Cirkevná kríza na Ukrajine 

Krátke dejiny veľkých pravoslávnych rozporov

Pravoslávie je vo veľkej kríze, ktorá nebola spôsobená situáciou na Ukrajine – tá ju len zvýraznila.

Krátke dejiny veľkých pravoslávnych rozporov

Cirkevná situácia na Ukrajine viedla pred piatimi rokmi k rozkolu v pravosláví, ktorý odvtedy pretrváva. Vojna Ruska proti Ukrajine túto situáciu ešte zostrila a nie je predvídateľné, ako by sa táto situácia mohla opäť normalizovať.

Pravoslávie je v obrovskej kríze, ktorá sa stala viditeľnou ukrajinskými udalosťami, ale existovala už aj predtým.

V procese rozpadu Sovietskeho zväzu a s týmto procesom súvisiacou náboženskou slobodou vznikli na Ukrajine popri pravoslávnej cirkvi vedenej z Moskvy dve ďalšie cirkvi.

Počas sovietskej éry tam bola povolená len Ruská pravoslávna cirkev, ktorá mala pre Ukrajinu „Kyjevský exarchát“. Exarchom bol od roku 1966 metropolita Filaret (Denisenko), jeden z najdôležitejších hierarchov Ruskej pravoslávnej cirkvi. V roku 1990 sa z tohto exarchátu stala Ukrajinská pravoslávna cirkev; bola súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi, ale požívala vysoký stupeň nezávislosti.

Kyjevský metropolita bol vždy členom Posvätného synodu Ruskej pravoslávnej cirkvi a ukrajinskí biskupi sa zúčastňovali na biskupskom zhromaždení Ruskej pravoslávnej cirkvi, ale Ukrajinská pravoslávna cirkev si mohla sama určovať svojich biskupov i svoju hlavu. Zvolenie hlavy muselo byť len požehnané ruským patriarchom.

Na Ukrajine – na rozdiel od Ruska – existovala stáročná tradícia ľudového cirkevného života. V mnohých cirkevných obciach kňazov neurčoval biskup, ale volila ich cirkevná obec, a laici vždy zohrávali dôležitú rolu. No pokusy vytvoriť autokefálnu ukrajinskú cirkvi na tomto základe po revolúcii v roku 1917 a v čase druhej svetovej vojny, počas nemeckej okupácie, nemali žiaden trvalý úspech. Len v emigrácii – najmä v Kanade a USA – existovali ukrajinské cirkvi, ktoré sa v 90. rokoch 20. storočia podriadili Ekumenickému patriarchátu.

Keď už boli odstránené legislatívne zákazy, veriaci s pomocou americkej emigrácie zorganizovali na Ukrajine cirkev, ktorá sa nazvala Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev a stála v tradícii vytvorených ukrajinských cirkví uplynulého storočia. Nebola však uznávaná ostatnými pravoslávnymi cirkvami, rovnako ako Ukrajinská pravoslávna cirkev – Kyjevský patriarchát, ktorá vznikla krátko nato.

Obe cirkvi mali tisíce obcí a milióny veriacich, ale v pravosláví boli považované za nekánonické. Metropolita Filaret medzitým opustil Ruskú pravoslávnu cirkev a po nejakých hádkach sa stal patriarchom Kyjevského patriarchátu. Po niekoľkých rokoch ho Ruská pravoslávna cirkev laicizovala a napokon exkomunikovala.

Táto situácia trvala vyše 25 rokov. Na Ukrajine existovali tri cirkvi, ktoré si navzájom konkurovali, ale len jedna z nich bola všeobecne uznávaná ako kánonická. Dve nekánonické cirkvi sa viackrát pokúsili zjednotiť, čo však stroskotalo väčšinou na Filaretových predstavách. Ukrajinské vlády podporovali raz jednu, inokedy druhú cirkev.

Máme pomerne presné informácie o počte cirkevných obcí; podľa nich Ukrajinská pravoslávna cirkev mala počas celého tohto obdobia viac obcí než ostatné dve cirkvi dohromady, pričom Kyjevský patriarchát bol oveľa väčší než autokefálna cirkev.

Cirkevný rozmer
V lete 2018 sa ekumenický patriarcha Bartolomej rozhodol zjednotiť cirkvi na Ukrajine. Podľa jeho vyjadrení mu na srdci ležal osud miliónov pravoslávnych kresťanov, ktorí boli vylúčení z cirkvi. Keď vymenoval exarchov pre Ukrajinu a napokon zrušil exkomunikáciu biskupov, kňazov a veriacich oboch nekánonických cirkví, Ruská pravoslávna cirkev v októbri 2018 prerušila cirkevné spoločenstvo s Ekumenickým patriarchátom.

V decembri 2018 sa v Kyjeve konal „zjednocujúci koncil“, na ktorý boli pozvaní všetci pravoslávni biskupi Ukrajiny. Z približne 90 biskupov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi sa na ňom zúčastnili len dvaja (ktorí krátko predtým formálne prestúpili do Ekumenického patriarchátu), no zúčastnili sa na ňom takmer všetci biskupi ostatných dvoch cirkví.

Metropolita Epifanij, blízky Filaretov spolupracovník, bol zvolený za hlavu novej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. V januári 2019 ekumenický patriarcha vydal dokument („tomos“), ktorým uznal Pravoslávnu cirkev Ukrajiny za autokefálnu. Starnúci patriarcha Filaret, o ktorom sa povrávalo, že sa chcel stať hlavou novej cirkvi, sa po niekoľkých mesiacoch rozišiel s Pravoslávnou cirkvou a nanovo založil Kyjevský patriarchát. V súčasnosti je to však malá cirkev s veľmi obmedzeným vplyvom.

Namiesto troch cirkví tak existovali už len dve, hoci obe si mohli nárokovať kánonickosť: jedna cez Ekumenický patriarchát, druhá cez Moskvu. V priebehu nasledujúcich rokov uznali Pravoslávnu cirkev Ukrajiny za autokefálnu ešte tri ďalšie pravoslávne cirkvi – Grécka cirkev, Alexandrijský patriarchát a Cyperská cirkev. Aj v každom z týchto prípadov Moskva vypovedala cirkevné spoločenstvo. To zatiaľ opätovala len Alexandria, pretože Ruská pravoslávna cirkev začala budovať vlastné štruktúry v Afrike.

Všetky ostatné miestne cirkvi sú aspoň formálne v spoločenstve s Konštantínopolom aj s Moskvou. Niektoré z nich vyhlásili, že sa prikláňajú k postoju Moskvy, ale nevyvodili žiadne praktické dôsledky.

Dvadsiateho štvrtého februára 2022, keď ruské vojská prekročili ukrajinské hranice, sa hlava Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi metropolita Onufrij po niekoľkých hodinách obrátil na veriacich a všetkých obyvateľov Ukrajiny.

Vo svojom apeli vyzval prezidenta Putina, aby stiahol vojská, ďalej prisľúbil ukrajinským obrancom modlitby svojej cirkvi a zdôraznil zvrchovanosť a celistvosť Ukrajiny – pod „celistvosťou“ sa rozumie, že Ukrajinská pravoslávna cirkev uznáva Ukrajinu v jej medzinárodných hraniciach, t. j. vrátane Donbasu a Krymu. On sám aj Posvätná synoda Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi odvtedy už niekoľkokrát vydali takéto vyhlásenia.

V chrámoch ruskej tradície je zvykom pri liturgii spomínať popri biskupovi vždy aj patriarchu. Moskovský patriarcha Kirill bez akéhokoľvek obmedzenia ospravedlňoval vojnu a Ukrajinci, ktorí boli napadnutí Ruskom, sa už viac nemohli a nechceli za neho modliť. Mnohí kňazi Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi ho už pred vojnou nespomínali a teraz existovali aj biskupi, ktorí to svojim kňazom výslovne požehnali a sami spomínali len Onufrija.

Odpor voči príslušnosti k Ruskej pravoslávnej cirkvi veľmi silnel – dôležitú rolu tu zohrala aj spomínaná tradícia ukrajinského ľudového cirkevného života.

Dvadsiateho siedmeho mája 2022 sa napokon zišiel koncil (sobor) biskupov, kňazov a laikov, ktorý prijal nové stanovy Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, v ktorých sa už nespomínala príslušnosť k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Ukrajinská pravoslávna cirkev sa nevyhlásila za autokefálnu, ale za „autonómnu a nezávislú“ – pojmy, ktoré pravoslávne kánonické právo takto nepozná. A predsa metropolita Onufrij od nasledujúcej nedele celebroval ako hlava autokefálnej cirkvi – spomenul všetky ostatné hlavy autokefálnych cirkví (s výnimkou tých, ktoré uznali Pravoslávnu cirkev Ukrajiny), medzi nimi aj Kirilla, ale už nie ako vlastného patriarchu.

Taká je cirkevná situácia dodnes. Existujú dve pravoslávne cirkvi, ktoré sa navzájom neuznávajú. Ukrajinská pravoslávna cirkev popiera vysviacky Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny (metropolitu Epifanija vysvätil za kňaza a biskupa Filaret, keď bol exkomunikovaný) a zvyčajne dáva názov Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny do úvodzoviek, aby ukázala, že vôbec nie je cirkvou.

Pravoslávna cirkev Ukrajiny považuje seba za kánonickú autokefálnu cirkev Ukrajiny a tvrdí, že po udelení autokefálie Ukrajinská pravoslávna cirkev už nemá právo existovať.

Medzi hierarchami prakticky neexistujú žiadne vzťahy – obe hlavy sa vidia počas štátnych sviatkov a podávajú si ruky, ale k ďalším kontaktom nedochádza. Uskutočnilo sa však niekoľko stretnutí kňazov a laikov z oboch strán (ďalší príklad spomínanej ukrajinskej tradície), na ktorých sa dohodli na lepšej spolupráci a sesterských vzťahoch – dosiaľ takisto bez väčšieho úspechu.

Oficiálne obe cirkvi pre seba navzájom používajú kategóriu „schizmatici“. Úplne sa ignoruje skutočnosť, že aj v druhej cirkvi sú milióny veriacich, ktorí chcú žiť dobrý život ako pravoslávni kresťania, sú ukrajinskými vlastencami a dodržiavajú cirkevné predpisy.

Politický rozmer
Okrem tohto cirkevného rozmeru existuje aj veľmi silný politický rozmer. Do leta 2022 sa ukrajinská vláda pod vedením prezidenta Zelenského nijako zvlášť nezaujímala o cirkevnú otázku. Od toho času sa to však zmenilo.

Nový šéf tajnej služby a nový šéf Úradu pre náboženské záležitosti výrazne sprísnili postoj voči Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Bol prijatý zákon, podľa ktorého sa Ukrajinská pravoslávna cirkev musí premenovať a už sa nebude môcť nazývať „ukrajinská“.

V decembri 2022 Rada národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny rozhodla o zákaze cirkví, ktoré majú svoje centrum v agresorskom štáte – t. j. v Rusku. Na určenie tejto skutočnosti Úrad pre náboženské záležitosti zriadil komisiu, ktorá mala prešetriť väzby Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na Ruskú pravoslávnu cirkev.

Už samotné zloženie tejto komisie dáva tušiť, k akému výsledku dospeje – boli zastúpení takmer výlučne odborníci, ktorí sa už predtým vyslovili za zákaz Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. A okrem toho odborná správa, ktorú vypracovala táto komisia, má značné metodologické nedostatky. Predovšetkým tvrdí, že ide o odbornú správu z oblasti religionistiky, ale potom argumentuje teologicky a vnútrocirkevne. V každom prípade dochádza k záveru, že Ukrajinská pravoslávna cirkev je naďalej súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Odvtedy sa zo strany štátu a Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny objavujú obvinenia, že Ukrajinská pravoslávna cirkev stále patrí k ruskému pravosláviu a tým podporuje Rusko.

Devätnásteho októbra 2023 ukrajinský parlament prijal v prvom čítaní príslušný zákon, ktorý zakazuje ukrajinské náboženské spoločenstvá, ktoré majú svoje vedenie v Rusku. Všeobecne sa očakáva, že tento zákon, predložený vládou, prejde aj druhým čítaním a že orgány potom začnú zakazovať Ukrajinskú pravoslávnu cirkev. Keďže na Ukrajine nie sú oficiálne registrované cirkvi ako také, ale všetky cirkevné obce a monastiere sú registrované individuálne, bude to zdĺhavý proces.

Ukrajinská vláda medzitým podnikla kroky proti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na rôznych iných úrovniach. Vzhľadom na uvedenú právnu situáciu nemôže túto cirkev jednoducho celkovo zakázať. Vojenskí kapláni Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi však nemajú prístup na front, hoci mnohí ukrajinskí vojaci patria k Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

Jedným z najvýraznejších opatrení bolo odňatie používania lavry Kyjevského jaskynného monastiera Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Mimoriadne dôležitú rolu pri tom zohral bývalý minister kultúry. Areál lavry patrí štátnemu múzeu; časť lavry mohla užívať Ukrajinská pravoslávna cirkev. V lavre sa nachádzal monastier s vyše 200 mníchmi, seminár a teologická akadémia, metropolitná administratíva a niekoľko ďalších objektov.

Začiatkom roka 2023 múzeum vypovedalo zmluvu o užívaní, ale Ukrajinská pravoslávna cirkev sa pôvodne odmietla vysťahovať. Úrady potom použili donucovacie opatrenia (najmä obmedzili prístup do monastiera) a skonfiškovali jednotlivé budovy. V súčasnosti (polovica októbra 2023) sú mnísi stále v monastieri; teologické zariadenia a cirkevná administratíva sa medzičasom vysťahovali.

Zároveň sa na Ukrajine často prijímajú rozhodnutia na miestnej úrovni (napríklad mestskými alebo obecnými zastupiteľstvami) o zákaze činnosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na území mesta alebo obce. Takéto rozhodnutia sú protiústavné, pretože miestne orgány nemôžu zakázať náboženské spoločenstvá, ale často sa aj tak vykonajú, t. j. Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi sa odoberie chrám a buď sa zatvorí, alebo sa dá k dispozícii Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Polícia často nereaguje na sťažnosti farníkov.

Ukrajinská pravoslávna cirkvi pravidelne protestuje proti takýmto opatreniam a podáva proti nim právne žaloby, ale – aj vzhľadom na vojnovú situáciu – takéto právne rozhodnutia často trvajú veľmi dlho alebo sa požiadavkám Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi nevyhovie. Keďže všetky tieto opatrenia sú jednostranné, t. j. namierené len proti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, treba povedať, že náboženská sloboda na Ukrajine už nie je plne zaručená. V západných krajinách medzičasom rastie pozornosť na túto situáciu.

Kontroverzné sú aj mnohe prestupy cirkevných obcí z Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi do Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Mnohé z nich sú skutočnými rozhodnutiami cirkevných obcí, ktoré uznáva aj Ukrajinská pravoslávna cirkev. Okolnosti mnohých ďalších prestupov sú však nejasné.

Nie je zriedkavé, že preberanie cirkevných obcí sprevádzajú násilné činy. Často jedna časť cirkevnej obce chce odísť, avšak tá druhá (nezriedka s kňazom) chce zostať v Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. To znamená, že počet cirkevných obci Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi sa neznižuje rovnakým tempom, ako stúpa počet cirkevných obcí Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Na papieri má Ukrajinská pravoslávna cirkev naďalej viac cirkevných obcí a kňazov než Pravoslávna cirkev Ukrajiny. Treba však povedať, že na bojových a okupovaných územiach je ťažko možné robiť objektívne vyhlásenia.

Okrem toho situácia v jednotlivých regiónoch sa veľmi odlišuje. Na Ukrajine sú oblasti, kde jedna alebo druhá cirkev prakticky neexistuje, a územia, kde jedna alebo druhá dominuje. O počte členov nie je možné poskytnúť žiadne spoľahlivé informácie. Je zarážajúce, že Pravoslávna cirkev Ukrajiny nemá takmer žiadnych mníchov a mníšky, zatiaľ čo Ukrajinská pravoslávna cirkev má mnoho veľkých monastierov, v ktorých žijú tisíce mníchov a mníšok.

Postoje Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi
Ukrajinská pravoslávna cirkev sa vo svojich vyhláseniach a názoroch na vojnu vyjadruje veľmi jasne. Odsudzuje vojnu, stavia sa na stranu Ukrajiny, podporuje armádu (aj materiálne), dištancuje sa od Ruska a tiež od patriarchu Kirilla. Pred niekoľkými týždňami, 1. októbra 2023 v Deň obrancov Ukrajiny, metropolita Onufrij zverejnil výzvu, z ktorej tu ako príklad citujeme krátku pasáž:

„Naša cirkev bola vždy so svojím ľudom a so svojou armádou a súčasná realita zákernej vojny rozpútanej ruskou vládou nie je výnimkou. Dnes prosíme o Božiu ochranu na príhovor Presvätej Bohorodičky pre všetkých našich obrancov, aby im bola udelená duchovná sila a fyzická odolnosť, dobré zdravie, sila a pevnosť pri vykonávaní ich obetavého hrdinského činu na obranu celého ukrajinského národa.“

No oveľa nejasnejšia je Ukrajinská pravoslávna cirkev vo svojom konaní. Stovky kňazov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi teraz požadujú, aby sa táto cirkev skutočne vyhlásila za autokefálnu. Tento názor zastávajú aj viacerí biskupi – biskupi v Posvätnej synode sú však veľmi zdržanliví. To platí aj o opatreniach proti odpadlým klerikom: niektorí biskupi opustili svoje eparchie a odišli do Ruska – boli penzionovaní bez udania dôvodu, ale neboli potrestaní.

Ruská pravoslávna cirkev začlenila do seba niektoré eparchie na okupovaných územiach – Ukrajinská pravoslávna cirkev ich na svojej webovej stránke naďalej uvádza ako ukrajinské eparchie, ale proti ruským opatreniam neprotestovala.

Jasný verbálny postoj tak kontrastuje s nejednoznačným konaním. Táto cirkev by to mala v ukrajinskej spoločnosti oveľa ľahšie, keby sa tu správala inak.

Kánonická situácia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi je nejasná. Žiadna iná cirkev ju neuznala za autokefálnu (a ona to ani nepožadovala); sama tvrdí, že už nepatrí do Ruskej pravoslávnej cirkvi, a nie sú známe žiadne náznaky, že by to tak nebolo. Metropolita Onufrij a patriarcha Kirill spolu údajne už nekomunikujú. Členovia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi sa nezúčastňujú na zasadnutiach grémií Ruskej pravoslávnej cirkvi, a to ani online. Ukrajinská pravoslávna cirkev si sama posviaca myro a otvorila farnosti v zahraničí bez akýchkoľvek protestov zo strany iných cirkví.

Hierarchovia niektorých cirkví – napr. Antiochijského patriarchátu, Srbskej a Rumunskej cirkvi a Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku – koncelebrujú s duchovnými Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. V cirkevných obciach je veľmi silné povedomie, že chcú byť ukrajinskou cirkvou a nezávislou od Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Nejasná budúcnosť
Táto situácia poukazuje na to, že pravoslávie je vo veľkej kríze. Táto kríza nebola spôsobená situáciou na Ukrajine – tá ju len zvýraznila.

Na Svätom a Veľkom koncile v roku 2016, na ktorom sa nezúčastnila Ruská pravoslávna cirkev, bola stiahnutá z programu téma „autokefálie“, pretože bolo jasné, že nebude možné dosiahnuť dohodu. Avšak aj ďalšie diskusie na tomto koncile poukázali na zlomové línie, ktoré existujú medzi cirkvami a tiež v rámci jednotlivých cirkví.

Ani Ruská pravoslávna cirkev nie je v žiadnom prípade taká jednotná, ako sa zdá. Kňazi a biskupi v Rusku, ktorí sa vyjadrujú kriticky, sú prenasledovaní a trestaní štátom i cirkvou; niekoľko kňazov bolo suspendovaných cirkvou a odsúdených štátnymi súdmi.

Avšak ruskí duchovní mimo Ruska sa kriticky vyjadrili o vojne a postoji patriarchu Kirilla. Najvýznamnejším je pravdepodobne metropolita Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí Marek, ktorý – v lete 2022 ako locum tenens cirkvi v zahraničí – veľmi jasne povedal, že Rusko musí stiahnuť svoje vojská a že nesúhlasí s patriarchom.

V cirkvách v Grécku a na Cypre sa proti uznaniu Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny postavili viacerí biskupi. Ako všetky veľké cirkevné organizácie, aj pravoslávie je už päť rokov rozštiepené tak veľmi, že už nie je zachované ani eucharistické spoločenstvo, hoci spory sa netýkajú otázok dogmy, ale otázok cirkevnej organizácie či – svetsky povedané – moci.

Autor týchto riadkov je katolík. Preto mu neprináleží vynášať súdy o tom, čo je alebo nie je správne. Môže len opísať, čo vidí, a konštatovať, že v súčasnom pravosláví existujú dve tendencie, z ktorých každá má svoje dobré argumenty, ale aj svoje slabé stránky.

Na dosiahnutie porozumenia je potrebný vnútropravoslávny proces. Takýto proces bude namáhavý a zdĺhavý. Bohužiaľ, v súčasnosti nie je ani náznak toho, že by sa vôbec začal.

Thomas Bremer

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/142426/kratke-dejiny-velkych-pravoslavnych-rozporov

foto: Metropolita Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny Epifanij
zdroj: pomisna.infa