Ďalšie nové fakty z urbárov panstva Makovica z roku 1507

Hradné panstvo Makovica so sídlom na hrade Makovica v katastrálnom území obce Zborov patrilo medzi najrozsiahlejšie domíniá (panstvá) na území terajšieho Slovenska, ale aj v celom stredovekom Uhorskom kráľovstve. Hradné panstvo sa roku 1506 stalo dedičným majetkom palatína Imricha z Perina (Perényi) a jeho synov. Títo boli vovedení do držby panstva a ďalších šarišských, novohradských a abovských majetkov za prítomnosti križiakov konventu sv. Štefana kráľa zo Stoličného Belehradu 8. marca 1506 a ďalšie dni.

Na tomto základe po vyše roku a pol, okolo 9. októbra 1507 boli napísané aj dva urbáre, presnejšie urbárne súpisy panstva Makovica, doteraz najstaršie známe dokumenty tohto druhu pre stredovekú Makovicu. Hodnoverne vypovedajú o osídlení, hospodárskych, sociálnych, národnostných a náboženských pomeroch na území severovýchodného Slovenska. S analytickým úvodom ich publikoval PhDr. Vladimír Rábik, PhD.  z FF Trnavskej univerzity v Trnave v časopise Slovenská archivistika, roč. XLI, 2/2006, s. 22-40. O tom už stručne bola reč aj na stránkach Bardejovských novostí, v decembri 2009.
Latinský originál prvého urbára hradného panstva Makovica skutočne vznikol okolo spomínaného 9.októbra 1507, teda okolo soboty sviatku blahoslaveného mučeníka Dionýza. Má názov Revisio castri Makovicza (Prehliadka hradu Makovica). Má 20 rukopisných strán, ale je neúplný, lebo strany 9 až 15 chýbajú. Je uložený v Budapešti, v Univerzitnej knižnici a fotokópie sú aj v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.

V predmetnom urbári v niektorých rusínskych dedinách (Possessiones Ruthenorum) sú uvedení aj kňazi východného obradu, nazývaní Bathko, teraz báťko, a to v Dubovej aj s latinským termínom plebanus, teraz plebán (Bathko seu) (alebo, sew, v origináli) (plebanus), Gribove (populorum Bathko), Stebníku (plebanus Rutenus) a vo Vyšnom Orlíku (Bathko). To znamená, že na hradnom panstve Makovica bol na území terajšieho okresu Bardejov báťko, báťuško iba na fare v Stebníku. V latinskom zlomku druhého urbára, ktorý sa zachoval len na dvoch stranách a bol napísaný po 9. októbri 1507 sa duchovní východného cirkevnoslovanského obradu, resp. gréckoslovanského obradu už neuvádzajú. Zlomok je teraz uložený v Štátnom archíve MV SR Nitra-lvanka a fotokópie tiež v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Podľa V. Rábika pôvodne bol to jeden dokument pórov. s. 27. jeho štúdie v Slovenskej archivistike.

Pri dedine Chmeľová (Komlos) je v tomto zlomku urbára napísané, že odtiaľ zobrali (odviezli) jeden zvon v hodnote sto zlatých v tom istom, teda v roku 1507. (De istá vi/la isto anno de ecclesia abduxerunt unam campanam in valore centum floreno-rum). V prvom urbári Chmeľová je napísané medzi slovenskými dedinami, takže spomínaný zvon bol zrejme z kostola západného (latinského) obradu. Roku 1507 v Chmeľovej ešte nebol mlyn, ale richtár (scultetus) mal už - podľa prvého urbára -určené miesto na mlyn. V tom roku v Chmeľovej bolo opustených až 18 sedliackych podddanských usadlostí a s dedičným richtárom, škultétom žila tu ešte jedna poddanská domácnosť, rodina, teda boli spolu iba dve. Chmeľová bola spustnutou dedinou. Tento stav bol aj v ďalších dedinách a je dôkazom, že od pustošivého nájazdu poľských vojsk tu ani po pätnástich rokoch nedošlo k znovuosídleniu novým obyvateľstvom. Zničujúci poľský nájazd na pohraničné dediny panstva bol hlavne v roku 1492.

V druhom, zlomkovitom urbári z roku 1507 (po 9. októbri) je zapísaných jedenásť poddanských dedín. Pri dedine Petrova (v origináli Petrowa) je zaznamenané, že v Čase spisovania tohto urbára (asi v jeseni 1507) nebol prítomný dedičný richtár - šoltýs, scutetus, ale ani ostatní, čím vlastne ignorovali predmetné zisťovanie presného cenzu z boku panstva, teda poplatkov a ďalších poddanských povinností a dávok. Zrejme bol to, takisto, následok poľského vojenského pustošenia, lebo v Petrovej v roku 1507 pri zisťovaní stavu hradného panstva Makovica, súčasťou ktorého bola aj Petrova, zapísali iba tri sedliacke usadlosti (sessiones populose III). Určite boli to celé usadlosti, nemalé lány polí a lúk.

Ako spustnutá dedina je uvedená Cigeľka (v origináli Czegloka), v ktorej žili Rusíni (Valachi). V druhom zlomkovitom urbári sa uvádza, že predtým tu bolo osem usadlostí. V dedine nebol ani jeden dom. Toto dokumentuje, že poľské vojská zničili Cigeľku úplne a nespamätala sa z toho ani po pätnástich rokoch. Spustošenú dedinu označili tiež termínom predium, teda ako zaniknutú, bez osídlenia. Pri dedine Nižný Tvarožec (Also Twrospataka) je zaznamenané, že dedičný richtár tejto dediny bol v tom čase na hrade. (Solus in castro existit). Zrejme sa nevrátil domov, akiste po poľskom pustošení, ale dedičné šoltýstvo, richtárstvo mu ako funkcia zostalo úradne".

Veľmi pozoruhodné sú údaje z prvého urbára, ktoré označujú niektoré dediny ako rusínske, na valašskom práve a ďalšie ako slovenské, na nemeckom práve. Ako rusínske sedliacke dediny (Possessiones Ruthenorum) sú uvedené: Becherov, Bukovce. Dubová, Gribov, Kružlová, Ladomirová, Petrova, Pstriná, Rovné, Malé Staškovce, Stebník, Šarišské Čierne, Nižný Tvarožec, Vagrinec, Varadka, Vislava, Nižný Orlík, Vyšný Orlík, Nižný Svidník a Vyšný Svidník.  Ako slovenské sedliacke dediny urbár zaznamenal tieto: Andrejova, Bardejovská Nová Ves, Beloveža, Bokša, Cernina, Dlhá Lúka, Dubinné, Duplín, Fijaš, Gaboltov, Hrabovec, Chmeľová, Komárov, mestečko Kurima (opídum Kwrima), Kurov, Mestisko, Smilno, Soboš, Stročín, Šandal, ale aj Mikulášová, Mlynárovce, Okrúhle, Poliakovce, Radoma, Tisinec a Zborov.

Následky ničivého poľského vpádu v roku 1492 boli ťažké ako pre rusínske, valašské dediny, tak aj pre slovenské dediny. Napr. dedina Vyšný Tvarožec celkom spustla, takže sa neuvádza ani v urbári z r. 1507. Osídlená bola až neskôr, resp. znovuosídlená. Tu treba uviesť, že to bolo obdobie bojov o uhorský trón medzi bratmi Vladislavom II. Jagelonskym a kráľovičom Jánom Albertom, v rokoch 1491-1492. Makovické panstvo vtedy zažilo priam dejinnú, obrovskú katastofu; predovšetkým jeho dediny, lebo hrad bol dobre chránený. Poľské boje vyvolali neistotu a masové úteky poddanských sedliackych rodín s povozmi, hospodárskymi zvieratami, dobytkom, ovcami, hydinou, poľnohospodárskym náradím a krmivom. Domy poddaných vyhoreli a došlo aj k vraždám poddaných. Dediny boli rozvrátené, ba aj celá sídelná štruktúra panstva.

O tragédii poddaných sedliakov, ich rodín a celých dedín na panstve vydávajú svedectvo aj fakty z prvého urbára, spísaného okolo 9. októbra 1507. V Bardejovskej Novej Vsi pôvodne bolo až 35 obývaných poddanských usadlostí, teraz opustených. Dozvedeli sme sa o tom pri spisovaní z počutia, podľa urbára zrejme od starších poddaných, ktorí prežili vpád. Dedičný richtár mal mlyn, ale bol úplne zničený, V roku 1507 tu žilo spolu so škultétom iba deväť poddanských domácností na celých usadlostiach a štyri želiarske rodiny v iných domoch, určite pôvodne opustených. Aj z mestečka Kurima zutekali poddaní sedliaci, keď opustili až 133 usadlostí. Zo Smilna ušlo z usadlostí 89 sedliackych rodín. Informoval o tom sám richtár. Jeho mlyn zostal zachovaný a bol funkčný. Toto dokumentuje, že údaje v prvom urbári sú cenné aj tým. že udávajú aj stav od roku 1492. Veľmi zle dopadli poddaní v Gaboltove. Podľa urbára v roku 1507 žili tu s richtárom iba tri sedliacke domácnosti, na usadlostiach. Boli opustené tiež tri usadlosti. Podľa udania richtára, z počutia, pôvodne tu 62 sedliackych domácností zanechalo svoje usadlosti. (Prediales deserte, prout auditu scultetus dicit LXII.). Aj Kurov dopadol veľmi zle. V dedine žili, v roku 1507, vrátane richtára, dve poddanské domácnosti na svojich usadlostiach. Jedna (tretia) bola opustená, ale pôvodne bolo tu opustených až 25 usadlostí. Richtárov mlyn zostal činný, funkčný (?); zrejme nie, lebo je uvedené, že richtár mal iba miesto na mlyn. ( Ibidem scultetus habet locum molendini). V iných lokalitách, dedinách je doslova zapísané, ak mal mlyn: Scultetus habet molendinum. Aj v Chmeľovej boli opustené usadlosti, až osemnásť. V Beloveži bol iba jeden poddaný sedliak, ale opustených bolo 22 sedliackych usadlostí, poddanstiev.

Takto by sa mohlo pokračovať ďalej, napríklad v Dlhej Lúke bola zničená celá usadlosť dedičného richtára - škultéta s 2 mlynmi: Scultecia cum molendinis duobus desolata est. Úteky poddaných sedliakov sa nevyhli ani Stebníku. Pisár z hradného panstva Makovica zaznamenal tu štyri opustené usadlosti. Deserte Hli.

Pozornosť si v urbári zasluhujú aj povinnosti poddaných sedliakov. Konkretizujú ich ako census Ruthenorum: boli to predpísané nielen peňažné, ale aj naturálne dávky. Uvádza ich druhý, nedatovaný a zlomkovitý urbár. Takto dopĺňa údaje z predpisovej časti prvého urbára z roku 1507, datovaného okolo 9. októbra.

Makovici Rusíni ako poddaní sedliaci hradného panstva Makovica platili ročne ako daň, vlastný cenzus jeden zlatý, potom v naturáliách tri syry a dve veveričie kožky. Želiari mali povinnosť odovzdávať iba jeden syr a jednu veveričiu kožku. Platili aj za každú dojnú kravu. Každá rusínska dedina odovzdávala bližšie neurčené množstvo bryndze a dve ošípané. Každý dedičný richtár - škultét. ročne odovzdával šesť jahniatok, ak vlastnil mlyn. Ak ho nemal, odovzával iba tri jahniatka (barančéky). Museli taktiež odovzdávať za každú sviňu štyri denáre; a to, ak nemali na desiatok zo sviň, teda ak nemali na odovzdanie každú desiatu sviňu. Ak poddaný nemal nijakú sviňu, bol povinný zaplatiť osem denárov. Podobne boli povinní odvádzať desiatok aj z košov so včelami - rojov. Ak ich nemali, tak museli platiť ročne štyri denáre. Zemepán si to nijako nenechal ujsť. Ak neboli naturálie, platilo sa! Nad plnením povinností poddaných dozerali dediční richtári a nad nimi boli ešte v určených dedinách vojvodovia, podľa obvodov panstva. Poddaní museli tiež odovzdávať zo zabíjačiek výslužku - jednu štvrtinu mäsa zo zabitých sviň. Vidno tu, že sa makovické panstvo dobre živilo a obľubovalo si najmä kvalitné mäso a mäsové výrobky sedliakov a mäsiarov zo zabíjačiek. Dobre sa páni najedli, veď boli tu, aj na Makovici šľachtici, ako prísloveční gurmáni, a dobre si aj popili...

Príslovečnou povinnosťou makovických hradných poddaných Rusínov boli tzv. valašské dvadsiatky. Bola to povinnosť odovzdávať hradnému panstvu zo sto oviec päť kusov. V zlomku urbára sa to zaznamenalo stručne: Item tenentur de ovibus partem vicesimam. O štvrtinovej zabíjačkovej povinnosti poddaných pisár urobil taký zápis: Item de fetiš interfectis quartam partem. Nateraz hádam už stačí toľko, aj na toto okienko z histórie...

Mgr. Andrej Kaputa