nebolo by to vôbec podľa evanjelia. Keď sa stretneme, radi sa pozhovárame, pospomíname, občas sa za nich aj modlím. Ibaže naše cesty, cesty v praktickom živote sa rozišli.

Prečo?
To by sme museli ísť ďaleko do minulosti. Keď som sa rozhodol zasvätiť svoj život Bohu, bolo to v období takzvanej normalizácie po roku 1968, videl som jedinú schodnú možnosť vstúpiť do fokoláre, kde sa žilo v spoločenstve podľa Slova života, rozjímalo sa, chodili sme denne na svätú omšu, organizovali stretnutia rodín, mládeže, a to všetko s nádejou, že sa raz stanem kňazom, a trpezlivo som čakal.

Lenže sa to stále odsúvalo, aj keď mnohí kňazi ma povzbudzovali a v tom podporovali. Spomeniem tu iba otca Jána Mastiliaka, redemptoristu, o ktorom už bola reč, ktorý mi dokonca navrhol, že môžem u neho robiť všetky skúšky. Pre veľké pracovné aj mimopracovné zaťaženie to potom nebolo možné. Až vo veku štyridsať rokov som začal systematicky študovať teológiu, mal som stále viac svojho programu, takže tie cesty sa pomaly rozchádzali.

Martin Hanus

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/168766/byt-dnes-biskupom-v-mnohych-diecezach-je-viac-kriz-nez-slava-nedostatok-prostriedkov-povolani-utoky-zo-vsetkych-stran

foto: Biskup Hučko v roku 2018 
zdroj: Postoj/Andrej Lojan