Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?

Otáznik z titulku visí nad spojeneckou československo-sovietskou zmluvou spred 80 rokov. Historici dodnes nie sú zajedno v tom, čo viedlo prezidenta v exile Edvarda Beneša k dohode so šéfom Kremľa Josifom Stalinom. Bola to viac naivná viera alebo racionálna súvaha? Jedno je isté: moskovská zmluva z dlhodobého hľadiska predurčila osudy Čechov a Slovákov takmer na polstoročie.

Vari najväčším kritikom tejto zmluvy bol český historik Josef Kalvoda, ktorý koncom roku 1948 odišiel do emigrácie a v roku 1999 zomrel v USA. Tvrdil, že Beneš vyjednaním zmluvy so Stalinom sa primkol k Sovietom, zaradil Československo medzi sovietske satelity a zaslúžil sa o sovietizáciu českej i slovenskej spoločnosti. „Stalin je skutočný diabol a to, čo robí, je diabolsky premyslené,“ vyhlásil pri jednej príležitosti. Podľa Kalvodu teda išlo v Moskve v roku 1943 o zmluvu s diablom.

Diskusie sa vyhrocujú až na ostrie polemiky najmä vtedy, keď niektorí publicisti, ale aj historici posudzujú moskovskú zmluvu „o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci“ (tak sa totiž oficiálne nazývala) vyslovene z dnešného pohľadu. Keď totiž neberú ohľad na dobový kontext a nehľadia na udalosti pred 80 rokmi ani na správanie ich aktérov optikou vojnových čias.

Za čo všetko mohol Mníchov

„Benešovo rozhodnutie podpísať zmluvu so Sovietskym zväzom vychádzalo zo skúsenosti z Mníchova,“ upozorňuje súčasný český historik Vít Smetana. „Už krátko po Mníchove Beneš povedal, že Západ zlyhal a že je potrebné hľadať iné geopolitické zabezpečenie v priestore medzi Nemeckom a Ruskom. A vzhľadom na to, že o Nemecko sa oprieť nedá, treba hľadať spojenca na východe.“

Smetana hovorí o Mníchovskej konferencii koncom septembra 1938, ktorej výsledky viacerí jeho kolegovia považujú za „zradu“ Západu. Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Taliansko dali nacistickému Nemecku súhlas na okupáciu českého pohraničia (Sudet). Vzápätí južné oblasti Slovenska pripadli na základe takzvanej Viedenskej arbitráže Maďarsku.

Sovietsky zväz sa nielenže na konferencii nezúčastnil, ale na pôde Spoločnosti národov (predchodkyňa OSN) jeho zástupca podporil Benešovu sťažnosť a žiadal, aby sa o nej rokovalo. Západné mocnosti však boli proti tomu.

Stalin neskôr opakovane tvrdil, že Moskva bola pripravená poskytnúť „Čechom“ vojenskú pomoc. Podľa platnej zmluvy o vzájomnej pomoci z roku 1935 to však bolo možné len v prípade, keby zasiahlo Francúzsko, vtedy hlavný spojenec ČSR.

Nová zmluva už takúto podmienku neobsahovala. Naopak, v prvom svojom článku formulovala záväzok vzájomnej pomoci a podpory vo vojne proti Nemecku a jeho spojencom. A v druhom článku predpisovala neuzatvárať prímerie alebo mier s Nemeckom ani s jeho spojencami bez vzájomnej dohody.

Beneš si najviac cenil štvrtý článok zmluvy o „tesnej a priateľskej spolupráci“ so ZSSR po vojne. Mala totiž spočívať na zásadách „nezasahovania do vnútorných záležitostí druhého štátu a vzájomného rešpektovania zvrchovanosti“.

Keď Briti varovali Beneša pred uzatváraním bilaterálnej zmluvy so Sovietmi už počas vojny, ten ich odkazoval práve na tento štvrtý článok v jej návrhu a vysvetľoval: „Mať jasnú a včasnú dohodu, zaručujúcu nezávislosť a sľubujúcu nezasahovanie je lepšie, ako nemať vôbec nič.“

Na postoji Britov mu záležalo viac ako na americkej pozícii. Londýn mu poskytol útočisko, exil, keď niekoľko dní po Mníchove na nátlak Nemcov abdikoval a opustil Československo. Londýn tiež ako prvý oficiálne uznal jeho exilovú vládu.

Mimochodom, Beneš chcel podobné zmluvy podpísať najprv so západnými spojencami, tí však odmietli. Briti, najmä tamojšie ministerstvo zahraničných vecí, boli aj proti československej zmluve so ZSSR. Šéf diplomacie Anthony Eden súhlasil s československo-sovietskou zmluvou so škrípajúcimi zubami až po tom, čo záležitosť konzultovali s Washingtonom, konkrétne so svojím americkým rezortným partnerom Cordellom Hullom. Ten jej neprikladal väčší význam.

Vzniká otázka, ako je možné, že prezident tak dôveroval Stalinovi a jeho sľubom.

„O všetkom sme sa dohodli, o všetkom!“
„Nič neprispelo takou mierou k Benešovej viere v Stalinovu dôveryhodnosť ako jeho návšteva Moskvy v decembri 1943,“ napísal Eduard Táborský, ktorý bol prezidentov osobný tajomník od júla 1939. Podľa jeho poznámok i ďalších svedectiev bol Beneš Stalinom doslova fascinovaný. Stretol sa s ním už v júni 1935, ale táto dvanásťdňová návšteva prehĺbila vzájomné poznanie i zblíženie.

Týždeň po príchode do Moskvy (18. decembra) sa Beneš vrátil z Kremľa do svojej dočasnej moskovskej rezidencie až nadránom. Dovtedy sedel so Stalinom, ktorý bežne úradoval v noci. V prítomnosti iba dvoch ďalších politikov (šéfa sovietskej diplomacie Viačeslava Molotova a československého veľvyslanca v Moskve, sociálneho demokrata Zdeňka Fierlingera) oficiálne rokovali do neskorých nočných hodín a potom ešte neformálne debatovali.

Prezident bol v povznesenej nálade, veď s „maršalom“, ako Beneš oslovoval šéfa Kremľa, sa nedalo sedieť „nasucho“. V takýchto situáciách bol vždy poruke prehýbajúci sa stôl s vodkou, koňakom, vínom a rôznymi delikatesami.

Po príchode do vily tajomníkovi Táborskému natešený povedal: „O všetkom sme sa dohodli, ale o všetkom!“ Čiže ďaleko za rámec zmluvy „o priateľstve, spolupráci a spojenectve“, ktorú uzavreli ešte 12. decembra? Zrejme áno, lebo samotná zmluva bola stručná: šesť paragrafov a dosť, ale dopĺňali ju štyri memorandá. Beneš niektoré pripravoval v Londýne, definitívnu podobu však získali až počas niekoľkých jeho rokovaní v Moskve bezprostredne po podpise zmluvy. Detaily sa dopracovali na dvoch stretnutiach s Molotovom 14. a 16. decembra 1943. Potom sa k textom vyjadroval ešte Stalin.

Na prvej schôdzke diskutoval Beneš s Molotovom o povojnovom osude Nemcov a Maďarov na území Československa, o otázkach vojnových reparácií a o vzťahoch s Poľskom.

Hovorilo sa aj o štátnych hraniciach Československa. Beneš i Molotov sa zhodovali v tom, že sa treba vrátiť pred Mníchov, čiže obnoviť celistvosť ČSR v hraniciach pred oklieštením republiky na jeseň 1938.

Mimochodom, Sovietsky zväz bol v tom čase jediný spomedzi štátov protihitlerovskej koalície ochotný garantovať ČSR návrat k predmníchovským hraniciam. Ale už pri ďalšej návšteve Moskvy v marci 1945 musel Beneš súhlasiť s pripojením Podkarpatskej Rusi k ZSSR.

Na programe dňa bola tiež otázka potrestania vinníkov zodpovedných za rozbitie republiky. Na stretnutí sa zúčastnil aj prezidentov kancelár Jaromír Smutný, ktorý si urobil podrobný záznam z rokovania. „Je nevyhnutné, aby boli potrestaní nielen Nemci, ale aj Maďari,“ súhlasil Molotov s Benešom.

Výsledkom schôdzky bolo memorandum o vysťahovaní (transfere) Nemcov a Maďarov z Československa do dvoch rokov od skončenia vojny. Na jeho základe si čs. vláda ponechala právo „stanoviť, ktorí Nemci môžu získať alebo si zachovať československé štátne občianstvo“.

Reč prišla aj na slovenských kolaborantov s nacistickým Nemeckom. Beneš sám ponúkol Sovietom spoluprácu pri potrestaní exponentov Tisovho režimu.

Na druhej schôdzke s Molotovom sa rokovalo o vojenských otázkach, najmä čo sa týka organizácie československých vojenských jednotiek na území ZSSR, o sovietskej pomoci československej armáde v záverečnej fáze vojny a po prímerí. Ale načrtla sa v hrubých rysoch aj dohoda o súčinnosti našej armády a Červenej armády po vojne.

V tom čase už 1. československý poľný prápor pod velením plukovníka Ludvíka Svobodu mal za sebou bojový krst v bitke pri Sokolove. V lete 1943 ho doplnili, prezbrojili, transformovali na brigádu a začiatkom októbra nasadili do bojov o Kyjev. O mesiac sa jej podarilo prebojovať do severnej časti ukrajinskej metropoly a preťať Nemcom ústupovú cestu.

Na rokovaniach s Molotovom nastolil Beneš aj otázky povojnovej hospodárskej spolupráce a vzájomnej pomoci. Predstavoval si ju ako veľmi širokú kooperáciu, aby sa ČSR ekonomicky odpútala od Nemecka. Dotkli sa tiež obrysov politického systému v obnovenej republike. Beneš už vtedy prijal myšlienku komunistov o vláde Národného frontu s troma-štyrmi politickými stranami, ktoré sa nezašpinili kolaboráciou s nacistami. Základom verejnej správy sa mali stať nové organizačné útvary – národné výbory.

Beneš bol za decentralizáciu verejnej správy, ale v žiadnom prípade nie na národnostnom princípe. Bol zásadne proti samospráve Slovenska a zotrvával na pozíciách čechoslovakizmu. Veľmi jednoznačne sa o tom vyjadril na stretnutí so zahraničným vedením KSČ v Moskve: „Som presvedčený, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným z nárečí českého jazyka. Nikomu však nezakazujem, aby sa nazýval Slovák.“

„Prezident sa domnieva, že bude lepšie mať komunistov vo vláde než v opozícii a že podiel na zodpovednosti za správu krajiny stlmí ich radikalizmus,“ zapísal si Táborský. Beneš však zrejme nepočítal s tým, že už v prvej vláde na oslobodenom území obsadia komunisti takmer všetky kľúčové ministerské posty (aj to sa napokon dohodlo pri jeho ďalšej návšteve v marci 1945).

Podľa slovenského historika Pavla Petrufa si Beneš v decembri 1943 počínal často neobozretne.

Nedomyslel napríklad, čo môže pre budúcnosť ČSR znamenať prísľub, ktorým sa Molotovovi zaviazal, že „v dôležitých otázkach bude československá vláda vždy hovoriť a konať tak, aby to bolo prijateľné pre predstaviteľov sovietskej vlády“.

Bude Československo ruský protektorát?

Už v decembri 1943 muselo byť Benešovi jasné, že obnovené Československo sa po vojne dostane do sovietskej sféry vplyvu. Dobre o tom vedeli jeho britskí aj americkí partneri, hoci najmä britský premiér Winston Churchill sa s tým nevedel zmieriť.

Nezabúdajme, že Benešova návšteva Moskvy sa uskutočnila bezprostredné po skončení Teheránskej konferencie. Veľká trojka (Churchill – Roosevelt – Stalin) na nej prerokovala aj otázky, ktoré do značnej miery rozhodli o povojnovom osude strednej a východnej Európy. Už sa počítalo s tým, že Československo oslobodí Červená armáda…

Z denníkových záznamov generála Rudolfa Viesta, člena exilovej vlády a neskoršieho veliteľa povstaleckej armády, vyplýva, že Beneš v tom čase odhadoval ukončenie vojny najneskôr v apríli 1944! „Je veľmi optimistický, hádam to až preháňa,“ zapísal si generál.

Prezident preto veci urýchľoval a zároveň v debatách s najbližšími spolupracovníkmi neskrýval obavy. Kládol si otázku, či Moskva prostredníctvom československých komunistov nechce mať z ČSR povoľný nástroj svojej politiky. „Môže sa im to podariť v jedinom prípade, keď po obsadení sovietskym vojskom nastolia v republike sovietsky režim,“ povedal v rozhovore so svojím kancelárom koncom októbra 1943.

"Ale potom sa im stane to, čo Nemecku, zameníme nemecký protektorát za ruský," pokračoval priam prorocky. „Sovieti budú nenávidení tak ako Nemci a náš budúci pomer sa pokazí navždy,“ vystríhal Beneš.

Svoje obavy zaháňal presvedčovaním seba aj okolia, že vojna Stalina zmenila, čo sa prejavilo i v jeho proslovanskej rétorike a v zahraničnej politike. Od roku 1941 začala Moskva organizovať všeslovanské kongresy, potláčať podporu Komunistickej internacionály a zdôrazňovať slovanský charakter Ruska.

Podľa českého historika Jana Kuklíka to padlo na úrodnú pôdu v prvom rade na československú politiku v exile. Beneš sa v tom čase už netajil tým, že obnovené Československo by malo byť slovanským štátom Čechov, Slovákov a karpatských Rusínov, bez Nemcov a Maďarov.

Ba aj spojeneckú zmluvu ČSR so ZSSR chápal ako „začiatok novej, veľmi dôležitej fázy pre všetkých Slovanov“ – ako telegrafoval z Moskvy exilovej vláde do Londýna. Zrejme očakával, že podobné zmluvy podpíšu vlády ďalších slovanských štátov, predovšetkým Poľska.

Decembrová Moskva roku 1943 mala na Beneša nezvyčajný účinok. „Ako keby v nej zabudol na svoju podozrievavosť voči komunistom,“ poznamenal si Táborský.

Určite k tomu prispel priebeh dvanásťdňovej návštevy, atmosféra, ktorá ju obklopovala od samého začiatku až do konca. Už prijatie Beneša a jeho sprievodu 11. decembra na peróne Kurskej stanice v Moskve bolo bezprecedentné. Československého prezidenta v exile vítali ako najvyššieho predstaviteľa nejakej mocnosti so všetkými poctami. S hymnami oboch krajín, s nastúpenou čestnou strážou a jej prehliadkou atď. To sa Benešovi nestalo v Spojených štátoch, a keď v októbri 1939 pricestoval z Londýna do Paríža, francúzsky premiér Edouard Daladier odmietol s Benešom rokovať…

Ale vráťme sa k jeho ceste do Moskvy. Po dohode so sovietskou vládou zvolil Beneš južnú trasu, letel z Londýna cez Bagdad a Teherán do Baku a odtiaľ vlakom do Moskvy. Na stanici ho o 10. hodine dopoludnia vítalo 16 predstaviteľov sovietskej vlády a diplomatického zboru na čele s Molotovom.

Po ubytovaní v reprezentačnej vile nasledovalo už o druhej hodine popoludní prijatie u predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR (neoficiálneho prezidenta) Michaila Kalinina. Večer sa konal v Kremli prvý banket na počesť vysokopostaveného hosťa. Na ňom sa už objavil aj Stalin. „S Benešom sa pozdravil ako so starým známym,“ spomínal Smutný. Rovnako veľkolepé až honosné boli rozlúčkové podujatia usporiadané pred odchodom československej delegácie 23. decembra. Ako keby ani nebola vojna…

So Stalinom som sa musel dohodnúť
Krátko po návšteve Moskvy, ešte cestou späť do Londýna, sa Beneš stretol s francúzskym generálom Charlom de Gaullom. Vysvetľoval mu (podľa memoárov generála) zmysel spojeneckej zmluvy so ZSSR takto: „Pozrite sa na mapu. Rusi sa blížia ku Karpatom a západné štáty doteraz nie sú pripravené na vylodenie vo Francúzsku. Moju krajinu teda oslobodí Červená armáda. Aby som v nej mohol nastoliť svoju vládu, musím sa dohodnúť so Stalinom, čo som práve urobil.“ A vzápätí dodal: „Československý štát má nádej na obrodu len za pomoci spojenectva s Moskvou.“

Generál Viest si o podpise zmluvy do denníka poznamenal toto: „Jej význam sa pre nás nedá ani oceniť, lebo svojím spôsobom sme prvým štátom, ktorý sa s Ruskom dostáva do priateľského a spojeneckého pomeru. Ale znamená tiež zaistenie našej bezpečnosti a samostatnosti aj do budúcnosti.“

Zopakujme si otázku z úvodu a hľadajme odpoveď: Bol v tom len racionálny kalkul alebo aj kus naivity? Často sa hovorí, že dohodnúť sa musia dvaja, už menej často, že obaja by si mali dohodu ctiť a dôsledne ju dodržiavať. Dejiny učia: len málokedy to platí v prípadoch, keď jedna zmluvná strana je veľmoc a druhá malý štát…

Ako Stalin pobláznil Beneša
Už v polovici júna 1935 pri jeho prvej ceste do Sovietskeho zväzu sa hostitelia pokúšali Edvarda Beneša ohúriť vymoženosťami krajiny, ktorá mala komunistickú prezývku, kde zajtra už znamená včera. Vtedy bol ešte ministrom zahraničných vecí ČSR a prišiel ratifikovať zmluvu o vzájomnej pomoci s Moskvou, ktorú podpísali v Prahe.

Sovieti mu zorganizovali prehliadku niekoľkých veľkých miest, okrem Moskvy ešte Leningradu (dnes Petrohrad), Kyjeva a Charkova. Ukazovali mu len to, čo chceli, aby videl – špičkové fabriky, vzorové kolchozy, nové metro, divadlá a pod. Na miestach , ktorými prechádzali a hosť ich nesmel vidieť, postavili podľa starého ruského zvyku tzv. potemkinovské dediny. Prvýkrát ich dal vystavať generál Grigorij Potemkin ešte pred 240 rokmi na niektorých úsekoch trás, ktorou cárovná Katarína II. sprevádzaná rakúskym cisárom Jozefom II. cestovala na Krym. O čo vlastne išlo?

Generál pozval do Petrohradu 40 šikovných maliarov, ktorí pozdĺž Dnepra, po ktorom plávali lode s cárskou suitou, namaľovali kulisy romantických dedín s pokojne pasúcim sa dobytkom, so sviatočne vyobliekanými dedinčanmi a pod. V mladom cisárovi to zanechalo silný dojem a nadšený bol o takmer 150 rokov neskôr aj šéf československej diplomacie.

Samozrejme, Beneš netušil, že naletel, podobne ako netušili, že naleteli týmto sovietskym praktikám „retušovania“ sovietskej skutočnosti Romain Rolland, Louis Aragon, Anatole France či ďalší majstri pera, ktorých Stalinovi odborníci na propagandu pozvali, hostili a ukazovali iba to, čo zodpovedalo „správnemu“ obrazu sovietskeho Ruska. Nesmeli sa nič dozvedieť o „červenom terore“, o hrubých prechmatoch kolektivizácie alebo o gulagoch.

Až oveľa neskôr sprístupnené sovietske archívy potvrdili, že sa všetko dialo práve takto a nie inak. Beneš v roku 1935 uveril, že Sovietsky zväz napreduje míľovými krokmi, s čím sa vyznal nielen hostiteľom, ale aj verejne – médiám.

O osem rokov neskôr Sovieti už nemohli prezidentovi Benešovi ukázať okrem Moskvy aj ďalšie ruské či ukrajinské mestá. Boli zničené nemeckými agresormi alebo sa v nich ešte bojovalo. Moskvu mu však predstavili ako výkladnú skriňu krajiny a všetko nahradili až bezbrehou pohostinnosťou.

Štátny banket v Kremli pozostával zo 16 chodov, čo sa nedalo ani zďaleka porovnať s podmienkami, ktoré exilovej československej vláde poskytoval počas vojny Londýn. Hodovalo sa ešte aj na predstavení opery vo Veľkom divadle. Stalin nechcel, aby obecenstvo vedelo, že je tam, preto sedel s Benešom v oddelenej miestnosti, kde ho mohli vidieť len herci z pódia.

„Od roku 1935, keď som tam bol prvýkrát, je všade obrovská zmena,“ referoval na zasadnutí exilovej vlády v Londýne po návrate z Moskvy. „Neočakával som, že moje vtedajšie optimistické názory o Rusku sa ukážu až v takej miere pravdivé,“ podčiarkol.

Zdalo sa, že Benešova viera v posun Sovietskeho zväzu správnym smerom je neotrasiteľná. O to väčšie sklamanie musel prežívať v roku 1947 (keď mu Stalin prekazil prijatie Marshallovho plánu) a najmä vo februári nasledujúceho roku po štátnom prevrate.

VLADIMÍR JANCURA 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/691384-dohoda-benesa-so-stalinom-zmluva-s-diablom-alebo-s-osloboditelom/

foto:
Podpis spojeneckej zmluvy. V popredí Molotov. Vzadu stoja sprava Stalin vedľa Beneša.
zdroj: SLOVAKIA.MID.RU