Doplnený obraz o Podkarpatskej Rusi

Kniha historika Juraja Žadanského Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919 - 1939 prispieva k lepšiemu pochopeniu života rusínskeho obyvateľstva v medzivojnovom období.

Jedným z pozoruhodných fenoménov medzivojnového Československa bola Podkarpatská Rus - územie s rozlohou 12656 km2, na ktorom v roku 1921 žilo okolo 600-tisíc obyvateľov. Najviac z nich - 373000 obyvateľov - bolo Rusínov, 102-tisíc Maďa­rov, 80-tisíc Židov, takmer 20-tisíc Slovákov a Čechov a 10 500 Nemcov. Bola to pomerne pestrá etnická zmes, koniec koncov, ako na susednom východnom Slovensku. Napriek tomu malo východné Slovensko iné postavenie, ale aj inú atmosféru ako Podkarpatská Rus. Pekná príroda, chudobné roľnícke obyvateľstvo, archaický spôsob života na vidieku, džentrictvom zaváňajúce mestečká - to všetko vytváralo osobitú atmosféru, ktorá fascinovala návštevníkov tohto Bo­hom zabudnutého kraja. Bol to, pravdaže prvý dojem, ktorý oslovil českých návštevníkov - vojakov, četní­kov, úradníkov, učiteľov, novinárov, turistov, obchod­níkov i špekulantov, keď prišli služobne alebo len zo zvedavosti zistiť, z akého územia a ľudu sa skladá mladá Československá republika. Každodenný život zakrátko ukázal tvrdú realitu, podivuhodné spojenia ľudí, ktorí vedia seba žili, hospodárili, podnikali, spo­lupracovali i vykorisťovali sa takmer súbežne a pre cu­dzinca priam nepochopiteľne.

Málo známi susedia
Kým slovenská verejnosť sa veľmi nezaujímala o su­sednú Podkarpatskú Rus, česká naopak. Novinári o nej písali články, brožúrky, obsiahlejšie monografie alebo zborníky vznikali z pera odborníkov, ktorí analyzovali jednotlivé oblasti života, ale vo všeobecnosti pomáha­li vytvoriť pomerne čiernobiely obraz Podkarpatskej Rusi a rusínskeho obyvateľstva zvlášť. Čitateľ, a nielen ten dobový, ale aj dnešný, si na základe pomerne boha­tej medzivojnovej literatúry vytváral obraz chudobnej krajiny, krajiny bez priemyslu, s jednoduchými reme­selnými činnosťami, ktoré ledva pokrývali miestny dopyt po remeselníckych výrobkoch. Skutočnosť však bola predsa len trochu odlišná. Faktom zostáva chudobné rusínske obyvateľstvo medzivojnového Československa, ale zas nie obyvateľstvo absolútne odtrhnuté od rôznych priemyselných odvetví, od mo­dernizačných trendov danej doby. O tom všetkom môže presvedčiť kniha slovenského historika a býva­lého riaditeľa trebišovského múzea Juraja Žadanského s názvom Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpat­skej Rusi 1919-1939.

Autor rozčlenil knihu do štyroch hlavných kapitol. Hneď v prvej predkladá proces začlenenia Podkarpat­skej Rusi do Československa, politický život na tomto území a kapitolu uzatvára pripojením Podkarpatskej Rusi, resp. vtedy už Zakarpatskej Ukrajiny, k Soviet­skemu zväzu Zmluvou o odstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu, ktorá vstúpila do plat­nosti 30. januára 1946.

Druhá kapitola s názvom Hospodársky vývoj na Podkarpatskej Rusi je už nosnou kapitolou kni­hy. J. Žadanský sa v nej sústredil na poľnohospodár­stvo, ktoré bolo ťažiskovou hospodárskou činnos­ťou tamojšieho obyvateľstva. Začal charakteristikou poľnohospodárske) činnosti, na ktorú nadviazal po­zemkovou reformou. Ako sa dalo očakávať, dobré úmysly československej vlády zostali viac na papieri ako v skutočnosti. Pozemkovou reformou bol najväčš­mi postihnutý najväčší majiteľ poľnohospodárskych i lesných pozemkov gróf F. K. Schönborn-Buchheim. Pravda, len teoreticky. V skutočnosti sa jej vyhol s pomocou českej Živnobanky. Majetky s rozlohou 131 000 ha od neho odkúpil francúzsko-švajčiarsky koncern a ten s pomocou Živnobanky vytvoril akcio­vú spoločnosť, na čele ktorej stál pôvodný majiteľ tejto pôdy - gróf F. K. Schönborn-Buchheim. Podobné ma­chinácie sa udiali aj pri ďalších väčších vlastníkoch, a tak pozemková reforma, ktorá dávala nádej rusín­skym roľníkom na väčší kus pôdy a väčšiu životnú is­totu, nesplnila svoje poslanie. Žadanský opisuje prie­beh pozemkovej reformy, ktorá čitateľovi z prelomu 20. a 21. storočia pripomína podobné prídelové pro­cesy majetkov po revolúcii 1989. Niekoľko tisíc drob­ných a stredných roľníkov síce získalo niekoľko hek­tárov pôdy, no za cenu zadlženia a nakoniec aj ban­krotu v čase Veľkej hospodárskej krízy.

Čitateľ sa potom dozvedá o lesnom hospodárstve na Podkarpatskej Rusi. Lesy patrili k veľkému prírod­nému bohatstvu krajiny, no československé zákony a prax miestneho československého úradníctva les­ným robotníkom skôr komplikovali život a brali prá­cu, než pomáhali. Do tejto kategórie činností spadalo poloninské pastierske poľnohospodárstvo. Autor cha­rakterizuje život a prácu pastierov síce len v skrom­nej podkapitolke, ale s vystihnutím hlavných čŕt tejto pre Rusínov typickej činnosti. Druhú kapitolu uzatvá­ra analýzou daňového zaťaženia obyvateľov Podkar­patskej Rusi.

Modernizačné trendy
V tretej kapitole sa čitateľ presunie do priemyselnej sféry, a to cez popis prírodných zdrojov, ktoré slúžili vzniku a rozvoju priemyselných činností. Ťažiskovým odvetvím bolo drevárstvo - ťažba a spracovanie dre­va a potom jeho odpredaj, na ktorý sa viazalo napr. pltníctvo. Železiarne, tehelne, tabakový priemysel, mlyny, chemické závody, ťažba hnedého uhlia a soli, pivovarníctvo, ale aj iné priemyselné sféry boli na Podkarpatskej Rusi zastúpené, pravda, v rôznej miere, s rozličným počtom robotníkov, s rozdielnym sociál­nym zabezpečením a s rôznym rastovým potenciálom. Kanadsko-americký historik Paul Róbert Magocsi v knihe Chrbtom k horám, v ktorej prezentuje dejiny Podkarpatskej Rusi v celom ich časovom i problémo­vom priereze, zdôrazňoval, že Podkarpatská Rus, pred­tým nazývaná Uhorská Rus, bola viac-menej rovnaká ako susedné oblasti Uhorska, že jej obyvatelia neboli viazaní len na poľnohospodárstvo a že ani im sa nevy­hla modernizačná vlna vo výrobnej oblasti a následne i v sociálnej a vzdelanostnej. Juraj Žadanský však tlmí Magocsiho „historický optimizmus". A my mu v tom môžeme dať za pravdu. Faktom síce je, že na území Podkarpatskej Rusi existovali výrobné podniky, ktoré dávali prácu tunajším obyvateľom, ale tie napospol neboli v rukách rusínskeho obyvateľstva. A ono tak zostávalo hračkou v rukách majiteľov firiem, podnikov, polí, lesov a pod.

Zaujímavou časťou knihy je podkapitola o cest­nej a železničnej sieti a leteckom spojení Podkar­patskej Rusi s hlavným mestom Československa. Prvé a vlastne jediné letisko bolo neďaleko Užhoro­du. Dostavali ho v roku 1929 a o dva roky neskôr horozšírili. S rozvojom priemyslu bola úzko prepojená elektrifikácia krajiny. Tá bola dlho v katastrofálnom stave, meniť sa začala až v 30. rokoch, keď sa vybudo­vali nové hydroelektrárne, ktoré zásobovali podniky elektrinou. Najrozšírenejšia bola domáca výroba. Au­tor mapuje aj tú a čitateľ sa tak dozvie o živote rusín­skeho obyvateľstva rad zaujímavých informácií, ako napríklad aj o iniciatíve viacerých poslancov národ­ného zhromaždenia, ktorí predložili návrh na prijatie zákona o podpore domáckej výroby, aby tak pomohli tunajšiemu ľudu v zabezpečení jeho živobytia. Zväz učiteliek domácich prác na Podkarpatskej Rusi zas zbieral dávne vzory výšiviek, jednak z dôvodu ich za­chovania pre budúcnosť, jednak s cieľom poskytnúť vzory a motiváciu rusínskym ženám, aby sa venovali aj takejto činnosti.

Autor končí tretiu kapitolu podkapitolkou s ná­zvom Trhové vzťahy. Akákoľvek výroba - priemy­selná, poľnohospodárska či domáca má zmysel len vtedy, keď sa jej produkty dostávajú na trh, predáva­jú sa a kupujú. Žadanský pri analýze tohto procesu zistil, že na Podkarpatskej Rusi v nich zohrávali kľúčo­vú úlohu miestni Židia. Podľa neho sa 25 % židovskej populácie živilo obchodom a zároveň uvádza, s akými komoditami Židia obchodovali najčastejšie. Poukázal aj na bolestnú stránku, ktorá sa na Podkarpatskej Rusi týkala obchodu ako celku, a nielen tu, ale aj na Sloven­sku. Boli to prepravné tarify, ktoré zaťažovali produk­ty z Podkarpatskej Rusi i Slovenska do takej miery, že neboli schopné konkurencie s rovnakými produktmi z Juhoslávie, prípadne aj z iných vzdialených krajín.

Bez idealizovania
Posledná kapitola má názov Sociálny vývoj a štrajkové hnutie na Podkarpatskej Rusi. Československo a jeho vlády urobili pre Podkarpatskú Rus veľa, vybu­dovali sa cesty, železnice, letisko, viaceré priemyselné podniky a priestor pre zárobok poskytovali aj nevýrob­né sféry, nebolo to v konečnom dôsledku toľko, koľko ešte v Uhorsku zanedbaná krajina potrebovala, aby sa aspoň priblížila životnej úrovni českých krajín, ale aj Slovenska. No a keď do povojnového rozvoja negatívne vstúpili kratšie hospodárske krízy a za nimi aj Veľká hospodárska kríza z prelomu 20. a 30. rokov 20. sto­ročia, žiadaná životná úroveň sa tu dvíhala len veľmi pomaly. Krízy, nedostatok práce sa odrážali v raste nezamestnanosti, v nízkych mzdách a nakoniec v cel­kovej biede Rusínov. Aj o tom píše J. Žadanský. Pod­karpatskú Rus medzivojnového (československého) obdobia neidealizuje, popri nesporných pozitívach tu boli aj negatíva, citlivo vnímané najmä v sociálnej oblasti, ktoré využívali a zneužívali opozičné politické strany. J. Žadanský tak popisuje sociálne nepokoje, štrajky a ich výsledky.

Kniha Juraja Žadanského je písaná so znalosťou vecí a dopĺňa takmer už všeobecne známy obraz Pod­karpatskej Rusi o málo známu hospodársku a sociálnu sféru. Prispieva tak k lepšiemu pochopeniu udalostí a života rusínskeho obyvateľstva v medzivojnovom období. Knihu robia čitateľsky príťažlivou aj dobové fotografie, ktoré dokresľujú pomery na Podkarpatskej Rusi.

autor: Peter Švorc (1957)
Zameriava sa na hospodárske a politické dejiny ČSR, na problematiku dejín Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918-1946, na stredoeurópske dejiny 20. storočí so zameraním na národnostnú problematiku a na cirkevné dejiny Slovenska. Je vedúcim Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
Je autorom viacerých monografií a vedeckých štúdií.

Recenzia vyšla v Knižná revue, 2022/11
https://www.litcentrum.sk/vydanie-casopisu/knizna-revue-202211


Úryvok z publikácie nájdete TU: https://www.rusyn.sk/socialne-hnutie-v-20-rokoch-na-podkarpatskej-rusi/