Rozhovor: Poloniny tak skoro na úrovni Slovenského raja či Tatier nebudú, ale turistický ruch sa tam rozvíja

12.05.2024


Keď sa Eva Kocanová vrátila zo Španielska, kde pracovala, začala v Poloninách organizovať zážitkové podujatie. Svoj koncept postavila na tom, že miestni remeselníci a aktívni ľudia vytvárajú program pre turistov a tí im za to priamo platia.

Po úspešných predošlých ročníkoch sa ponuku aktivít rozhodla rozšíriť na celý rok a pod značkou Objavte začala organizovať akcie aj v ďalších regiónoch východného Slovenska, tento rok pribudol Gemer.

„Neprišli sme ukázať, ako si žijú, a hodnotiť ich podľa volebných výsledkov, ale ukázať, že sú tam šikovní a super ľudia, ktorí sú inovatívni a pracovití,“ hovorí Eva Kocanová.

V rozhovore sa rozprávame aj o tom:

aké boli začiatky podujatia Objavte Poloniny;
prečo na jej nápad remeselníci a starostovia spočiatku reagovali rozpačito;
dokedy sa Poloniny nemusia obávať masového turizmu;
ako ľudia v odľahlejších regiónoch vnímajú turistov;
a čo by rozvoju cestovného ruchu mohlo pomôcť.
Študovali ste strategický manažment v Bratislave a roky ste pôsobili v zahraničnom obchode v Španielsku. Čo vás priviedlo späť?

Boli v tom rodinné a súkromné dôvody, no hlavne sa vo mne ozval lokálpatriotizmus. V Španielsku som pracovala vo firme, ktorá predávala produkty pre autoservisy, a tie sme vyvážali do mnohých krajín po svete. Tým, že pochádzam zo Slovenska, som cestovala do východnej Európy, kde som stretla množstvo šikovných ľudí a firiem. Vtedy som pochopila, že tieto krajiny nepotrebujú španielske produkty a mnohé veci si dokážu vyrobiť samy.

Do akých krajín ste cestovali?

Do krajín bývalého Sovietskeho zväzu vrátane strednej Európy, Balkánu či juhovýchodu Ázie. Svoju prácu som mala veľmi rada, pretože týždeň som bola v Španielsku a týždeň na cestách. Veľakrát som prišla aj na Slovensko, kde som videla, že má svoju hodnotu, a začalo mi prekážať, že túto hodnotu vytváram v cudzej krajine. Paradoxne práve v Španielsku som si uvedomila aj svoju rusínsku identitu.

Ako sa to stalo?

Žila som v neveľkej provincii Astúria v meste Gijón, ktorá je v rámci Španielska počtom obyvateľov a ekonomickou silou porovnateľná s východným Slovenskom. Medzi priateľmi som mala ľudí, ktorí sa venovali lokálnej menšine, jej kultúre a angažovali sa v ochrane ich jazyka. Jeden kamarát mi raz rozprával o jednej zaujímavej menšine vo východnej Európe, o ktorej som nikdy nepočula. Až keď mi ukázal na mape regióny, kde žijú, s úsmevom som pochopila, že hovorí o Rusínoch.

Rusíni sú tiež menšinou, ktorá nikdy nemala vlastný štát, hoci má vlastnú náboženskú, kultúrnu aj jazykovú identitu. Mnohí z nich emigrovali do zahraničia alebo do väčších miest na východe Slovenska, ako napríklad moji rodiča, ktorí sa usadili v Košiciach, kde som sa narodila a vyrastala. Generácie narodené v mestách stratili kontakt s vlastnými koreňmi, čom som pochopila až v Španielsku. Keď sa ma priatelia pýtali na môj pôvod, vôbec som nedokázala reagovať na ich otázky. Uvedomila som si, že o svojej rodinnej identite nič neviem a dovtedy som si ju ani neuvedomovala. Vedela som, že by som to mala napraviť.


Eva Kocanová. Foto N – Peter Lázár
Po návrate domov ste pracovali v oblastnej organizácii cestovného ruchu v Košiciach a počas pandémie ste začali organizovať podujatie Objavte Poloniny. Ako to vzniklo? Spojili sa v tom tieto vaše motivácie?

Áno, celé sa to poskladalo. Prvý impulz prišiel od môjho známeho Roba Vica, ktorý v roku 2020 prišiel so zámerom usporiadať podujatie pre Rusínov. Súviselo to so sčítaním obyvateľstva v roku 2021, keď bola možnosť uznať druhú národnosť a on chcel urobiť niečo veľké, aby zviditeľnil Rusínov. Navrhol zorganizovať cyklopodujatie naprieč všetkými väčšími rusínskymi obcami. Bolo mi to sympatické, ale zdalo sa mi to príliš veľké a zložité na organizáciu, keďže išlo niekoľko desiatok dedín. Premýšľala som, že by bolo fajn uchopiť jeho nápad na menšom území, a vybrala som si Poloniny.

Čím vás Poloniny zaujali?

Je to turistická destinácia s nevyužitým potenciálom. Poloniny majú Národný park a Park tmavej oblohy s najtmavším miestom na Slovensku aj destinačnú značku Poloniny Neskutočne skutočné a aj vypracovanú stratégiu prírodného turizmu, no mnohí ľudia o regióne prakticky nič nevedeli alebo tam nikdy neboli. Brala som to ako výzvu.

V Poloninách ste vymysleli koncept zážitkového podujatia, počas ktorého miestni obyvatelia vytvárajú program pre turistov a tí im za to priamo zaplatia. Kde ste našli inšpiráciu?

Nikde, išli sme racionálnou úvahou. Vedela som, že ak chcem robiť niečo v Poloninách, musí to byť spojené s turizmom a zároveň obyvatelia z toho musia mať benefity. Pochopila som, že ak tie benefity majú byť spojené s turistami, znamená to, že turisti musia v regióne nechať peniaze.

Oslovila som Soňu Kožárovú z Prešovského samosprávneho kraja, s ktorou som predtým spolupracovala na projekte Svätomariánskej púte, a uvažovali sme, ako dostať peniaze priamo k ľuďom. Premýšľali sme nad krčmami alebo ubytovaním, ale týchto tam bolo iba zopár, tak sme si povedali, že nájdeme remeselníkov, ktorí budú predvádzať svoje zručnosti, a ľudia im za to zaplatia.

Môžete priblížiť, ako to celé prebieha?

Vytvorili sme webovú stránku, ktorá funguje ako rezervačný systém, a sústredili sme tam všetky zážitky. Ľudia si jednoducho vyhľadajú, čo ich zaujíma, vyberú termín a zaplatia za to online ako v bežnom e-shope. Napokon dostanú lístky s kontaktom na remeselníka a on zároveň dostane avízo, že k nemu domov niekto príde.

Čiže to fungujete približne ako napríklad Booking, kde si ľudia rezervujú ubytovanie.

Presne. Výhodou je, že návštevník si program sám vyskladá a peniaze ostávajú remeselníkovi. Po zaplatení idú najprv k nám, na konci podujatia urobíme vyúčtovanie a 80 percent z ceny zážitku ide priamo remeselníkom, s ktorými máme urobené zmluvy. Zvyšok si nechávame, aby sme mohli fungovať – a financujeme z toho marketing a propagáciu podujatia.

Snažili sme sa tým otočiť klasický koncept podobných akcií, ktoré fungujú na napríklad na eurofondoch. Z nich sa zafinancuje festival aj všetci účinkujúci. Problém je, že ak zrazu nie sú eurofondy, nie je ani podujatie. Preto sme sa na to pozreli inak; chceli sme, aby peniaze do regiónu išli pravidelne od návštevníkov a bolo to udržateľné aj do budúcna.

Počas prvého ročníka ste do podujatia zahrnuli desiatku remeselníkov, dnes ich je tridsať. Sú remeslá v tomto regióne stále živé?

Sú ľudia, ktorí sa ich snažia uchovávať, hoci ich nie je veľa. Najviac je tu remeselníkov, ktorí vyrábajú produkty z dreva, napríklad drevené hudobné nástroje, ako píšťaly či fujary. Okrem nich sú živé remeslá, ktoré nájdeme v každej časti Slovenska a vychádzajú zo základných potrieb ako jedenie, ošatenie či stavanie príbytkov. Nám sa podarilo nájsť ľudí, ktorí varia tradičné jedlá, venujú sa plsteniu z ovčej vlny, tkajú na krosnách, pečú chlieb či budujú slamené strechy. Okrem remeselníkov sme oslovili aj Národný park Poloniny, ktorý nám poskytol sprievodcov, keďže niektoré časti pralesa – ako napríklad Rožok – sa dajú navštíviť len v sprievode personálu.

Ako ste nachádzali remeselníkov?

Išli sme na to metodicky. Stiahli sme si všetky strategické dokumenty a koncepcie cestovného ruchu o Poloninách. Medzitým sme našli aj dokument občianskeho združenia Detská organizácia Fénix, ktoré malo zmapovaných niekoľko remeselníkov v regióne. Ďalších sme našli cez odporúčania. Išli sme k nim domov, dali sme si s nimi kávu, vysvetlili náš zámer a snažili sme sa ich presvedčiť, aby sa k nám pridali.

Ako vás prijali?

Spočiatku boli rezervovaní a v akomsi vyčkávacom móde. Súvisí to s tým, že v minulosti boli zvyknutí predvádzať zručnosti na jarmokoch a folklórnych festivaloch v rámci vopred zaplatených akcií, ale neboli zvyknutí dostávať peniaze priamo od ľudí. To bola vec, ktorú im najdlhšie trvalo uchopiť – brať peniaze za to, že niekomu niečo ukážu, keď mu to môžu ukázať zadarmo. Aj preto sme za nimi išli s tým, aby si to aspoň skúsili počas jedného víkendu a potom sa uvidí. Ukázalo sa, že to bol dobrý krok. Ľudia si zrejme povedali, že nemajú čo stratiť. Zároveň sme urobili aj krátku prezentáciu pre starostov zapojených obcí.

Čo vám na to starostovia povedali?

Pýtali sa nás, čo z toho budú mať, a v hlavách rátali výdavky. Napríklad jeden zo starostov mi vravel, že k nim chodia klasickí turisti s ruksakom, ktorí si prejdú okolie, oddýchnu si pri altánku, nechajú tam odpadky, za ktoré však obce musia platiť. Je zaujímavá vec, že pohľad ľudí, ktorí chcú robiť rozvoj cestovného ruchu alebo regiónu, sa nie vždy stretne s reálnymi potrebami miestnych a veci, ktoré považujú za dobrý nápad, sa obyvateľom a starostom nemusia pozdávať. Napokon sa nám podarilo väčšinu dostať na našu stranu.

Podujatie Objavte Poloniny spočiatku prebiehalo v desiatich dedinách v Uličskej doline vrátane najvýchodnejšej obce Nová Sedlica, v priebehu rokov ste však pridali ďalšie lokality. Podľa čoho ste ich vyberali?

Podľa toho, kde sme našli najviac „zážitkárov“, ako voláme remeselníkov. Hlásili sa nám zážitkári aj zo Sniny či z Kolonice a spočiatku sme sa ich snažili presunúť do Uliča, kde sme im urobili provizórne zázemie, zvyšok remeselníkov bol u seba doma. Teraz však už takmer každý chce byť doma, preto sa aj festival rozrastá geograficky do ďalších dolín, hoci hlavný stan aj naďalej máme v Uliči, kde prebiehajú aktivity pre rodiny s deťmi aj sprievodný program.

Festival primárne ponúka zážitky, uvažovali ste nad tým, čo s ubytovaním a so stravovaním? 

Premýšľali sme, ako to uchopiť, a napokon sme na webe zverejnili zoznam, v ktorom sú všetky dostupné penzióny a apartmány či reštaurácie, ktoré by mohli návštevníci využiť. V prvých rokoch bol problém v tom, že v Poloninách bolo veľmi málo ubytovacích kapacít. Kedysi bol jeden penzión v Uliči a druhý v Novej Sedlici a ešte zopár chalúp. Aj preto sme nemohli mať viac návštevníkov, lebo nemali kde bývať. Niektorí preto bývali aj v Humennom – vzdialenom hodinu – a dochádzali odtiaľ.

To sa teraz našťastie zlepšilo, pretože vďaka eurofondom a podpore z ministerstva hospodárstva sa v priebehu dvoch rokov postavilo viacero nových penziónov. V okrese Snina pribudli asi dve stovky postelí. Som preto zvedavá, ako dopadne táto sezóna, keďže penzióny museli skolaudovať do konca minulého roka; tento rok by teda už mali byť v prevádzke.

Cestovnému ruchu sa v Poloninách venujete od roku 2020, doposiaľ ste fungovali ako občianske združenie Také naše, ale pred pár dňami ste založili aj cestovnú kanceláriu. Prečo práve teraz?

Vychádzalo to z nášho prvotného zámeru robiť cestovný ruch s nadšením. Keď sme dokončili prvý ročník Objavte Poloniny, „zážitkári“ sami od seba začali plánovať ďalší. Ten bol z hľadiska atmosféry ešte lepší, no potom prišiel tretí ročník, ktorý bol horší, pretože sa otvorili hranice a ľudia odišli na dovolenky do zahraničia. Nevedeli sme, čo ďalej, no vďaka tomu, že miestni podujatie začali vnímať ako tradíciu, sme urobili aj štvrtý ročník.

Medzitým sa k nám do tímu pridala Katka Romanová a na konci minulého ročníka sme si povedali, že to buď po piatom ročníku zabalíme, alebo to posunieme na vyššiu úroveň a začneme robiť niečo väčšie. Vybrali sme si druhú a náročnejšiu cestu. Zhodli sme sa, že to nebude iba niekoľkodňový festival Objavte Poloniny, ale koncept Objavte, v rámci ktorého vytvoríme celosezónnu ponuku a začneme propagovať aj ďalšie regióny.


Z akcie Objavte Poloniny. Foto – archív Evy Kocanovej

Z akcie Objavte Poloniny. Foto – Peter Filakovský
Už vlani ste ponuku rozšírili aj do Bardejova, tento rok pribudol Gemer, kde okrem ponuky remeselníkov a malých podnikateľov chystáte aj koncert či literárnu besedu. Aké sú z hľadiska cestovného ruchu špecifiká týchto regiónov?

Sú veľmi odlišné, no to, čo ich spája, je ich nenaplnený potenciál. Poloniny sú čisto prírodná destinácia, kde bolo veľmi málo služieb a doposiaľ aj málo ubytovania. Gemer je zasa zaujímavý prírodnými krásami či priemyselným dedičstvom, ale je tam aj veľa umenia, keďže tam žili bohaté rody, ktoré podporovali tvorbu umeleckých diel. Z nejakého dôvodu tam však turizmus funguje veľmi slabo.

Podobne je na tom Bardejov. Napriek tomu, že stredoveké centrum mesta je od roku 2000 zapísané medzi lokality Svetového dedičstva UNESCO, má nádhernú baziliku či kúpele, no v jeho centre nenájdete davy turistov. Vybrali sme sa tam aj preto, že je to mestská destinácia a chceli sme si overiť, či náš koncept, ktorý je postavený na výnimočných lokálnych ľuďoch, je možné aplikovať aj v meste.

Čo ste zistili?

Že sa to dá. Bardejov sme takmer vôbec nekomunikovali ako UNESCO mesto. Ani sme nevyzdvihovali Baziliku svätého Egídia, Bardejovské kúpele či príbeh spojený s princeznou Sisi, teda nič z toho, čo súvisí s tradičným vnímaním mesta. V našej ponuke bol akademický sochár a reštaurátor, ľudia, ktorí varili regionálne jedlá, vyrábali gastro produkty, venujú sa grafickému dizajnu, či výrobca gitár. Návštevníci o ich zážitky mali záujem.

Pre nás to bolo dôležité zistenie aj preto, že všetky tieto regióny trpia tým, že návštevníci si zväčša urobia prehliadku pamiatok alebo zájdu na túru a dajú si kávu, maximálne obed, ak je v okolí dobrá reštaurácia, a odídu. V Bardejove sme však zistili, že mesto sa dá predať a odprezentovať aj mimo klasickej prehliadky, a predpokladáme, že koncept sa bude dať uplatniť aj v iných regiónoch, keďže je postavený na miestnych ľuďoch – a tí sú špecifickí v každom regióne.

Už v rámci podujatia v Poloninách ste spracovali aj rôzne materiály či mapy s tipmi, ktoré ste ponúkali turistom, a spomínali ste mi, že podobne chcete postupovať aj v ďalších regiónoch. Nie je to aktivita, ktorou v podstate suplujete činnosť verejných organizácií zodpovedných za rozvoj cestovného ruchu? 

Tento stav je odrazom viacerých faktorov. V prvom rade je to spôsobené tým, že destináciám, v ktorých pôsobíme, chýba lokálny líder, ktorý by ich podchytil a sieťoval miestnych aktérov. Mali by to zastrešiť ľudia v rámci nejakej organizácie, ktorá je financovaná štátom.

Túto úlohu majú plniť oblastné organizácie cestovného ruchu, lenže tie nefungujú veľmi dobre kvôli zlému legislatívnemu nastaveniu od štátu, sú podfinancované a personálne poddimenzované. Druhou vecou je aj prístup samosprávnych krajov, ktorých financovanie cestovného ruchu z hľadiska investícií a podpory podujatí je veľmi rôznorodé a nie vždy konzistentné. Napríklad Košický kraj má veľmi dobrú dotačnú schému pre cestovný ruch vďaka programu Terra Incognita, výraznú podporu má aj Banskobystrický kraj, no v Prešovskom kraji dotačná podpora smerom k turizmu nefunguje takmer vôbec. Nie vždy to preto funguje tak, ako by malo, a preto túto činnosť do určitej miery dopĺňame my.

Ako to prebieha?

Zhovárame sa s miestnymi a snažíme sa zmapovať kľúčových aktérov, ako remeselníkov, podnikateľov či rôznych šikovných a aktívnych ľudí. Na základe toho vytvárame dôslednú databázu, s aktérmi udržiavame kontakt, zoznamujeme ich navzájom a preposielame informácie. Takýmto spôsobom sa snažíme vytvoriť ucelený ekosystém. Stále je to však snaha len jednej neziskovky a nie systémové riešenie.

V minulosti ste pracovali aj v prešovskej kancelárii pre plán obnovy, kde ste pôsobili ako kontaktný bod medzi úradom vlády, ministerstvami a samosprávami, takže máte skúsenosť aj s prácou v štátnej sfére. Často sa o cestovnom ruchu hovorí, že má potenciál rozvíjať regióny, ale ako si to reálne predstaviť? 

Z mojej skúsenosti to musí byť niečo ako presýpacie hodiny. Cestovný ruch je špecifický tým, že keď návštevník niekam príde, vníma cieľovú stanicu ako dovolenkovú destináciu. Očakáva, že ulice budú čisté, že tam nájde kvalitné služby a dobré reštaurácie s príjemnou obsluhou. Ak niečo z toho nebude fungovať, zanechá to v ňom zlý dojem a do destinácie sa už viac nemusí vrátiť. Dôležité pritom je, že jeho nezaujíma, kto konkrétne je zodpovedný za jeho zlú skúsenosť, a ani to, že kvalitu služieb majú na starosti rôzne subjekty.

Tým chcem povedať, že všetci v destinácii sme na jednej lodi. Je to tímová práca. Musíme navzájom spolupracovať a vnímať svoje potreby. Znamená to, že tí, ktorí sú hore, musia vnímať potreby zdola a zasa tí, ktorí sú dole, chápať, že aj samospráva a štát majú svoje obmedzenia a nedá sa všetko urobiť lusknutím prstami. Tieto procesy sú oveľa zložitejšie.

Kde vidíte riešenie?

Na úrovni štátu je potrebné do cestovného ruchu naliať podstatný balík peňazí, ktorý by mal byť určený na infraštruktúru, ale aj na neinfraštruktúrne veci ako mäkké aktivity a marketing. Okrem toho treba nastaviť krajské a oblastné organizácie cestovného ruchu, ktoré by mali mať viac peňazí, personálu a zároveň odborného personálu, pričom oni by mali byť tí, ktorí budú sieťovať drobných aktérov v regiónoch.

Okrem toho je dôležité, aby každý aktér cestovného ruchu bol členom oblastnej organizácie, a to preto, aby sa čiastočne aj podieľal na jeho financovaní formou príspevku. Celé to musí byť horizontálne aj vertikálne prepojené, založené na spolupráci.

Aké máte očakávania od nového ministerstva cestovného ruchu a športu?

Nádejam sa, že sa tým niečo zlepší, lebo keď už je ministerstvo špeciálne zamerané na cestovný ruch, tak bude mať priestor na to, aby to nastavilo legislatívne aj finančne a zabezpečilo aj atraktívnu a konzistentnú propagáciu Slovenska v zahraničí.


Z akcie Objavte Poloniny. Foto – archív Objavte Poloniny

Z akcie Objavte Poloniny. Foto – archív Objavte Poloniny
V Poloninách pôsobíte päť rokov. Zmenili sa za ten čas? Podarilo sa vám z nich urobiť turistickú destináciu?

Určite sa niečo zmenilo k lepšiemu, hoci na úrovni Slovenského raja či Tatier tak skoro Poloniny nebudú. Myslím si však, že získali na atraktivite, a zároveň vidieť, že miestni sa posunuli ďalej. Prejavuje sa to tým, že niekto si vylepšil priestory, aby turistom ponúkol svoj zážitok v krajšom prostredí, ďalší si vytvoril značku prírodnej kozmetiky, niekto zasa vylepšil marketing a jedni si napríklad kúpili starší dom, v ktorom chcú zriadiť remeselné centrum. Popritom začínajú vznikať aj nové služby, ako požičovne e-bikov či sprevádzanie za prírodnými zážitkami.

Všetko sú to drobné kroky, vďaka ktorým vidieť rozvoj. Myslím si však, že až najbližšie tri sezóny ukážu, kam sa to vyvíja. Vtedy bude jasnejšie, ako rýchlo rozvoj bude prebiehať a či to nebude až príliš.

Neobávate sa, že v Poloninách nastane masový turizmus?

Je to najčastejšia otázka, ktorú dostávam, a vždy na ňu odpovedám, že masový turizmus vzniká tam, kde je masová atrakcia. Pokiaľ si v Poloninách nepostavíme masovú atrakciu, ktorá bude schopná poňať za deň stovky turistov, tak masový cestovný ruch nebude mať kde vzniknúť.

Náš festival patrí tiež medzi tie menšie. Najviac ľudí sme mali vlani, keď prišlo do päťsto platiacich návštevníkov, ale každý z nich absolvoval viacero aktivít, čiže v súhrne je to aj viac predaných lístkov. Keď sme si zrátali všetkých ľudí za štyri roky nášho fungovania, ktorí v regióne nechali približne tridsať eur na deň, tak nám vyšlo, že do regiónu sme priniesli asi 100-tisíc eur.

Ľudia v regiónoch vnímajú turizmus ako niečo pozitívne, ale zväčša na turistov zároveň nie sú pripravení. S akým názorom ste sa stretli vy?

Je to uhol pohľadu. Lebo ubytovatelia alebo remeselníci, ktorí majú turistov a zarobia si na nich, turistov chcú. Tí, ktorí prídu so stánkom na festival a zarobia si peniaze, tak tí ich chcú čo najviac. Zvyšok obyvateľov turistov víta, lebo je vďaka nim živo v obci, ale zároveň chcú mať pokoj.

Kde vidíte kompromis?

Celé je to o tom navzájom sa počúvať a vnímať aj druhú stranu. Miestni majú napríklad aj nepriame benefity. Keď cez sezónu do regiónu príde tisíc ľudí, tak veľa z nich počas návštevy zájde do potravín a do krčmy. Miestni to možno nevidia, ale prevádzka obchodu či krčmy často funguje aj vďaka turistom, keďže v lete si privyrobia, aby mohli prežiť aj obdobie mimo sezóny. Nie je to priamy prínos pre obyvateľov, ale nepriamy benefit.

Zároveň je však potrebné rešpektovať aj miestnych obyvateľov. Nedávno sa vo Vlkolínci stalo, že ľudia sa tam právom sťažovali na to, že im turisti zvyknú vojsť do domu. Keď je niekto na dovolenke alebo na výlete, mal by sa správať ako na návšteve a brať ohľad na život obyvateľov. Je to bežná ohľaduplnosť.

V rámci podujatia Objavte Gemer aktivity pripravujete aj v Above a v okolí Turne nad Bodvou, okrem toho ponuku tohtoročného festivalu v Poloninách rozširujete na celé leto a spájate ho s regiónom Medzilaboriec, Stropkova či Svidníka a v rámci príprav na budúcu sezónu už teraz robíte prieskum na juhovýchodnom Slovensku. Všetko sú to pritom oblasti s odlivom mladých, nezamestnanosťou, ale aj so zlou dostupnosťou či infraštruktúrou. Podľa čoho si vaše destinácie vyberáte?

Tieto lokality sú zaujímavé tým, že sú iné. Je v nich pekná príroda a sú autentické a nemasové. Exponované a turisticky vyhľadávané či známe lokality nie sú pre nás veľmi zaujímavé, keďže ich ľudia už poznajú.

Druhou vecou je téma regionálneho rozvoja. Rozvoj totiž, prirodzene, prebieha od centra k periférii, od hlavného mesta do zvyšku krajiny, od väčších miest smerom na vidiek, ale do určitej miery musí ísť rovnomerne aj v tých skutočne okrajových oblastiach krajiny. Tým, že žijem na východe, vnímam východné hranice ako okrajové regióny, no také nájdeme naprieč celým Slovenskom, pričom sa musia rozvíjať približne rovnako ako centrá. A keď na toto nebudeme brať ohľad, tak sa nám súdržnosť v krajine rozpadne.

Máte pocit, že tieto regióny nedostávajú toľko pozornosti?

Samozrejme, teraz to vidieť aj spoločensky, pretože to, čo hovoria sociologické výskumy, vidíme na vlastné oči. Ľudia v okrajových častiach Slovenska totiž len minimálne ťažili z toho, kam sme sa za tridsať rokov dostali. Na Slovensku sa síce teraz žije najlepšie, ako sa nám žilo za posledných sto rokov, ale sú veľké rozdiely, komu sa žije o koľko lepšie.

Chcem tým povedať, že okrajové oblasti nejdú takou rýchlosťou, ako by mali, a je to aj preto, lebo nedostávajú potrebné verejné investície. V prípade Polonín sa to prejavuje napríklad tým, že stále nie je pitná voda. Ako môže Poloninám, ktoré majú vodnú nádrž Starina, ktorá v podstate zásobuje celý východ, chýbať pitná voda? A to isté platí aj o kanalizácii, ktorá mnohým domácnostiam chýba.

Preto sme sa vybrali aj do týchto oblastí, aby sme poukázali na ich hodnotu. Neprišli sme ukázať, ako si žijú, a hodnotiť ich podľa volebných výsledkov, ale ukázať, že sú tam šikovní a super ľudia, ktorí sú inovatívni a pracovití. Akurát majú smolu, že tí, ktorí by mali zabezpečiť, aby dostali verejné zdroje, to pre nich za niekoľko volebných období neurobili.

Kedy ste si povedali, že práca, ktorú robíte, vás napĺňa a že bol dobrý krok, keď ste sa vrátili na Slovensko?

Na konci prvého ročníka Objavte Poloniny, keď sme si v nedeľu sadli so „zážitkármi“ a pýtali sme sa ich, ako sa im to páčilo. Vraveli nám, že boli nadšení z ľudí, a sami si začali plánovať druhý ročník. Dovtedy v tomto regióne panovalo skôr neutrálne alebo jemne negatívne naladenie k turistom. Napokon boli z návštevníkov nadšení, čo platilo aj opačne zo strany turistov.

Okrem toho som si pri svojej práci uvedomila, že sa stierajú rozdiely medzi vidiekom a mestom. Za tie roky sa mi totiž potvrdilo, že sme rovnocenní, učíme sa od seba a vieme spolu robiť pekné veci, zároveň medzi nami vznikli priateľské vzťahy. Vnímam to ako spoločný ťah na bránu a to ma na tom celom najviac motivuje.

Eva Kocanová (1980),
pochádza z Košíc, absolvovala Fakultu manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave, kde študovala strategický manažment. Po škole žila sedem rokov v Španielsku, kde sa venovala zahraničnému obchodu predovšetkým v oblasti strednej a východnej Európy a krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
V súčasnosti sa venuje regionálnemu rozvoju v občianskom združení Také naše, ktoré organizuje podujatia pod značkou Objavte na východnom Slovensku. Nedávno v rámci svojich aktivít začala v oblasti rozvoja kapacít regionálnych aktérov v cestovnom ruchu spolupracovať aj so Svetovou bankou. Považuje sa za východniarku.


Dávid Gabera, autor

zdroj:
https://dennikn.sk/3981583/poloniny-tak-skoro-na-urovni-slovenskeho-raja-ci-tatier-nebudu-ale-turisticky-ruch-sa-tam-rozvija-hovori-eva-kocanova/?ref=inc

foto: V oblasti je viacero drevených chrámov 
zdroj: archív Objavte Poloniny

Aktuality

Zobraziť všetky
14.06.2024

Recenzia: (Ne)zabudnutá história Rusínov

Malé dejiny Rusínov (Ivan Pop, 2020, vydávateľ: o.z. ZIRS) Ivan Pop je uznávaným historikom, politológom, kulturológom, ale hlavne rusínistom, ktorý sa roky venuje problematike rusínskeho národa. Na konte má už viacero knižných publikácií či …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Kardiológ Janko mal rovnaké ochorenie ako Heriban

Zachránilo ho, že včas rozpoznal diagnózu.  Ako poslanec zažil piatich primátorov. Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Prof. Peter Švorc: MOJA CESTA KU KRAJINSKEJ HRANICI

Medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou Je to už viac ako 30 rokov, keď som sa prvýkrát pustil do poznávania dejín Podkarpatskej Rusi, o ktorej sme sa na vysokej škole počas štúdia na odbore dejepis v 70. a 80. rokoch minulého storočia v podstat…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Rozhovor. Europoslankyňa Yar: Bratislavu východ nezaujíma

Pe RTVS dvíhajú obočie aj v zahraničí Budujú ekocentrum, nemajú kanalizáciu Pochádza zo Sniny, žila v Turecku a ide do Bruselu. V europarlamente bude Slovensko zastupovať aj LUCIA YAR z Progresívneho Slovenska. Bývalá editorka portálu o dian…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Ódor mal v Prešovskom kraji viac krúžkov ako Blaha

Smer si svoje tradičné bašty udržal Uspeli aj Lexmann a Mazurek. PREŠOVSKÝ KRAJ. Voľby do Európskeho parlamentu vyhral v Prešovskom kraji Smer. Darilo sa aj progresívcom, kresťanským demokratom a Republike. Päťpercentný prah by prekročil a…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
08.06.2024

Tomáš Forró a jeho ukrajinský Spev sirén

Veľa hrdinstva, utrpenia, maskulinity, zlyhaní a najmä zemitej reality Reportér Tomáš Forró je podivuhodný zjav v slovenskom novinárskom svete.  So svojimi dvoma metrami, pánskymi trakmi a košeľou nekompromisne zapnutou až ku krku je solit…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


- Moja Paraska v postely lipša jak jej kamaratky, ne mať pryčinu na nych žarlyty/revnuvaty...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať