Bitka pri Moháči netrvala ani dve hodiny

Na 150 rokov zásadne zmenila dejiny na našom území a v Európe

Rozhovor s archeológom Michalíkom.

História stredoeurópskeho priestoru je nezmazateľne spätá s udalosťami z roku 1526 a rokmi po ňom, ktoré sú už stáročia zapísané v povedomí národov. Inak tomu nie je ani v prípade éry, ktorá nastala po bitke pri Moháči, teda po prehre uhorskej armády s osmanskou (tureckou) armádou.

Udalosť, od ktorej onedlho uplynie 500 rokov, znamenala koniec stredovekého Uhorska. Pochopiteľne, ovplyvnila aj život na území dnešného Slovenska.

Až 150 rokov éry tureckej nadvlády nad našimi najmä južnými regiónmi bolo podľa dochovaných zdrojov niekedy mimoriadne náročných, inokedy viac pokojných. No ako slovo nadvláda naznačuje, že išlo o obdobie násilia, nešťastia a problémov.

O tom, čo tomu predchádzalo a čo túto epochu ukončilo, sme sa rozprávali s JUDr. Mgr. TOMÁŠOM MICHALÍKOM, PhD., archeológom, právnikom a zástupcom riaditeľa Trenčianskeho múzea v Trenčíne.

Z učebníc dejepisu si snáď každý dodnes zapamätal rok 1526, kedy sa 29. augusta odohrala bitka pri Moháči. Čo znamenal jej výsledok pre stredoveké Uhorsko?

Bitka pri Moháči, pri ktorej sa stretla uhorská armáda s osmanskou (tureckou), znamenala v našich dejinách radikálny prelom.

Oveľa početnejšie vojsko, vedené sultánom Sulejmanom I., tu na hlavu porazilo armádu českého a uhorského kráľa Ľudovíta II. Tesne po bitke mladý 20-ročný uhorský kráľ na úteku tragicky zahynul – nešťastnou náhodou sa utopil neďaleko Moháča. To však nie je všetko.

Uhorsko prišlo v bitke o veľkú časť svojich spoločenských a cirkevných elít, medzi ktorými nechýbalo 27 magnátov, medzi nimi napríklad spišský župan Juraj Zápoľský, vysokí predstavitelia cirkvi, medzi nimi napríklad hlavný veliteľ Pavol Tomori, ktorý bol arcibiskupom, či ostrihomský arcibiskup Ladislav zo Salky, a okolo 500 ďalších šľachticov.

Tých, ktorí nezomreli v boji, Osmani popravili. Z novších dejín možno situáciu, keby národ náhle stratil podstatnú časť svojich politických, vojenských či cirkevných elít, prirovnať snáď k pádu lietadla s poľskou delegáciou pri Smolensku v roku 2010.

Vtedy tragicky zahynul nielen poľský prezident či bývalý exilový prezident, ale aj vrcholní vojenskí, finanční a cirkevní predstavitelia, ako guvernér centrálnej banky, hlavný veliteľ armády, ombudsman či poslanci dolnej a hornej komory parlamentu.

Následkom bitky došlo v krátkom čase k absolútne novej politickej situácii. Uhorsko tak, ako sa vyvíjalo pol tisícročia, prestalo existovať.

Rozpadlo sa na tri časti – na takzvané kráľovské Uhorsko, ktoré sa nachádzalo na väčšine územia dnešného Slovenska a na západe Maďarska, vazalský štát Sedmohradsko a podstatná časť Uhorska sa stala súčasťou územia Osmanskej ríše.

Mapa strednej Európy v polovici 16. storočia tak vyzerala úplne inak než v roku 1525. V priebehu jednej generácie boli nielen prepísané hranice, ale na okupovaných územiach aj nastolené úplne nové pomery, a to na viac ako 150 rokov.

Rozpínavosť Osmanskej ríše možno pre laickú predstavu prirovnať k napoleonskému Francúzsku na začiatku 19. storočia či hitlerovskému Nemecku v prvých rokoch druhej svetovej vojny.

Dnes je v našom priestore bitka pri Moháči, respektíve rok 1526, všeobecne vnímaný ako koniec stredoveku a začiatok novoveku. Preto si ho – na rozdiel od iných významných bitiek – pamätajú aj školáci.

V tejto súvislosti možno uviesť, že za krátky čas budeme svedkami 500. výročia tejto bitky, ktorá sa tak zapísala nielen do dejín, ale aj do kolektívnej pamäti našich predkov.

Maďari s ich vzťahom k histórii toto výročie iste nenechajú bez povšimnutia. Mimochodom, nie je prekvapením, že charizmatický Sulejman sa dodnes v Turecku teší značnej úcte – veď za jeho vlády zažívala Osmanská ríša svoj vrchol.

Kým západné štáty ho prezývali „Nádherným“, Turci ho nazývali „Zákonodarcom“. Bitka pri Moháči mala teda pre Osmanov úplne inú príchuť – víťaznú.

Išlo predsa o bitku, ktorá totálnou porážkou nepriateľa umožnila Osmanom expanziu do strednej Európy, odkiaľ sa nepohli viac ako 150 rokov. Bitka pritom netrvala ani dve hodiny. Ako málo niekedy stačí, aby sa fatálne otočilo koleso dejín...

Rýchlu a zdrvujúcu prehru označujú niektorí historici za fiasko, ktoré otvorilo Osmanom cestu bez veľkých strát. Možno túto prehru pripísať viac uhorskej vojenskej bezmocnosti alebo skôr politickej nejednotnosti a vnútornému boju o moc?

Samozrejme, po boji je každý generál, ale treba uviesť, že faktorov prehry bolo viac. Jedným z najdôležitejších bol bezpochyby nepomer síl na oboch stranách. Počet vojakov, ktorí chceli zabrániť invázii Osmanov do Uhorska, sa odhaduje na asi 25 000. Sultán mal k dispozícii približne trojnásobný počet útočníkov, odhady sa pohybujú medzi 60 000 a 100 000 vojakmi.

Bitka navyše zasiahla Uhorsko vo veľmi nepríhodnej chvíli, kedy bolo unavené dlhodobými vnútornými zápasmi. Opakovane sa proti neľudským podmienkam búrili sedliaci.

Juraja Dóžu, vodcu jedného z najväčších sedliackych povstaní, v roku 1514 nemilosrdne popravili upálením na rozžeravenom tróne s rozžeravenou korunou na hlave. Sadistická, ale vtedajšou mocou vnímaná ako správna výstraha všetkým, čo by sa snažili narušiť odveké poriadky a vzťahy medzi šľachtou a majoritným obyvateľstvom.

Krajina sa zmietala vo vnútornej kríze, keď sa na dohľad od jej južných hraníc objavil nový ambiciózny nepriateľ. Osmanom rástla chuť na územné zisky, veď iba pred pár rokmi porazili úhlavného nepriateľa na východe svojej krajiny – Perziu a v roku 1525 uzavreli mier s Poľskom. Ich ďalším spojencom boli pre niekoho možno prekvapivo Francúzi.

Vrásky na čele im robil jeden z najmocnejších mužov Európy, cisár Svätej rímskej ríše Karol V. Habsburský. Ich záujmom bol tlak na východné hranice Karolovej ríše.

Nemalú úlohu iste hrala aj motivácia osmanských vojakov, ktorí neohrozene postupovali Balkánom a ktorí sa tešili na ďalšiu bohatú korisť. Zo všetkých týchto ingrediencií sa takpovediac namiešal pre Uhorsko smrteľný kokteil, ktorý v dlhodobej perspektíve nemohol skončiť pre krajinu šťastne.

V akej situácii sa po Moháči ocitlo územie dnešného Slovenska?

Treba povedať, že bezprostredne po bitke pri Moháči ešte toto územie Osmanmi atakované nebolo. Kruté časy však nedali na seba dlho čakať. Už v roku 1529 sa aj juhozápadom a juhom stredného Slovenska prehnali prvé osmanské oddiely, frustrované z toho, že sa im napriek dlhému obliehaniu nepodarilo dobyť Viedeň. Do svojich táborov sa však bez koristi nemohli vrátiť, a tak ostrie tureckých šablí pocítili aj naši predkovia.

Už prvý kontakt s vojakmi znamenal vyrabovanie či vypálenie viacerých dedín a miest, ulúpenie potravy, hospodárskych zvierat či odvedenie tisícok zajatcov. Najhoršie však bolo, že tento výpad nebol jediným, ale o rok neskôr, pred Vianocami 1530, sa zopakoval.

Osmani začali predstavovať nielen pre južné oblasti Slovenska reálne nebezpečenstvo. Spočiatku nájazdmi najviac trpeli oblasť Poiplia, dolného Považia a Pohronia. Niektoré oddiely však prenikli až do okolia Piešťan.

Prvá bitka s Osmanmi na území dnešného Slovenska sa odohrala v roku 1552 pri Plášťovciach, neďaleko Šiah. Pre uhorských vojakov sa skončila krutou porážkou. O dva roky neskôr Osmani dobyli mocný hrad Fiľakovo, na ktorom potom dokonca zriadili sídlo svojho najsevernejšieho správneho obvodu – sandžaku, akéhosi „okresu“.

Ak chcete trochu bulváru, tak z daní, ktoré sa Osmanom platili buď v naturáliách, alebo v peniazoch, nemožno zabudnúť aj na akúsi „daň v deťoch“. Podrobené územia museli odvádzať určitý počet detí, ktoré boli neskôr na území Osmanskej ríše vychovávané na elitných bojovníkov, takzvaných janičiarov. Títo boli často považovaní za krutejších než samotní Osmani.

Kto pozná príslovie: „Poturčenec horší od Turka“, tak jeho základ pochádza práve z ľudového pomenovania týchto janičiarskych vojakov. Situácia nebola jednoduchá ani z hľadiska vnútornej politiky.

Krátko po bitke pri Moháči sa začala občianska vojna, kedy malo Uhorsko rovno dvoch súperiacich kráľov. Na krajinu si robili nároky ako Ferdinand I. Habsburský, tak Ján Zápoľský.

Dvaja kohúti na jednom smetisku, notabene v politike, nikdy nesmerujú ku konštruktívnemu výsledku. Situácia v pomoháčskom Uhorsku nebola výnimkou. Politická nestabilita tak pramenila z viacerých zdrojov a zároveň bola pokračovaním hektického vývoja spred Moháča. Uhorsko v roku 1530 vôbec nebolo príjemným miestom pre život.

Z Bratislavy sa po prehre v bitke pri Moháči stalo korunovačné mesto. O ako dôležitý moment v jej histórii išlo?

Bratislava, vtedy známa ako Prešporok, sa stala nielen korunovačným, ale od roku 1536 aj formálne hlavným mestom Uhorska, respektíve tej časti, ktorá nebola obsadená Osmanskou ríšou. Oba prívlastky boli spolu úzko previazané. Dôvodom mocenského vzrastu Bratislavy bolo obsadenie centrálnej časti Uhorska Osmanmi.

Samotný Budín bol dobytý v roku 1541. Do Bratislavy, ktorá bola na skok od cisárskej Viedne, sa však sťahovali vyššie uhorské úrady postupne už od roku 1531. Počnúc Maximiliánom II. v roku 1563 a končiac Ferdinandom V. v roku 1830 tu boli korunovaní takmer všetci uhorskí králi.

Korunovačné slávnosti, ktoré sa konajú v Bratislave na pamiatku jej historicky asi najslávnejšieho obdobia, sú atraktívnym oknom do minulosti nielen nášho súčasného, ale aj historického hlavného mesta Uhorska. Stredoveké a novoveké dejiny Slovenska sú integrálnou súčasťou dejín Uhorska, myslím, že by sme na to nemali zabúdať.

Bratislava však nebola jediným „víťazom“ obsadenia časti Uhorska. Novým cirkevným centrom sa stala Trnava, kam sa presťahovalo Ostrihomské arcibiskupstvo.

Z okupovaných krajov sa do relatívne bezpečnejšieho prostredia neustále sťahovali stále nové šľachtické rody, čo dalo vzniknúť novým politickým a spoločenským elitám. Tie postupne nahradili staré rody, z ktorých už svoje politické pozície nikdy nezískala späť.

Ktoré oblasti boli počas 150-ročnej nadvlády Turkov ohrozované na území dnešného Slovenska najviac a ktoré sa, naopak, dokázali pred ich hrozbou uchrániť?

Logicky, najviac trpeli oblasti na juhu stredného Slovenska, ktoré boli pod nadvládou dlhé obdobie. Občasné výpady sa však týkali aj lokalít, ktoré boli mimo územia Osmanskej ríše. Napríklad na Považí máme zaznamenané dva mimoriadne ničivé nájazdy osmanských oddielov, a to v roku 1599 a 1663.

V osmanských službách sa vtedy „činili“ najmä spojenci Turkov, krymskí Tatári. Osmani si však brúsili zuby aj na bohaté stredoslovenské banské mestá, ktoré sa na ich príchod aj dôkladne pripravovali. Načriem ku slovenským klasikom.

Zo školy si pamätáme báseň Sama Chalupku Turčín Poničan, v ktorej opisuje des, ktorý sa obyvateľom Poník musel zračiť v očiach, keď ich dedinu v roku 1678 prepadlo a úplne spustošilo osmanské vojsko. Musíme pritom uznať, že Chalupka mal k opisu reality iste bližšie, než Lasica a Satinský („A nie jeden, ale dvaja vpadli rovno sem, do Stredoslovenského kraja.“).

Najväčšou korisťou nepriateľských vojsk bolo bezpochyby dobytie mocnej (zhodou okolností práve protitureckej) pevnosti Nové Zámky v roku 1663. Cisárske vojská ju oslobodili až dva roky po bitke pri Viedni, ktorá bola začiatkom konca prítomnosti Osmanov v strednej Európe.

Keďže história je plná paradoxov, jeden z nich sa týka aj Nových Zámkov. Jedna z najväčších protitureckých pevností na území dnešného Slovenska sa po dobytí stala sídlom ďalšieho osmanského, tentokrát vyššieho správneho celku – ejáletu.

Kým sandžak možno prirovnať k okresu, ejálet bol z dnešného pohľadu akýmsi krajom. Jeho rozsah nebol nemenný, počas svojho najväčšieho, hoci krátkeho rozmachu mal rozlohu – pre rámcovú predstavu – približne polovice Nitrianskeho kraja.

Stovky dedín aj niekoľko miest na území ejáletu museli odvádzať Osmanom dane, niektoré z nich ich však zo strachu (alebo predvídavosti?) platili zároveň aj Viedni.

Boli obce a mestá schopné sa takýmto nájazdom efektívne brániť? Aké zmeny v rámci obrany a opevňovania vyvolali turecké nájazdy v prípade hradov na vtedajšom území Slovenska?

Na viacerých lokalitách – v mestách, na hradoch, solitérnych objektoch či v kultúrnej krajine – sa zachovali početné doklady snáh o odrazenie náporov osmanských vojsk.

Už krátko po bitke pri Moháči je na sútoku Váhu a Dunaja postavená pevnosť Komárno – dnes známa ako „Stará pevnosť“ (to ešte nevedeli, že z Komárna sa raz stane jeden z najväčších pevnostných systémov v strednej Európe). Stará pevnosť bola neskôr, ale stále kvôli Osmanom, rozšírená o novú.

Pohľad na obe komárňanské pevnosti je dodnes impozantný. Vďačíme zaň pritom strachu z osmanských vojsk. Rovnaký motív stojí aj za postavením o niečo mladších pevností. Nové Zámky boli postavené na šesťuholníkovom pôdoryse v 70. rokoch 16. storočia talianskymi architektmi.

Historický pôdorys s mohutnými bastiónmi je dodnes motívom mestského erbu Nových Zámkov. Po ich dobytí bola medzi rokmi 1665 a 1669 postavená úplne nová pevnosť na Považí, pomenovaná na počesť aktuálneho kráľa Leopolda I. Leopoldovom. Pohľad na obe pevnosti z vtáčej perspektívy alebo cez Google mapy odhalí chirurgicky presné geometrické usporiadanie jednotlivých častí fortifikácií v majstrovskom prevedení.

Ďalší historický vývoj sa uberal rozdielne. Zatiaľ, čo Leopoldov ostal malým mestečkom s krásnou vlakovou stanicou a v pevnosti je dnes známa väznica, Nové Zámky sú dnes okresným mestom.

Opevňujú sa však aj iné mestá, vrátane tých v zložitejšom teréne. Dobrým príkladom je významná a bohatá Banská Štiavnica, kde bol nielen stredoveký kostol vybudovaním obvodového múru adaptovaný na pevnosť („Starý Zámok“), ale vyrástla tu aj úplne nová pevnosť („Nový Zámok“).

V tom je dnes umiestnená múzejná expozícia, ktorá je venovaná protitureckým bojom a zbraniam z tohto obdobia. Zo solitérnych objektov možno spomenúť kláštor v Bzovíku, ktorý stihol podobný osud ako banskoštiavnický Starý Zámok. Pôvodne cirkevný objekt – premonštrátsky kláštor – bol v 2. štvrtine 16. storočia obohnaný múrom, čím vznikla protiturecká pevnosť.

Na netradičný stavebný objekt možno natrafiť na prechádzkach nad Krupinou, kde sa nachádza jednoduchá murovaná pozorovateľňa, tzv. vartovka.

Príkladov z celého Slovenska je veľký počet, uveďme však ešte aspoň Trenčín, ktorý síce nebol v epicentre osmanských útokov, avšak aj do jeho histórie sa v roku 1663 osmanská zakrivená šabľa, handžar či jatagán zapísali krvou.

Mesto Trenčín bolo síce opevnené a stál nad ním jeho dávny ochranca i súper – Trenčiansky hrad – avšak vďaka rozvoju sa postupom času rozrástlo za stredoveké hradby a za opevneným jadrom mesta sa nachádzalo pomerne rozľahlé predmestie.

Trenčania, ktorí už predtým v strachu pred Turkami vybudovali zemný val (dnes ulica Horný Šianec), v roku 1663 horúčkovito budovali vo väčšej vzdialenosti od mestských hradieb aj ďalší pás valov, a to práve na ochranu predmestia (ulica Dolný Šianec). Bohužiaľ, zbytočne.

Osmanský nájazd svojou silou rozdrvil oba Šiance a vydesení obrancovia, ak prežili, sa museli utiahnuť za mestské hradby.

Do akej veľkej miery išlo v rámci osmanskej okupácie častí Uhorska o boj náboženský, kde sa stretol proti sebe kresťanský a moslimský svet?

Náboženská stránka bola v konfliktoch prítomná, nebola však dominantná. Osmani vedeli uzatvárať rôzne účelové spojenectvá aj s kresťanskými európskymi štátmi. Rozhodne nemožno povedať, že hlavným motívom výbojov Osmanskej ríše v 16. a 17. storočí bolo šírenie mena Alahovho.

Ako to vo vojnách spravidla býva, išlo o zdroje a územia. Keď si pozrieme, čo sa deje za našimi východnými hranicami, tak zistíme, že nič nové pod slnkom. Každá vojna, nech je agresorom ospravedlňovaná akýmikoľvek vzletnými frázami, je vedená kvôli zdrojom a územiam.

Je možné spomenúť niektoré vzopretie alebo obranu voči Turkom, ktoré môžeme označiť za „hrdinské?‘ Spomína sa niečo takéto v historických prameňoch?

Prívlastok „hrdinský“ je často používaný subjektívne. Spomeňme však aspoň jednu bitku na území dnešného Slovenska, na pamiatku ktorej dodnes stojí nádherný monument.

Ide o bitku pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652, kde spojené sily uhorských rodov Forgáčovcov a Esterháziovcov, vojakov z blízkych hradov, ale aj ozbrojených sedliakov v počte necelých 2000 bojovníkov rozdrvili vojsko Karu Mustafu, počítajúce asi 4000 vojakov. V bitke padli viacerí významní synovia rodu Esterházi (Eszterházy).

Z územia mimo Slovenska sa ako hrdinská často uvádza obrana Szigetváru v roku 1566, kde sa asi dve tisícky obrancov udatne bránilo voči snáď stotisícovej armáde sultána Sulejmana, ktorý bol na bojisku aj fyzicky prítomný.

Obrancovia hradu, vedení chorvátskym bánom Mikulášom Zrínskym, boli schopní brániť postupu osmanskej armády niekoľko týždňov. Samotný sultán – ide o toho istého Sulejmana, ktorý rozdrvil uhorskú armádu pri Moháči pred 40 rokmi – počas obliehania Szigetváru zomrel vo svojom stane prirodzenou smrťou.

Zhodou okolností Moháč, miesto Sulejmanovho najväčšieho víťazstva, je od Szigetváru, kde Sulejman našiel svoju smrť, vzdialený asi iba 70 km. Na odľahčenie možno dodať, že išlo o akúsi uhorskú verziu hrdinského odporu Grékov proti obrovskej presile Peržanov pri Termopylách v roku 480 p.n. l., v popkultúre známej viac z filmu 300 než zo serióznej odbornej literatúry.

Aké hmotné či nehmotné dedičstvo zanechali na našom území Turci po takmer 150-ročnom okupovaní? A čo z neho sa dochovalo dodnes?

Na to, že Osmani časť dnešného Slovenska dlhodobo okupovali, je archeologických nálezov spojených s prítomnosťou ich vojsk málo. Oveľa lepšie sú na tom múzejné zbierky, ktoré obsahujú nemalý počet osmanských zbraní či iných predmetov.

Najhlbšiu, prakticky nezmazateľnú brázdu naši predkovia vyryli v oblasti náročných opevňovacích prác miest –či vojenských, alebo iných objektov. Tie sú viditeľné dodnes a nik ich zo zemského povrchu nezmaže.

Treba podotknúť, že osmanské predmety sa na územie Slovenska dostávali dvomi cestami. Buď ako korisť vo vojnových časoch, alebo ako produkt výmeny či obchodu v časoch mierových. Z najlukratívnejších predmetov možno spomenúť zbrane, orientálne látky, korenia alebo zvieratá, ako kvalitné turecké kone či chrty. Vďaka Osmanom aj v strednej Európe spoznali koberce či papuče.

Ich stopu možno pozorovať aj v jedlách – práve im vďačíme za pohánku, gaštany, čerešne či, prekvapivo, kukuricu (ktorá však bola v Európe nepôvodnou plodinou). Osmanom by sa mali poďakovať aj kávičkári a fajčiari.

Cieľom Osmanskej ríše bolo pokoriť Habsburgovcov a dobyť Viedeň. O akú náročnú úlohu išlo a ako napokon v prípade útoku 200-tisícovej armády dopadla?

Obrana a ubránenie Viedne v roku 1683 patrí k veľkým príbehom novovekej Európy. Ak by Viedeň padla, dnešná Európa by vyzerala úplne inak. Pád Viedne bol tajným snom generácií osmanských sultánov. Premeniť ho na realitu sa podujal veľkovezír Kara Mustafa, paša na čele približne dvestotisícovej (!) armády.

Samotná Viedeň v tomto období mala necelých 100 000 obyvateľov. Vidiac obrovské riziko, cisár a kráľ Leopold I. Viedeň opustil. Jedným z víťazných faktorov bolo zapojenie sa poľského kráľa Jána III. Sobieskeho do bojov. Splnil si tak záväzok, že príde v prípade potreby na pomoc Viedni. Rovnaký sľub dal cisár Leopold Poliakom v prípade napadnutia Krakova.

V porovnaní s poľsko-osmanským mierom z roku 1525 Poliaci zistili, že rozpínavosť Osmanskej ríše je významným bezpečnostným rizikom pre celú Európu. Osmani Viedeň dlho obliehali, opakovane podmínovavali hradby a veľkú časť z nich sa im dokonca podarilo zničiť. Zúfalá Viedeň bola kúsok od porážky.

Nakoniec však kvôli podceneniu situácie zo strany Karu Mustafu, ale najmä vďaka koordinácii bojov a spoločnému nasadeniu vojsk Karola Lotrinského a Jána III. Sobieskeho spojenci Osmanov porazili.

Príklad Viedenčanov je aj po 340 rokoch zdrojom dvoch životných poučení – vo vojne i mimo nej. Prvé znie, že ak sa v kritickej situácii spoja strany, ktoré môžu mať inokedy rozdielne pohľady či záujmy, je možné ubrániť krajinu a zastaviť agresora či toho, kto chce ohrozovať spoločenský poriadok.

Druhé zas, že nádej zomiera posledná a situácia, nech sa zdá akokoľvek bezvýchodisková, nikdy nie je stratená.

Koalícii ktorých krajín možno v konečnom dôsledku poďakovať za vzoprenie sa voči tureckej nadvláde a jej postupnému odchodu z územia strednej Európy?

Túto koalíciou možno pokojne nazvať koalíciou kresťanských krajín – veď sa sama nazývala Svätou ligou. Tvorili ju Svätá ríša rímska (cisár Leopold I.), Poľsko-litovská únia (kráľ Ján III. Sobieski), Benátska republika a Pápežský štát.

Svätá liga v roku 1699 uzavrela s Osmanskou ríšou Karlovický mier, ktorý obnovil územnú celistvosť Uhorska, čo znamenalo, že Osmanská ríša sa stiahla zo strednej Európy. V tomto priestore už nikdy svoje mocenské postavenie neobnovila. Podpísaním mieru bol dosiahnutý politický cieľ Svätej ligy, ktorá následne zanikla.

V akej situácii sa po jej odchode ocitol stredoeurópsky priestor a ako vyzerala jeho obnova po tak dlhej okupácii?

Okrem politických snáh Osmanskej ríše sa 17. storočie nieslo aj v znamení protihabsburských stavovských povstaní. Tie boli iniciovaných často práve sedmohradskými kniežatami, ktoré boli vazalmi Osmanov.

Osmani tak umne podporovali ozbrojené vojenské akcie, zamerané proti cisárskemu dvoru. Všetky tieto povstania však boli cisárskou armádou porazené, pričom ich vodcovia často našli svoj azyl práve u priateľov Osmanov, a to aj po porážke pri Viedni.

V Osmanskej ríši zomrel Imrich Tököli aj František II. Rákoci. Obnova kráľovstva tak bola o to náročnejšia. Uhorsko bolo vnútorne oslabené, krvácalo z viacerých rán a z tejto situácie sa aj kvôli zdecimovanej populácii dlho nemohlo dostať.

Počet obyvateľov Uhorska bola na začiatku 18. storočia porovnateľný ako v čase bitky pri Moháči. Krajina pred sebou tlačila enormný investičný dlh a politická situácia nebola ružová ani pri nízkych nárokoch.

Zachovali sa z tohto obdobia dôveryhodné a neskreslené literárne pramene, z ktorých sa dodnes čerpá? Ktoré by ste odporučili našim čitateľom?

Na Slovensku bolo publikovaných viacero výborných kníh, zameraných na obdobie protitureckých bitiek. Tie sú však väčšinou zamerané buď na politické dejiny, alebo na hmotné pramene.

Faktom je, že vo vojnovom virvare sa veľký počet dobových dokumentov postrácal, zhorel či zanikol iným spôsobom. Osobitné postavenie medzi dobovými prameňmi si však uchovávajú listy posielané sultánovými zmocnencami a adresované richtárom okupovaných dedín a miest.

Sú plné direktívneho, povýšeneckého prístupu a nezriedka používajúce vulgarizmy. Cieľom týchto listov bolo vyvolať strach a zabezpečiť podriadenie sa konkrétneho mesta či dediny v mene sultána miestnemu osmanskému potentátovi.

Erik Stopka, šéfredaktor 

zdroj:
https://mytrencin.sme.sk/c/23305989/bitka-netrvala-ani-dve-hodiny-ale-na-150-rokov-zasadne-zmenila-dejiny-na-nasom-uzemi-a-v-europe.html

foto: Tureckí vojaci, 16. storočie. 
(zdroj: Ilustrácia, Národný archív Levice)